O nekaždodennej anabáze našich ľudových umelcov a ich ceste do krajiny tulipánov
Je polnoc, posledný októbrový deň. My, šiesti výrobcovia ľudových umeleckých predmetov, sa stretávame na námestí v Martine pri kine Strojár, aby sme sa vydali malým mikrobusom na dlhú nočnú jazdu do partnerského mesta Hoogeveen. Naša zostava sa skladá z mladého vodiča R. Sitára, ktorý má z nás všetkých najzodpovednejšiu úlohu, sklomaliarky M. Kaprálikovej, M. Darulu, ktorý je ozajstným majstrom v pletení slamených umeleckých miniatúr, J. Petráška, skúseného rezbára, ktorému je slovenská tradícia mimoriadne blízka, mladej umelkyne Z. Kuchárikovej, ktorej učaril drôt, rezbár a výrobca črpákov J. Barát a ja - J. Šimon, tiež rezbár a výrobca hračiek. Stretli sme sa, podali si ruky, predstavili sme sa a nasadli do vyhriateho autobusu. Je to pár mesiacov, čo si práve nás predstavitelia holandského mesta vybrali na Blatnickom jarmoku a teraz, aby sme neklamali, ideme reprezentovať tento kraj, mesto a štát. Priznám sa, bolo vo mne isté vytrženie z očakávania neznámych vecí v cudzine. Vedeli sme aj o tom, že tam kdesi ďaleko, v hoogeveenskom kultúrnom stredisku, sú naištalované naše výrobky, ktoré majú tvoriť spolu s výrobkami holandských umelcov súťažnú výstavu. Výstava sa mala niesť v duchu zručnosti ľudských rúk, talentu a citu pre estetické stvárnenie materiálu.
x x x
„Nuž čo,„ vravím do dobrej nálady, ktorá sa usadila v uháňajúcom buse. „Nie je podstatné vyhrať, ale zúčastniť sa. Veď už to, že nás na túto reprezentáciu vybrala delegácia z cudziny, bolo pre nás veľkým úspechom.
„Neboj sa, Slovák sa v cudzine nestratí,„ prehodil Petráška. „Keď budeme predvádzať našu výrobu, aspoň sa od nás niečo priučia.„ Všetci sme sa rozosmiali.
„Myslíš si, že v Holandsku nepoznajú rezbárske dláta? Už tu boli mnohí, čo si mysleli, že Slovensko je pupok sveta.„
„Nie že by nepoznali, ale každý kraj inak vplýva na výrobcu. Určite to budú iné tvary, iné motívy...„
„Možno, že práve my dostaneme poriadnu príučku, ako sa má vyrezávať z dreva,„ odpovedal kolega.
Debata sa rôzne striedala v iných témach, ale ja som bol najviac zvedavý, ani nie tak na to, či výstava bude pre nás úspešná, ba dokonca ani na to nie, či Holanďania budú mať veľký záujem kúpiť si od nás umelecké výrobky, ale hlavne na mentalitu tamojších ľudí. Som filozofický typ a človek ma vždy fascinoval. Oddávna som lipol na poznávaní charakterov, mentalít, zvyklostí a ľudských pováh. To mi stále doplňovalo aj životnú skúsenosť a dodávalo istú múdrosť. Niekto je zvedaný na budovy, rôzne umelecké stavby, slávne diela, ale veď to všetko vytvorili iba ľudia. Za primárne pokladám spoznať práve ich. Niekedy aj tí, ktorí sa nám zdajú úplne, ale úplne, inakší ako my, nás môžu najviac obohatiť. Ako dobre, že existujú priateľstvá a družby. Nech
je ich stále viac, a potom bude menej nenávisti a vojen.
x x x
No, nemyslite si, že chcem z nášho týždenného zájazdu spraviť akýsi román. Skôr som toto nočné cestovanie chcel dokresliť svojimi túžbami a predstavami, keď sa nocou mihajú veľké diaľničné bilboardy a osvetlené mestá. Ako keby energia motora a rýchlosti prechádzala do našich kostí a hoci klipkajúce oči ako medom natreté sa vám zlepujú do spánku, tešíte sa ako malé dieťa z autíčkovania a vychutnávate malú zmenu vo vašom stereotypnom živote. To viete a iste poznáte z ciest - občas nejaké natankovanie, malá biologická pauza, nasadať a ide sa ďalej. Nočné svetlá vystriedalo ráno, potom deň a okolo tretej poobede sme boli v Holandsku a o piatej v cieľovom Hoogeveene.
x x x
Vozidlo zaparkovalo na určenom mieste pri dome, kde sme mali byť ubytovaní. Domáci pár - pani Afke a pán Ipe nám vyšli naproti a po vrúcnom familiárnom privítaní nám ukázali naše izby. Poinformovali nás o našom plánovanom pobyte a ďalšom našom dennom harmonograme. Páčilo sa mi, že večerať budeme stále v inej rodine, tak sa mohla naplniť aj moja túžba - spoznať čo najviac ľudí a prirovnať ich k našincom. Stalo sa. Môžem vám povedať, že som bol mimoriadne spokojný s tamojšími priateľmi a myslím si, že aj celá naša umelecká osádka. Sú tam ľudia vyrovnaní, čestní, otvorení a veľmi pohostinní. Aspoň v našom prípade tomu tak naozaj bolo. Tiež sú hrdí na svoje tradície a na svojich, čo niečo v dejinách znamenali. Čo ma ale najmilšie prekvapilo, bolo zistenie, že sa tam menej kradne ako u nás. Keď sme sa vzdialili aj na dve hodiny z kultúrneho domu, kde sme predvádzali svoju zručnosť, nechávali sme na stole svoje výrobky, náradia i cennosti s istotou, že to nedostane nohy. U nás by to nebolo nepravdepodobné. Mohlo by sa to zmeniť jedine, ak by sa zmenila u nás aj legislatíva, aby sa jednoducho kradnúť neoplatilo. V tejto kauze nás, hrdých Slovákov, Holandsko určite predbehlo. Ľudia sa mi tam zdali tiež šetrní a rozvážni, ale to iste nie je žiadny zápor.
O nás sa starali príkladne a starostlivo. Ja, osobne, by som sa ešte chcel v živote stretnúť s priateľmi, ktorých som tam spoznal. Tiež som bol milo prekvapený ich vysokým ekologickým cítením. K prírode a zvieratám majú oveľa lepší vzťah, ako je zvykom u nás. Všade sa pasú zvieratá - kravy, ovce - ale aj menšie koníky, ktoré ľudia chovajú pre potešenie z krásy. Naše obavy, ako tam uspejeme, sa rýchlo rozplynuli. Zistili sme, že v rôznych kategóriách sme na vystavovaných exponátoch získali viacero ocenení. Ja som získal prvú cenu za reliéfnu drevenú plastiku. Pretráško druhú v tej istej kategórii a Z. Kucháriková v kategórii bytové dekoratívne doplnky tretiu cenu. Určite je to úspech, keď si zvážime, že exponátov bolo naozaj veľmi veľa a ceny určovala renomovaná nezávislá umelecká porota.
Skrátka, slovenský kumšt a cit má aj za hranicami dobrý punc a vo svete sme sa opäť nestratili. Touto cestou sa mi prichodí poďakovať za všetkých martinskému primátorovi a ostatným na mestskom úrade, ktorí nám vyšli v ústrety dopravou tam i nazad. Čo dodať na záver? Snáď, do videnia, Holandsko...Juraj Šimon