Ranogotické kostoly v Turci tvoria ucelenú kolekciu stavebnej architektúry 13. a 14. storočia. Začiatky tejto architektúry siahajú do polovice 13. storočia v súvislosti s príchodom rádu premonštrátov do Kláštora pod Znievom na podnet panovníka Belu IV., ktorý toto územie odňal rádu benediktínov a daroval ho premonštrátom. Panovník tu zároveň zriadil uhodnoverňovacie stredisko (locus credibilis). V našom chápaní je to miesto verejného notára, kde sa potvrdzovali, prepisovali a overovali panovníkove rozhodnutia. Bolo to obdobie, kedy kráľ svojim verným služobníkom rozdeľoval poplužia zeme a tento stav bolo treba na mieste overiť, vymedziť, potvrdiť, prípadne o chotárnych vymedzeniach vydali aj potrebné písomné listiny, čo všetko robila kancelária premonštrátov v Turci, na Orave, Kysuciach, hornom Považí a hornom Ponitrí, kde siahali jej kompetencie a poverenia. Keď prišli do Turca premonštráti, bola tu už pevná sieť fár a kostolov. Začali prestavovať kostoly a priniesli si so sebou zručných stavebných remeselníkov, z čoho neskôr vznikla aj tzv. stavebná huta, ktorá prestavovala staršie románske sakrálne stavby z dreva a stavala nové kostoly v ranogotickom slohu s rovnou drevenou klenbou. Z tohto obdobia sa v Turci zachovali v pomerne dobrom stave gotické kostoly v Necpaloch, Belej, Socovciach, Turčianskom Michale, Kláštore pod Znievom, Slovenskom Pravne, Martine, Sučanoch, Turanoch, zbúrané kostoly v Mošovciach, z ktorého zostalo iba torzo veže a vo Vrútkach (zbúraný začiatkom 20. storočia).
Maľby namiesto Písma
V priebehu storočí dochádzalo k viacerým prestavbám i prístavbám týchto stavieb, ako to bolo napríklad v Martine, Sučanoch i samotnom Kláštore pod Znievom. Aby pospolitý ľud, ktorý nevedel čítať a písať, lepšie pochopil zmysel náboženských úkonov i samotnej mystiky, interiéry kostolov boli vyzdobené rozsiahlymi nástennými freskami náboženského obsahu, napríklad pre živý výklad biblických udalostí , výjavy zo života svätých a patrónov kostolov. Každý kostol v Turci bol v priebehu 14. a 15. storočia vo vnútri vymaľovaný nástennými freskami, a to často na vysokej umeleckej úrovni, ktorých autormi boli kvalitní putujúci maliari. Podobné výjavy ako v turčianskych kostoloch je vidieť v stovky kilometrov vzdialených kostoloch v dolnom Bavorsku, Rakúsku a severnom Taliansku, Slovinsku, Chorvátsku a niektoré analógie by sme našli aj v gréckych kostoloch. Napríklad svätého Krištofa, ktorý je v Háji a Slovenskom Pravne namaľovaný na vonkajšej strane vpravo od vchodu do kostola, nájdeme aj v dolnom Bavorsku, Rakúsku a oblastiach Tirolska v kostoloch z toho istého obdobia. Možno ich namaľovali tí istí výtvarníci. Kostoly postupne podliehajú zubu času, najmä ich hnuteľné časti interiérov a rovnako aj nástenné maľby, a to postupným opadávaním omietok, chemickým pôsobením ovzdušia, často však aj ľudským „vylepšovaním„.
Škodlivé vylepšenia
Vyrovnávaním a otĺkaním starých omietok zničili aj v Turci niekoľko cenných malieb. Odstrašujúcim príkladom je prípad zo začiatku 20. storočia, kedy sa prístavbami a prestavbami v turianskom ranogotickom kostole navždy stratili vzácne fresky. Podobne zmizli vzácne fresky aj v Martine, keď sa ešte v 15. a 16. storočí pristavili tzv. lode jahodnícka i priekopská. Podobne, rozšírením kostola vo Valči, po odstránení múrov hlavnej lode zostali len malé torzá hodnotných fresiek vo svätyni. Zničené boli aj fresky v Sučanoch a pri barokovej prestavbe v Turčianskom Michale. Najucelenejšie pôsobia maľby v rímskokatolíckom kostole v Necpaloch, kde sa prejavil severotaliansky vplyv a podľa analógií ich možno radiť do 14. storočia. Samotný kostol bol postavený niekedy v polovici 13. storočia. Časť fresiek sa tu zachovala v dobrom stave v povalovom priestore, keď niekedy v polovici 16. storočia odstránili rovný drevený strop a nahradili ho kamennou klenutou klenbou v slohu neskorej gotiky.
Znovuzrodenie
jasenských fresiek
Vzácne nástenné fresky sa zachovali pod starými omietkami v kostole svätej Margity v Turčiankom Jasene. Ich stav už bol takmer beznádejný, lebo objekt nemal dlho zodpovedného majiteľa. Až začiatkom minulého desaťročia, keď sa správcom objektu stalo Turčianske múzeum, sa začala komplexná obnova objektu. Odstránený bol starý kamenný barokový strop, a tak fresky v povalovom priestore sa dostali napokon do lode kostola. Vďaka citlivej obnove reštaurátorov došlo v Turčianskom Jasene k obnove vzácnych malieb, ktoré sa viažu na obdobie konca 14. storočia.
Spomínané fresky v Martine a vo Valči sú verejnosti málo známe. Vo Valči torzo fresiek svedčí o tom, že pôvodný kostol stál už v 14. storočí. Podľa Mateja Bela sa fresková výzdoba nachádzala i v sučianskom katolíckom kostole. V roku 1725 ho prebudovali do barokového štýlu, gotické okná zamurovali, rovnú drevenú povalu odstránili a nahradili ju sklopenou barokovou, pričom tento kostol postihlo niekoľko požiarov, počas ktorých zhorelo vnútorné zariadenie. Náznaky freskovej výzdoby sú aj v kostoloch v Turčianskom Michale a Belej, kde pri poslednej stavebnej úprave pod vrstvou omietok objavili nástenné fresky. Modernizácie kostolov v čase baroka poškodili nástenné maľby, ktoré dodnes čakajú na vhodných reštaurátorov a finančných mecénov, aby sa dostali opäť na svetlo. Tieto nástenné maľby naznačujú, že Turiec, ale aj celé severné Uhorsko, boli v spomínanom čase v aktívnom kontakte s juhorakúskymi a severotalianskymi majstrami, sú svedectvom živého duchovného prostredia a v hierarchii pamiatok radia tieto objekty medzi významné piliere európskeho kultúrneho dedičstva.
J. Mlynarčík
