Vrútky sú doslova povestné zaujímavými a odvážnymi hudobnými projektmi. Nedávno sme písali o lesku pôvodných operiet, ktoré pripravovali vrútockí ochotníci v 40. rokoch. Zvládli to s úspechom a niekoľko piesní Františka Kováčika si prekliesnilo cestu až k celoslovenskému uznaniu. O desať-pätnásť rokov neskôr to boli nadšenci džezu okolo Ľudovíta Štassela, ktorí v tomto meste vytvorili základ veľkého tanečného orchestra. Ten potom patril medzi najlepšie amatérske hudobné telesá tohto žánru v bývalom Československu. O ďalšie desaťročie preslávili vrútockú hudobnú scénu bigbítové skupiny, ktoré v nezabudnuteľnom Klube mladých boli lastovičkami nového hudobného štýlu... Vrútky, hoci im dávali vždy iné prívlastky (od červených až po železničiarske), boli a aj sú pre mnohých mestom hudobným.
Muzikálová cesta
Celkom logicky do tejto pestrej hudobnej histórie patria aj počiny pedagógov a žiakov miestnej Základnej umeleckej školy Frica Kafendu. Okrem toho, že táto škola odchovala jeden z najväčších husliarskych talentov Európy - Dalibora Karvaya, vošla do povedomia verejnosti svojimi „hrami na muzikál„.
Ako nám povedal riaditeľ školy Vladimír Krátky: - Cieľom našej školy je nielen vytvoriť podmienky pre zdokonaľovanie umeleckého talentu detí, ale dať im aj možnosť zažiť pocit radosti z jeho verejnej prezentácie a prezentácie toho, čo sa v škole naučili. Preto sme sa vždy snažili hľadať nové metódy a formy, ktoré by obohacovali a spestrovali žiakom štúdium na takomto type školy a viedli by k tomuto cieľu. Zhruba pred desiatimi rokmi sme možno ako prvá škola na Slovensku našli tieto nové cesty na poli muzikálu. S trochou logickej neistoty, ale aj s vierou, že to je správny smer, sme naštudovali najprv muzikál Vrútocká stanica. Jeho úspech a najmä radosť detí nás inšpirovala k druhej premiére muzikálového predstavenia Abraka nadraka. Aj to sa stretlo s veľkou odozvou divákov. A tak, keď sa vlani blížilo 50. výročie založenia našej školy, v bohatom programe osláv nemohol chýbať ďalší muzikál, tentoraz pod názvom Hudobný zemepis...
Treba dodať, že všetky tri predstavenia sú pôvodnými dielami zo všetkým, čo s tým súvisí. Doslova všetko vytvorili učitelia a žiaci ZUŠ Frica Kafendu. Od scenára po réžiu, od textov piesní po melódie a nahrávky, od choreografie po kostýmy, od výpravy po spevácke party... Presne v duchu vrútockej tradície a zdedenej hudobnej odvahy.
Na vlnách fantázie
Predminulý týždeň bola martinskou kultúrnou udalosťou číslo jedna séria desiatich vystúpení vrútockých detí na javisku veľkej sály Domu odborov Strojár. Vyučoval sa tu Hudobný zemepis. Pre všetky martinské školy. A dodávame - s veľkým úspechom a aplauzom.
Nemohli sme chýbať v hľadisku, hoci, pravdupovediac, z tohto muzikálu nás rozboleli nohy. V sále Strojára totiž nebolo voľné ani jediné miestečko, pár detí muselo sedieť i na schodoch, no a pár nás tú hodinku vydržalo stáť. A obrazne povedané - stála za to... Nemožno vôbec šetriť slovami chvály a obdivu, pretože to, čo sa rodí z nadšenia, ochoty a radosti, to už samé o sebe nesie v sebe jednu z najkrajších pečatí umenia. No, a ak takéto dielo dosiahne navyše prekvapivú (čím sa myslí: dobrú či vysokú) úroveň, potom sa kritika môže zmeniť iba na potlesk. Takto sme to cítili na predstavení, ktoré hýrilo detským talentom a radosťou. Zápletka jeho deja bola priam symbolická a riešila práve konflikt „radosti a neradosti„, ktorý v sebe skrýva každé učenie sa, zvlášť to „učenie sa hudbe„. Deti, hoci milujú hudbu, nemajú radi, ba priam sa boja hudobnej výchovy. Nepripomína vám to niečo?
A tak musí prísť krásna víla Múza, aby úplne zmenila chod vecí. Zláka deti k fantázii a tie presvedčia aj prísnu učiteľku, aby si postavili koráb, ktorý by ich zaniesol od brehov šedivého života do pestrofarebného sveta hudby. Posádka obopláva celý svet, navštívi Španielsko, Holandsko, Rusko, Japonsko, Čínu, Afriku, Ameriku, ba aj Eskimákov, všade sa zoznámi s typickou miestnou hudbou, až zistí, že hudba je vlastne iba jedna, majetok ľudstva, ktorý spája národy i kontinenty. Ako potom deti spievajú v záverečnej „hitovke„ - lebo hudba patrí všetkým ľuďom, mladým starým, ale hlavne deťom!
Za tú hodinu nielen „učka pochopila, čo je hudba„. Ukázalo sa, že Vrútočania našli opäť originálnu cestu. Hoci v čase, keď muzikály vypredávajú sály v Prahe i Bratislave a muzikáloví umelci začínajú byť takí slávni ako speváci popu, sa to ani nezdá moc originálne. Napriek tomu Vrútočanom túto pečať už nik nesníme. Najmä preto, že všetko vytvorili vlastným umom a rukami.
Spieva a tancuje celá škola
Mimoriadny výkon podali tvorcovia kostýmov, boli nielen nápadité (morské vlny, rybky, tučniaky) a pestré (španielske tanečnice, africkí domorodci), ale aj prekvapivo veľkolepé. Aj vrútocký Hudobný zemepis zostal verný muzikálovej abecede - že choreografia a kostýmy rozhodujú o úspechu. Autorkou oboch základných pilierov i režisérkou celého predstavenia je Alena Agricolová. Autorom námetu a scenára, textov všetkých sedemnástich piesní a autorom hudby niektorých je Vladimír Krátky, autorom ďalších skladieb, aranžérom, autorom nahrávok (vyšlo už aj cédečko) a vedúcim speváckej skupiny je Ľubomír Ľahký. To je trojica učiteľov, ktorá má leví podiel na konečnom výsledku. No potlesk, a teda aj úspech patril v martinskom Strojári, ale aj inde, kde tento muzikál uvádzali, vrútockým deťom - v podstate celej škole, pretože tu účinkujú doslova všetci (takmer 100 detí). Ako sólisti speváčky V. Joklová a J. Onofrejová a ako tanečníčky I. Váleková, I. Nemčeková a M. Maskaľová. A ak nám na vrútockom predstavení niečo chýbalo, tak azda iba jediné - chlapci. Aj tu platí zrejme onen školský paradox - hoci „chalani„ majú spev a tanec v krvi (i v láske), nebudú ani spievať, ani tancovať...
* * *
Hudobný zemepis 50-ročnej umeleckej školy z Vrútok nezostane odložený v školskom archíve.
Ešte vo februári uvidia muzikál deti v Orlovej v moravskom Sliezsku. Tam ich čakajú dve predstavenia. Ak sa vydaria, tak muzikál bude vidieť už sedemtisíc ľudí. Aj dosť, nemyslíte?
Igor Gabaj