(Dokončenie)
Brazília, mám ťa rád!
Štvrtok, 8. augusta: Hneď zrána o deviatej mám stretnutie s čitateľmi „môjho„ časopisu Revuo Esperanto. Je to stretnutie príjemné, prišlo asi 30 ľudí (súbežne sa v inej sále koná stretnutie členov s vedením UEA, trochu zle naplánované, mnohí váhali, kam ísť).
Najskôr hovorím o mojej práci, potom môj monológ prechádza do živej besedy. Ľudia mi prejavujú sympatie, po úprimnom vyznaní jedného z čitateľov, že sa mu veľmi páčia zmeny, ktoré som od januára zaviedol, ľudia v sále vstávajú a tlieskajú. Cítim sa ako herec na javisku po dobrom predstavení a moje „publikum„ ma dostalo do rozpakov, čo robiť (herci sa vtedy klaňajú, ale čo ja?)... Červenám sa ako malý chlapec!
V priebehu dopoludnia sa konajú ďalšie prednášky v rámci kongresovej univerzity, rečnícky konkurz, beseda o budúcoročných kongresoch UEA, prednáška o novom počítačovom prekladateľskom projekte, postavenom na esperante ako východzom jazyku, strategické fórum, autorská polhodinka s autogramiádou (knižné novinky), kurz portugalčiny...
Večer sa koná slávnostné prijatie s recepciou u gubernátora v jeho nadčasovej mramorovej rezidencii (len pre pozvaných, vrátane mňa), po ňom sa v divadelnej sále kongresového centra koná vystúpenie detského tanečného súboru Edisca. Magický detský balet, nádherná choreografia, strhujúca hudba, temperamentný tanec detských telíčok s divokými a absolútne synchrónnymi pohybmi... Diváci ostávajú ako v hypnóze a po predstavení nastáva ticho, kým sa obecenstvo preberie z úžasu a uvedomuje si, že je čas na potlesk, ktorý malých umelcov vracia niekoľkokrát späť a vynucuje si prídavok. Brazílska časť publika (viac ako polovica) reaguje v divadle tak ako na futbale: uznanie prejavuje postojačky, hromovým aplauzom, pískaním, krikom, skandovaním. – Ach, Brazília! Mám ťa rád!
Piatok, 9. augusta: Ráno odpadlo zasadnutie výboru, idem si teda pred odchodom z hotela zaplávať do oceánu. Je to nádhera...
Týždeň ubehol a je tu posledný deň (zajtra dopoludnia slávnostné ukončenie a odchod). V kongresovom areáli pokračuje program: kurzy, prednášky, zasadnutia: novinári, ateisti, nevidiaci, mládež (TEJO), Oomoto, budhisti, nefajčiari, právnici, koná sa aukcia vzácnych predmetov...
Popri pobehovaní medzi jednotlivými podujatiami opakovane navštevujem masážny Yumeiho-salón a terapeuti mi naprávajú moju zanedbanú kostru (dozvedám sa, že šija ma pobolieva preto, lebo nosím tašku na pravom pleci, ktoré sa už nadvihlo a zdeformovalo 3. a 4. stavec chrbtice, ojojóój)...
Popoludní sa koná prijatie našej delegácie v prepychovej rezidencii miestnej milionárky a mecenášky Lucii Dummar, ktorej otec bol nadšený esperantista a ona dlhé roky štedro podporuje aktivity brazílskych esperantistov.
Večer sa koná v divadelnej sále medzinárodný umelecký večer. 1200 ľudí z 50-ich krajín sveta sleduje pestrú zmes ukážok umenia z celého sveta: virtuózna španielska gitara, kórejská tanečnica, turecké brušné a ľudové nemecké tance, poézia, divadlo, ale hlavne brazílske piesne a tance v podaní prevažne mladých spevákov, speváčok, skupín, súborov a medzinárodného spevokolu. Niečo v preklade, niečo v origináli, ľudia rôzneho veku a farby pleti, rôznych národností a vyznaní. Obrovská rozmanitosť tradičného a moderného umenia zo všetkých kútov sveta, citlivo konferovaná a zrežírovaná do pestrého a pútavého celku.
