Domáce násilie je jedným z najčastejšie páchaných trestných činov na Slovensku. Štatistiky uvádzajú, že domáce násilie predstavuje v Turci 50 až 60 percent prípadov násilných trestných činov. V trestnoprávnej praxi sa označuje ako domáce násilie proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi. (Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického, psychického a sexuálneho nátlaku.)
Štatistiky uvádzajú, že vo svete, teda i na Slovensku, je každá piata žena týraná fyzicky, psychicky, sexuálne alebo ekonomicky.
Bitka v posteli
Scenár v mnohých slovenských domácnostiach sa podobá tomu, ktorý sa stal v lete pred dvomi rokmi v Košťanoch nad Turcom. Aj tu vo veľkej miere zohral hlavnú úlohu alkohol. V jeden augustový večer, takmer na konci prázdnin, zbil svoju 41-ročnú manželku 45-ročný muž. Najskôr jej nadával a potom zobral do rúk stoličku, ktorou sa začal na ňu zaháňať. Našťastie, neudrel ju, hoci sa vyhrážal, že ju zabije. Potom ju udieral rukami do hrudníka a kopal do nôh. Reval po nej, že ju zahrdúsi, keď bežala ku vchodovým dverám a chcela z bytu utiecť. Zurvalec ženu odsotil od dverí a zamkol ich. Povedal jej: „Nikam nepôjdeš„. A vzal jej kľúče...
Manžel na druhý deň znovu vyvádzal. Bolo asi tak trištvrte na jedenásť v noci. Slovne ženu napádal, kopal okolo nej nohami, aby sa ho bála, udrel ju päsťou do ramena, podriapal na nej nočnú košeľu. V amoku opäť kričal, že ju zabije. Z kuchyne priniesol nôž a vo vzdialenosti jedného metra ním pred ňou mával. A neustále hovoril, že ju zabije, že ovláda smrtiace hmaty a údery. Na druhý deň ju zmlátil hneď ráno, rovno v posteli. Povedal nešťastnej žene, že má dolu v pivnici kyselinu, ktorou ju poleje... Manželka agresívneho netvora mala po jeho trojdňovom „vyvádzaní“ celé telo posiate modrinami a škrabancami.
Prečo muži bijú ženy
Násilie spáchané v rodine tvorí najmenej oznamovaný a najmenej odhaľovaný druh kriminality. Usudzuje sa, že odhalených je len desať percent násilných činov domáceho násilia, pričom sa oznamujú len dve percentá týchto činov. V 90-tich percentách domáceho násilia sú obeťami ženy a deti, pričom páchateľom je muž – manžel, partner alebo bývalý manžel.
V súvislosti s násilím vládnu v spoločnosti nesprávne, ale pevne zakorenené predstavy. Napr., že násilie vzniká dôsledkom zneužívania alkoholu, v dôsledku chudoby či nezamestnanosti, že sa násilie vyskytuje len v istých sociálnych vrstvách, že je to duševná choroba. Ešte aj dnes je veľmi rozšírená mienka, že ženy provokujú, tolerujú a potrebujú, alebo že majú rady, istú mieru násilia. „Skutočnou príčinou násilia páchaného na ženách je nerovnocenné postavenie žien voči mužom a nerovnováha moci medzi ženami a mužmi v rodine i spoločnosti, pretrvávanie rodových stereotypov a tradičných patriarchálnych spoločensko-kultúrnych noriem a vzorcov správania,„ píše v informačnej brožúre Občan/občianka a násilie na ženách v partnerských vzťahoch Eva Sopková z občianskeho združenia Pro Familia.
Mlčiace ženy
„Na Slovensku máme tendenciu klásť veľký dôraz na význam rodiny, najmä tradičnej rodiny. Právo na súkromie rodiny a manželstva je vysoko uznávanou a zdôrazňovanou hodnotou. Preto nezvykneme zasahovať do toho, čo sa všeobecne považuje za súkromnú vec medzi mužom a ženou, aj keď vieme, že v rodine dochádza k násiliu. Právo na súkromie rodinného a manželského života ale neznamená, že manžel má právo zločinne napádať svoju manželku, ani to, že profesionálni pracovníci a okolie (susedia a známi) smú tento problém ignorovať a nezasiahnuť,„ dodala E. Sopková. Prvým krokom je teda prelomiť mlčanie o tomto probléme.
Ženy násilie zo strany partnera tolerujú z viacerých dôvodov. Veľkú mieru pritom najprv zohráva zaľúbenosť a viera v sľub partnera, že sa to už nikdy nebude opakovať. Potom je to kvôli deťom, kvôli tomu, čo by povedali susedia a ľudia, keby odišla od manžela. Veľký význam má aj vplyv prostredia, v ktorom žena vyrastala, či sa s násilím stretávala. Tolerancia násilia je determinovaná aj myslením ženy, že s tým štátne inštitúcie nič neurobia, ak to oznámi, a potom bude mať doma ešte horšie.
