Podľa štatistík sa na Slovensku rozvádza každé piate manželstvo. V príčinách je na druhom mieste alkoholizmus muža. Každá tretia žena je v manželstve psychicky, fyzicky či materiálne týraná. V populácii sa objavuje epidémia tučnoty, cukrovky, žlčníkových kameňov, vredov žalúdka, dvanástorníka, trápia nás následky artériosklerózy a nádorové ochorenia. Pribúda depresií, neurotických porúch na báze strachu. O koreňoch týchto problémov a nových súvislostiach budeme v nasledujúcich riadkoch uvažovať s primárom interného oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Liptovskom Mikuláši MUDr. Ivanom Rusnákom. Je to lekár, ktorý sa na základe svojich praktických skúseností snaží hľadať súvislosti medzi psychikou človeka dneška skúšaného stresovými situáciami a jeho telesnými chorobami.
Svoje stretnutia s poslucháčmi na celom Slovensku (aj v Martine a Turčianskych Tepliciach) začína zvyčajne úvahou nad tým: kto som to ja – človek. Nechajme ale rozprávať Ivana Rusnáka.
Bežne povieme: to je môj dom. Do domu vchádzam a vychádzam. Povieme: to je moje auto. Do auta nastúpim a vystúpim. Ale presne tak povieme: to je moje telo. Ale ja (to jedinečné slovo, lebo ja som v celom svete len ja) dobre viem, že nie som môj dom, nie som moje auto a nie som ani moje telo. Ja len môj dom, moje auto, moje telo len používam. Ja som bytosť, ktorá žije nielen životom svojho tela, ktoré má svoje nepopierateľné potreby, aby mohlo žiť. Pociťuje hlad, smäd, únavu a má i ďalšie pudové potreby. Mali by sme si uvedomiť, že v pravom zmysle sme duševné bytosti, žijeme duševným životom, v ktorom prežívame radosť, šťastie, ale i zlosť, strach, smútok, závisť, nenávisť, trápenie.
Pochopme, že nie je možné, aby sa tieto stavy duše neodrážali i na našom tele. Vieme, že keď sa nazlostíme, tak zbledneme, rozbúcha sa nám srdce, stúpne nám tlak krvi. Týmto prejavom predchádza (keď to zjednodušíme) vyplavenie adrenalínu z nadobličiek. Ale najprv sme sa museli nazlostiť, teda duševne reagovať na niektorú situáciu, ktorú zvykneme nazývať stresovou.
Stres náš každodenný
Slovo stres je veľmi frekventované. Predstavme si, že sa niečo závažné stalo. Časť ľudí to zvládne bez stresu, časť tú istú situáciu nezvládne a je v strese. Príčinou stresu teda nie je udalosť, ale to, že niekto nie je schopný ho zvládnuť. Nevie teda správne psychicky reagovať. Podnet života (stresogénny podnet) nás len skúša, či sme sa už naučili príslušnú úlohu života zvládnuť a akékoľvek zareagovanie v duševnej nepohode (napr. trápením alebo zlosťou) nás usvedčuje, že túto oblasť výučby v živote sme ešte nezvládli.
Zlostiť sa je ľudské
Zlosť všetci dôverne poznáme. Zlostím sa vtedy, keď chcem, aby ten oproti mne stojaci človek riešil problém, tak, ako ja chcem a nie tak, ako chce on. A pretože to on nechce ako ja, prejavujem svoj postoj zlosťou. Poznáme to, zlostiť sa nemáme, lebo škodíme sebe. To je ale málo... V poznaní podstaty musíme ísť hlbšie, keďže človek ako duševná bytosť dostala do vienka vôľu – teda potrebu stále niečo chcieť. Sme veľmi citliví na to, ak by sa niekto pokúšal nám ju obmedzovať. V bežnom živote to ale vôbec nerešpektujeme.
Zlostiť sa môžeme dvoma spôsobmi. Navonok, viditeľne krikom, agresívne, alebo ticho v sebe, pričom nemáme odvahu proti silnejšiemu vystúpiť, ale zlosť v nás predsa len hlodá. U prvého typu – cholerického (žlčovitého), žlč dobre produkujúceho, dochádza skôr k vzostupu tlaku krvi (a máme jednu z príčin vysokého tlaku krvi) a u toho druhého, ústupčivého človeka – melancholického typu (tvoriaceho tmavú hustú žlč) a predsa vo vnútri sa zlostiaceho, ale málo odvážneho, sa tvoria žlčníkové kamene. Choroby môžu takto človeku našepkávať, kde robí chyby voči poriadku tohto sveta. Dokonca i v našich tvárach býva zapísané, či máme tendenciu k zlosti. Pri každom citovom stave, aj pri zlostení sa, vznikajú charakteristické vrásky. Tie dávajú po tridsiatke našej tvári charakteristický vzhľad. Vrásky, presadzovania si svojej vôle, teda aj zlosti, sa tvoria nad nosom ako jedna alebo dve zvislé viditeľné čiary.
