Igor Gabaj
Aj keď sa to často takto javí, verte, nie je to tak. Štát si nevymyslel občanov. Štát občanov ani neustanovil. Práve naopak, to občania si vymysleli a ustanovili štát. Zrejme ho kedysi potrebovali. Asi nato, aby im slúžil. To už ale dnes nikto presne nevie... Možno mi prepáčite tú trochu irónie a pichľavosti, s niektorými témami nemožno zaobchádzať inak, ak si chce človek udržať duševné zdravie. Človek sa jednoducho musí sem-tam zježiť.
Napríklad nad tým, akým spôsobom sa štát dokázal (ne)postarať o svoje deti. Myslím naše deti, o ktoré sa štát donedávna staral v základných školách. O ich problémoch sme síce všetci počuli, ale až teraz, keď „legislatívne„ opustili štátny košiar a prešli pod správu obcí a miest, sa ukázali v plnej nahote. Spod nánosu aj našej nevšímavosti sa obnažili rany, o ktorých sme ani netušili. Aké množstvo škôl a iných školských objektov je v dezolátnom stave, to sme naozaj mnohí nevedeli! Donedávna to bol štátny majetok a štát sa takto staral o svoje deti. Akoby pod heslom - deťom to najhoršie... Problémy škôl pokračovali aj v zime, vo viacerých žiaci i učitelia strávili celé hodiny, dni a týždne v kabátoch. Nebolo peňazí na kúrenie. A to je, prosím, 21. storočie a nežijeme kdesi v nejakom Čečensku...
Zima pomaly odchádza a s ňou aj spomienky. Príklad - kedysi boli lyžiarske výcviky na školách úplnou samozrejmosťou, dnes je to zábava len pre solventných, ak sa vôbec nejaké zájazdy na hory organizujú. Tak to bolo (kedysi) aj s plávaním, škola naučila deti písať, čítať, počítať - a plávať. Kdeže sú tie lanské snehy... Šport na školách je témou na samostaný príspevok. Kedysi v Martine vyslovená pýcha, rástli nám talenty, z nich reprezentanti. Na školách boli desiatky krúžkov, špeciálne triedy, tréningové strediská, medzi školami súťaže... Čo z toho zostalo? Čo sa za tých desať, dvanásť rokov stalo? Nezostalo takmer nič. Pozrite sa na niektoré školské športoviská, ja sa pozerám denne na jedno na Ľadovni, úplne zarastené trávou a kriakmi... V Záturčí sa stavia škola už pomaly tak dlho ako v Bratislave národné divadlo a ešte stále nemá telocvičňu. A možno ani mať nebude.
Nechcem robiť analýzu súčasných problémov školstva, to určite nie. Chcem sa len pomocou týchto narýchlo vybratých argumentov opýtať - aký je to vlastne štát, ktorý sa takto roky „staral„ o svoje deti? Aj napriek pohodovým vládnym úsmevom, ktoré akoby naznačovali, že štát sa nemá o nikoho čo starať (pretože každý sa má starať iba sám o seba, tak ako aj nositelia týchto úsmevov sa starajú hlavne sami o seba), je tu ešte jedna otázka - načo je nám taký štát? Lebo štát, ktorý sa nevie postarať o svojich najslabších občanov (teda seniorov a najmä o deti), nie je k ničomu.
A človek sa musí zježiť práve teraz, keď ktosi zahltil média „globálnymi„ problémami, akými sú odposluchy nejakých politikov, ich pravosť či nepravosť, odchody či výmeny v SIS-ke a z toho plynúce ďalšie hádky každého s každým... Toto sa nám ktosi snaží vsugerovať ako realitu. Ako niečo, s čím žije táto krajina... Ak je to naozaj tak, tak potom je jasné, že tento náš „štát„ má úplne, ale úplne iné starosti než jeho občania. Nuž, ale potom ešte raz - načo je nám taký štát? Alebo, žeby - načo sú štátu takí občania..?