Vojna v Iraku je v súčasnosti najsledovanejšou udalosťou na svete. Názory na ňu sú rôzne, preto sme sa snažili nájsť v Turci niekoho, kto určitý čas prežil v oblasti súčasného vojnového konfliktu. J. B. z Turčianskych Teplíc sa pred dvanástimi rokmi v rámci československej protichemickej jednotky zúčastnil operácie Púštna búrka. Meno vojnového veterána z operácie Púštna búrka neuvádzame v záujme zachovania jeho vlastnej bezpečnosti. Na iracké územie sa síce nedostal, ale jeho jednotka pôsobila na území Saudskej Arábie a Kuvajtu. Samozrejme, vďaka tomu mohol poznať nielen názory obyvateľov oboch spomínaných arabských krajín na režim Saddáma Husajna, ale aj postoje niekoľkých Iračanov.
Spojenectvo vytvorené
strachom
„Kuvajťania vnímali v rokoch 1990 a 1991 Saddáma Husajna jednoznačne ako agresora, ktorý obsadzuje ich krajinu pod rúškom pripojenia bývalej provincie k Iraku. Tváril sa, že chce dať veci na poriadok, ako boli kedysi, keď územie Kuvajtu bolo súčasťou Iraku. Islam Kuvajťania neberú tak radikálne ako niektoré arabské krajiny. Je tam voľnejšia morálka aj život ako v iných islamských krajinách. Saddáma Husajna Kuvajťania určite nepovažujú za vlastenca. Irak v minulosti viedol vojny takmer so všetkými susednými krajinami. Aj keď so Saudskou Arábiou Iračania nebojovali, pred dvanástimi rokmi mali obyvatelia tejto krajiny zo Saddáma Husajna strach. Mysleli si, že agresia sa nezastaví na hraniciach s Kuvajtom, ale bude pokračovať aj smerom na juh. Uvítali aj iniciatívu medzinárodného spoločenstva, ktoré bojovalo proti okupantom. S civilným obvateľstvom som v Kuvajte a Saudskej Arábii neprichádzal do kontaktu príliš často. V Saudskej Arábii nie sú také kasárne ako na Slovensku, ale je tam celé vojenské mesto. My sme sa v takomto meste aklimatizovali približne dva týždne a potom nás rozdelili do viacerých, menších oddielov od 20 do 40 ľudí a rozmiestnili nás pozdĺž celých hraníc s Kuvajtom, kde sme robili monitorovanie radiačného a chemického ohrozenia,„ povedal nám o svojich zážitkoch a poznatkoch spred dvanástich rokov J. B..
Samozrejme, cudzie vojská v islamskej krajine môžu spôsobiť nevôľu domáceho obyvateľstva aj z náboženských dôvodov, napriek tomu, že vtedy išlo o vojenskú pomoc proti agresorovi. Predsa len, muslimovia nemajú pre kultúru „inovercov„ veľa pochopenia.
Arabi dokážu
byť vďační a srdeční
„Islam je v Saudskej Arábii hlboko zakorenený a stali sa nám aj také prípady, že keď niektorí z nás si chceli odfotografovať na pamiatku zahalenú ženu, ihneď sa tam objavila mravnostná polícia, ktorej príslušník „vinníkovi„ vytiahol ihneď film z fotoaparátu. V Kuvajte, ktorý sa oveľa viac podobá na európske krajiny ako Saudská Arábia, nás obyvatelia brali ako osloboditeľov. Vítali nás so spontánnou radosťou a podávali si s nami ruky. Arabov poznám spred jedenástich rokov ako priateľských, pohostinných a srdečných ľudí. Veľký rozdiel medzi konfliktom v roku 1991 a súčasnou vojnou v Iraku je v tom, že vtedy sme ako súčasť spoločenstva mnohých národov išli oslobodzovať Kuvajt, ale teraz ide o útok. Nepochybujem o tom, že Saddám Husajn vlastní chemické zbrane alebo aj iné zbrane hromadného ničenia. Otázka je len, koľko ich má a kde sú umiestnené. Myslím si, že tieto zbrane sú iba zámienkou pre vojnu. V podstate ide o vysokú politiku a o moc nad teritóriom, na ktorom sú ropné polia. V súčasnosti spoločenstvo národov, ktoré bojuje proti Iraku, nie je také jednotné, ako pred dvanástimi rokmi. Neviem, či ako priamy účastník Púštnej búrky mám objektívnejší pohľad na súčasný konflikt, ale myslím si, že naša protichemická jednotka teraz podporuje agresora a my sme oslobodzovali Kuvajt. A v tom je podstatný rozdiel,„ pokračoval v rozprávaní J. B..
Nie slepá, ale účelová oddanosť diktátorovi
V súčasnosti majú spojenecké vojská obavy zo samovražedných útokov radikálnych moslimov. Boje môže americkým a britským vojakom sťažiť alebo uľahčiť správanie sa civilného obyvateľstva. Aký názor na vernosť irackých vojakov a civilistov Saddámovi Husajnovi má J. B.?
„Vtedy trvali nálety na Kuvajt a Irak viac ako tridsať dní a došlo k tomu, že hlavní irackí velitelia opustili svoje jednotky a obyčajní vojaci zostali bez spojenia a možnosti komunikácie v zákopoch. Volili rôznu formu, ako sa dostať mimo bojov. Niektorí sa nechali zajať, iní sa postrelili a dali sa ošetriť u nás a dostali sa medzi zajatcov vo vojenskej nemocnici, ku ktorej bola pridelená aj naša protichemická jednotka. Správali sa účelovo. My sme im poskytli prvú pomoc, ale o ostatné sa starali Američania. Komunikácia s nimi bola kvôli jazykovej bariére ťažká a strohá, ale myslím si, že v prvom rade išlo Iračanom o prežitie. Stretli sme sa prevažne s vojakmi v zálohe, ktorí sami nemali úmysel napadnúť susednú krajinu, ale boli vyslaní do Kuvajtu a nemali inú možnosť výberu,„ povedal nám o svojich skúsenostiach s Iračanmi J. B.
Chemické zbrane
môžu všetko zmeniť
Na záver ešte uvedieme názor účastníka operácie Púštna búrka na pôsobenie súčasnej československej protichemickej jednotky, ktorá sa zatiaľ nachádza iba na území Kuvajtu.
„My sme pôvodne tiež mali plniť mierové úlohy, zabezpečiť ochranu civilného obyvateľstva pred chemickým a radiačným nebezpečenstvom. Napokon sme po príchode do Saudskej Arábie boli pridelení aj k dvom tankovým brigádam ako jednotka protichemického zabezpečenia. Išli sme hneď za nimi. Najbližšie sme boli približne dva kilometre od prvej línie. V čase, keď federálny parlament rozhodoval o tom, či môžeme ísť do Kuvajtu, sme tam boli už 28 dní. Myslím si, že aj teraz môžu našich vojakov vyslať tam, kde ich budú potrebovať a ich pobyt nemusí byť lokalizovaný len na územie Kuvajtu. Keby došlo vo vojne k použitiu chemických zbraní, určite by ich vyslali aj na územie Iraku.„(gg)