Rozhodnutia a manželstvo
Náš život vlastne pozostáva len z rozhodnutí a z prežívania ich následkov. Tie sa dostavujú podľa pravidla: Čo zaseješ, to si musíš zožať. Vo fyzike to je zákon akcie a reakcie, v kybernetike zákon kybernetickej spätnej väzby, v logike zákon kauzality. V živote urobíme veľmi veľké množstvo rozhodnutí a za každé z nich musí prísť účet. Bez výnimky, skôr či neskôr, ale vždy. Mali by sme si uvedomiť, že jedno z nich je najdôležitejšie. A to je rozhodnutie o vstupe do manželstva.
Na svete je ale málo šťastných manželstiev. Zamyslime sa nad svojím vnútorným - nikomu neviditeľným životom, v ktorom má veľmi dôležitú, ale žiaľ, veľmi podceňovanú, úlohu hlas nášho citu – hlas svedomia. Varuje nás, usmerňuje nás, vyčíta nám i teší sa s nami. Každý z nás má určite skúsenosť z toho, či sme tiché, dobré rady hlasu svedomia počúvali alebo nie. Bežne si povieme, aká škoda, že som nedal na to, čo som cítil, že to je správne. A tu je cesta k tajomstvu šťastného manželstva.
Ženská intuícia
Ženy majú jemné vyciťovanie a z toho plynúcu schopnosť načúvať hlasu svedomia, čo je správne rozhodnutie a čo nie, oveľa viac vyvinuté ako muži. Pri rozhovoroch so ženami, ktoré ochoreli v trápení manželstiev, som sa ani raz nestretol s výnimkou, že by žena už pred uzavretím manželstva nepočula celkom tichučký, ale celkom jasne hovoriaci hlas svojho vnútra, ktorý jej oznamoval, aby do tohto vzťahu nešla. Každá ho počula, ale každá, ktorej manželstvo nedopadlo dobre, si potom povedala: „Ale veď on sa zmení, veď ho ja zmením, zmení sa, keď budú deti. Moja voľba sa už nedá zmeniť, veď ma už pozná celá jeho rodina, veď už čakáme dieťatko, čo by povedali ľudia...„ Žena pred svadbou má ešte všetko vo svojich rukách... Ale rozhodne sa aj tak rozumom... Takže žne po sejbe takéhoto rozhodnutia trápenie. Učme toto svoje dcéry, aby sa už nikdy nebáli povedať nie, hoci aj v deň nachystanej svadby. Bude to menej bolestné ako to, čo by ich čakalo v nešťastnom manželstve. Podmienkou šťastného manželstva je len jedno jediné, pravá láska, ktorá je a vždy bude len hodnotou duchovnou a je len dopĺňaná telesným vzťahom muža a ženy, nikdy nie naopak.
Láska, bože, láska...
Oslovím teraz dievčatá a ženy. Predložím dva spôsoby vyznania lásky. Predstavte si pred sebou toho najdrahšieho, ako vám hovorí: „Mám ťa rád, si moja najdrahšia, nikomu ťa nedám„. Skúste to vo vnútri prežiť. A druhý spôsob? „Mám ťa rád, som šťastný, že môžem byť tvoj a urobím všetko, aby si bola pri mne šťastná“. Znovu precíťte a povedzte, čo je vášmu srdcu bližšie.
Nepochybujem, že skoro všetky ženy a dievčatá si povedia, že im je bližšie to druhé vyznanie lásky. To prvé si totiž privlastňuje, zväzuje, berie si pre seba, je prejavom sebectva. To druhé hovorí o tom, že milujúci chce dávať to najlepšie, čo má pre milovanú bytosť. Pravá láska vždy len dáva a dáva vždy to, čo tomu druhému prospieva. Zároveň si v pravej láske uvedomujeme, že nie sme takí dokonalí, za akých nás pokladajú tí, čo nás milujú, ale to nás zároveň vnútorne ako samozrejmosť zaväzuje, aby sme sa snažili byť takými, za akých nás majú tí, čo nás majú radi.
Ivan Rusnák na podporu svojho presvedčenia uvádza výsledky jedného experimentu v USA spred 20-tich rokov. Vedecky sledoval rozvoj arteriosklerózy u králikov. Zvieratá boli prekrmované potravou s vysokým obsahom cholesterolu. Všetky boli tučné, mali vysokú hladinu cholesterolu, žili s obmedzeným pohybom v klietkach. Rozvíjala sa u nich artérioskleróza. Zistilo sa ale, že jedna skupina králikov, napriek porovnateľnej tučnote a krvným hladinám cholesterolu, mala rozsah sklerózy tepien len v jednej tretine oproti ostatným. Hľadal sa dôvod. Zistilo sa „len to„, že sa o túto skupinu staral chovateľ, ktorý mal rád králikov. Občas sa s nimi „rozprával„, občas vzal niektorého do svojich rúk a pohojdal ho v náručí, občas pohladil králiky v klietke. Pochopiteľne, vedci pokus cielene zopakovali ešte dva razy. Výsledok bol ten istý. Láskavý vzťah chovateľa k zvieratám znižoval rozvoj arteriosklerózy o dve tretiny oproti zvieratám, ktoré nikto neláskal. Samozrejme, že pokus na zvieratách nemožno aplikovať na ľudí, ale nezabúdajme sa k sebe milo správať.
Monika Maruňáková