Keď už ženy naďalej nedokážu znášať útoky zo strany muža, obrátia sa väčšinou v prvom rade na políciu. Policajti ale urobia iba prvé kroky na dočasné riešenie daného stavu. Predvedú násilníka, ponechajú ho na útvare až do vytriezvenia, keďže v okrese fakticky neexistuje záchytná stanica. Prípadne, polícia proti mužovi začne trestné stíhanie, čo ale základný problém nevyrieši. Ak sú v rodine malé deti, mala by sa žena obrátiť aj na iné inštitúcie, napr. na sociálny odbor a pod. „Ženy sa o pomoc na tieto inštitúcie obrátia väčšinou až vtedy, keď sú rozhodnuté rozviesť sa, alebo odísť od partnera,„ povedal nám riaditeľ Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru v Martine Miloš Mikula. Niekedy ženy potichu trpia a odmietajú spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. O martýrstve v ich rodinách sa polícia dozvedá z hlásení obvodných a detských lekárov, zo sociálneho odboru a od učiteľov týraných detí.
Novelou trestného zákona účinnou od 1. októbra minulého roku sa rozšírila paleta trestných činov, ktoré špecifikujú domáce násilie. Doteraz tento pojem zákon nedefinoval. Zároveň sa dnes už nemôže stať, že by žena, ktorá nahlásila na polícii týranie manželom, mohla svoj podnet, tak, ako to bolo v minulosti, stiahnuť.
Keď trpí muž
V niektorých rodinách ale trpia, naopak, vyčíňanie žien muži. Napríklad, od začiatku februára do polovice marca 2002 bol obeťou týrania muž v jednom martinskom byte. Opakovane tu bila svojho 57-ročného manžela Karola 52-ročná Jela. Po tom, čo sa s ňou istý deň Karol nechcel rozprávať, keď sa vymočil na chodbe, prípadne krvácal z nosa, ho bila rukami a päsťami po tvári, kopala ho do sedacej oblasti, do nôh a prirodzenia. Muž sa zvalil na zem, ale ona mu kopance neprestávala uštedrovať ani vtedy, keď už ležal od bolesti zvalený na zemi a nemohol sa postaviť. Navyše ho chytila ešte aj za vlasy a udierala mu hlavu o podlahu. Jej muž sa nemohol brániť, pretože bol oslabený z choroby. Potom, keď chcel viackrát odísť z bytu, zobrala mu kľúč a buď ho chytila pod krkom za košeľu a sotila ho do spálne na posteľ, alebo ho drevenou rúčkou metličky bila po chrbte a nohách. Keď raz rozlial minerálnu vodu po koberci, bila ho umelohmotnou fľašou dopoly naplnenou minerálnou vodou po hrudníku. Naposledy ho Jela zmlátila 15. marca 2002. Stalo sa to skoro ráno, keď ho udrela otvorenou dlaňou po tvári a kopala ho do nôh. Karolovi sa totiž pustila z nosa krv a ona ho takýmto primitívnym spôsobom trestala za to, že jej urobil „neporiadok„. Zobrala mu hlavu do obidvoch rúk a udierala mu ju o čalúnenú posteľ. Tresla svoju obeť aj o nočný stolík. Pri poslednej bitke spôsobila Karolovi početné zranenia – krvné výrony okolo obidvoch očí, tržnozmliaždenú ranu na nose, krvné podliatiny na krku, nad kľúčnou kosťou, na hrudníku, trupe, na chrbte, na ľavej bedrovej sedacej oblasti, krvnú podliatinu na pravom miešku, malé kožné odreniny, škrabance na čele, ľavom líci a na temene hlavy. Karol mal okrem toho zlomené pravé šieste rebro a deviate rebro vľavo. Ešte v ten istý deň dobitý manžel zomrel na hemoragický šok v dôsledku vykrvácania do zažívacieho traktu. Išlo ale o smrť z chorobných príčin pri základnom ochorení pečene, teda jeho smrť nezavinila druhá osoba. Ak by muž neumrel, uvedené zranenia by si vyžiadali práceneschopnosť najmenej tri týždne, uvádza sa v lekárskom posudku.
***
Násilie v rodinách existuje. Nebuďme k nemu tolerantní. Martinská linka krízovej poradne pre týrané ženy aj mužov Pro Familia je na telefónnom čísle 043/422 08 53, 0907 346 374. Volať môžete aj na známu „stopäťdesiatosmičku.
Monika Maruňáková