Sobota, 10. augusta: deň začínam opäť v oceáne a po raňajkách odchádzam na slávnostné ukončenie kongresu. Sála je opäť plná. Záverečné informácie, správa o výsledkoch súťaží a o udelených prémiách a oceneniach, referát o končiacom kongrese, rezolúcia, odovzdanie zástavy budúcoročným organizátorom kongresu vo Švédskom Göteborgu, poďakovanie organizátorom, záverečná hymna (spieva celá sála). Prezident UEA Renato Corsetti úderom kladiva ukončuje 87. Svetový kongres Esperanta v brazílskej Fortaléze.
Pomaly sa rozchádzame, nik sa neponáhľa, vo vestibule a po schodoch sa lúčia starí a noví priatelia, úprimné stisky rúk, objatia, sem-tam vidno aj slzy.
Posledné okamihy
S mojimi novými priateľmi Rusilo a José trávim ešte posledný večer, po večeri ideme spolu k oceánu, na pláž, na tržnicu (kupujem pár suvenírov mojim blízkym), navštevujeme nočnú metropolu, spomíname, plánujeme, pijeme posledné hroznové brazílske pivko z klimatizovaných pohárov (s dvojitými stenami, medzi nimi je podchladená kvapalina).
Posledná noc na hoteli Luzeiros, ráno po raňajkách a poslednom kúpeli v oceáne odchod klimatizovaným autobusom na letisko. Naspäť letím len s Trevorom, náš priateľ Marvin (ekonóm UEA) má ešte na mieste povinnosti. Na letisko nás odprevádza Rusilo, v letiskovej hale ešte dáva vyvolávať film zo svojho fotoaparátu, aby mi na poslednú chvíľu vtlačil do ruky krásne farebné spomienky na práve prežité dobrodružstvá. Zbohom Rusilo, zbohom Fortaleza! Prechádzajúc radarovou kontrolou ešte chvíľu vidím jeho mávajúcu siluetu.
Návrat
Let späť prebieha podobnou trasou (intermezzo v Natali sa už nekoná). Večerný a nočný let nad Brazíliou (15-miliónové Sao Paulo je v noci nádherným svetielkujúcim drahokamom), južná nočná obloha s horizontálnym mesiacom (áno, v Brazílii mesiac leží hore bruškom a dorastá nie sprava doľava, ale zdola nahor!) a jeho družkou – obrovskou hviezdou (nespýtal som sa na jej meno), s ktorou tvorí znak tohoto regiónu...
Vo Fortaleze sa mi pokazil fotoaparát (posledné obrázky som robil požičaným). Fotky späť sa teda už nekonali. Škoda. Mal som šťastie, takmer v každom lietadle som sedel pri okne a viditeľnosť bola nádherná. Cesta okolo Afriky, ponad Španielsko, Francúzsko a Anglicko, bola lekciou zo zemepisu, ako pohľad na obrovský glóbus, s detailmi pobreží, prieplavov, ostrovov a morí...
Po prílete do Anglicka mi ožíva mobilný telefón a ja sa dozvedám o záplavách, o tom, že cestu autom späť z Holandska mi zahatala veľká voda.
Prespávam v hoteli Van Walsum v Rotterdame, niekoľko hodín pátram po suchej ceste, a keď ju nájdem (cez dispečing medzinárodnej nákladnej dopravy) vraciam sa autom domov. Nie priamo, ale okľukou: cez nezatopené severné Nemecko, Poľsko, Oravu, cez hraničný prechod pri Trstenej. Táto cesta autom z Rotterdamu do Martina trvá 22 hodín (skoro ako let od protinožcov) a ja ju robím takmer bez prestávky...
Unavený, trošku nachladnutý (prudké klimatické zmeny moje telo tentoraz akosi nezvládlo), ale bohatší o jedno obrovské dobrodružstvo: navštívil som jednu z najkrajších krajín na svete: Brazíliu. Ďakujem, môj starý priateľ Osud. Pripravil si mi krásny a nezabudnuteľný darček!!!
