(Pokračovanie z minulého čísla)
Pondelok 5. augusta: Prezentácia nového videokurzu esperanta z USA Pasporto al la tuta mondo (Pas do celého sveta), zasadnutie Akadémie esperanta, jazykové kurzy, stretnutie verejnosti so zamestnancami Ústrednej kancelárie UEA v Rotterdame, stretnutie železničiarov (majú svoju silnú medzinárodnú asociáciu, vlastný časopis a každoročný kongres s veľmi bohatým programom), na prízemí funguje predajňa esperantskej literatúry, zasadajú vedci, gejovia a lesbičky, výbor pre kultúru, priatelia mačiek, delegáti UEA, koná sa prednáška o kultúre lesa, nacvičuje medzinárodný spevokol, zasadá výbor pre krajinnú činnosť, matematici, konverzačný krúžok, koná sa súťaž v krásnom umení, o 16.00 sa koná úspešné divadelné predstavenie brazílskej komédie Láska prísloviami (herci Vida Jerman a Saša Pilipovič zo Srbska), zasadajú obchodníci, večer sa koná v neďalekom zámku v palmovom lese (s nádherným tropickým parkom na kopci nad Fortalezou) slávnostný banket a kongresový bál...
Hurá, do mesta!
Po oficiálnom programe zväčša ešte prchám s mojimi novými priateľmi (José a Rusilo) do mesta. Sú veselá kopa, obaja z 15-miliónovej brazílskej metropoly Sao Paulo. Rusilo je banský inžinier (popri zamestnaní študuje ešte právo), José je šéfom akejsi obchodnej firmy a krásne spieva (daroval mi svoje CD v esperante). Sú slobodní, neskrývane sa točia okolo každej krajšej sukne, milujú nočný život so všetkým, čo prináša - hlavne tanec, spoločnosť a dobrú zábavu. Živo sa zaujímajú o život v Európe a radi hovoria o svojom.
Brazílske mestá naozaj ožívajú až v noci: na každom kroku sú preplnené diskotéky, zábavné podniky, reštaurácie, krčmy a krčmičky, v meste aj na pobreží... Mal som pocit, že až v noci všetci obyvatelia vychádzajú do ulíc, ktoré sú plnučičké ľudí, áut, motoriek, hudby, vôní jedla a nápojov, smiechu, hluku a ruchu... Ľudia sú strašne veselí, vrúcni a bezprostrední. Každé stretnutie sprevádza vrúcny bozk, objatie (ak je ľudí viac, bozkáva sa a objíma každý z každým). Pije sa pivo (aj hroznové!), víno, striky, koktaily, alko aj nealko, všade vonia káva. V reštauráciách a pizzeriách je zväčša jednotné konzumné (zvyčajne 9 reálov, čo je asi 130 korún) – a potom už môžete jesť koľko len hrdlo ráči: samoobslužné stoly s pestrofarebnými šalátmi, syrmi a morskými špecialitami, čašníci obiehajú a núkajú nové a nové varené alebo zapekané špeciality. Je zvyk vybrať si trošku z toho, na čo máte chuť– a tak postupne ochutnať desiatky (a odmietnuť dalšie desiatky) špecialít. Je a popíja sa dlho, nik sa nikam neponáhľa, jedlo je spoločenská udalosť, pri ktorej sa treba porozprávať. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, čašníci obiehajú hostí a stále nosia nové a nové špeciality – a to všetko za jednotné konzumné (len nápoje sa platia zvlášť).
Pirátska diskotéka
Pri jednej našej nočnej potulke sme navštívili diskotéku „U piráta„. Je otvorená každý pondelok (na truc všetkým zavretým podnikom) a jej kapacita je 5000 miest! V tomto období bola však „poloprázdna„ (asi 2500 ľudí), pretože boli zimné prázdniny. Áno, v Brazílii je zima – a vraj tuhá: fúka vraj nezvyčajne silný vietor. Na šťastie! (pre mňa) – tropické teploty sú aspoň znesiteľnejšie...
Aj keď to bola diskotéka, hudba tam bola živá – a to teda poriadne. Na pódiu hrala mužská kapela, speváci (aj speváčky) sa striedali, v pozadí hralo niekoľko bubeníkov s rôznymi tympánmi a bongami. Aparatúra mala ohlušujúci výkon (po bokoch pódia boli vysoké steny silných reproduktorových sústav, v ktorých bola absolútna prevaha asi metrových basových reproduktorov), medzi hudobníkmi tancovali tanečnice, ľudia v sále sa nechávali unášať ohromnými afro-brazílskymi rytmami a tancovali v akomsi kolektívnom tranze, individuálne – ale všetci spolu... Piesne boli určite známe, ľudia poznali texty naspamäť a spievali si pri tanci.
„Pirátska diskotéka„ je podnik pod holým nebom, je to veľký areál s pódiom, obrovským tanečným parketom a množstvom zákutí a malých posedení, krčmičiek a terás (to vľavo sú zábery z tejto diskotéky). Hudba bola veľmi dobrá a podmanivá, na druhý deň som si – za pomoci môjho priateľa Rusila – vyhľadal niekoľko CD s týmto žánrom, ktoré teraz veľmi často znejú v mojom byte.
Niekedy večer som sa zatúlal aj na veľkú tržnicu, ktorá bola neďaleko môjho hotela pri pláži. Bola to obrovská predajná expozícia umeleckých výrobkov všetkého druhu, – bižutérie, vyšívaných obrusov a odevov, hudobných nástrojov, drevených výrobkov... Naozajstná pastva pre oči a zdroj úprimného obdivu nad zručnosťou a fantáziou brazílskych ľudových umelcov. Zaujali ma pestré vyšívané obrúsky a spýtal som sa predavača, či nemá nejaký obrázok, ako sa tieto dečky robia. „Obrázok nemám, ale môžem vám to ukázať!„ – Odvetil a odtiahol stoličku od predajného pultu. Na kolenách mal vankúš a na ňom kus kože so stovkami akýchsi klinčekov. Z každého šla farebná nitka a na opačných koncoch tejto farebnej pavučinky boli drevené paličky s guličkami. Počerný predavač (typický domorodec, potomok Španielov a černochov) sa rozprával so mnou (z portugalčiny prekladal môj priateľ Rusilo), hľadel mi do očí – a zručne pritom preberal na kolenách paličkami, pod ktorými narastalo rozrobené pestrofarebné umelecké dielko. On tu teda nemárni čas čakaním na zákazníkov, ale vyrába obrusy na mieste, aby ich vzápätí predal...
Nečakané pieskové
dobrodružstvo
Utorok, 6. augusta: Po rannom zasadnutí predstavenstva cestujem do kongresového areálu, kde sa koná Medzinárodná kongresová univerzita (prednáška o sémantike a syntaxe), kurzy, prednáška o japonskej viere Oomoto, divadelné predstavenie Dom, v ktorom straší, stretnutie s hnutím Dialógy medzi domorodcami, so stúpencami zázračného nemeckého liečiteľa Bruna Gröninga, s esperantským hnutím v Amerike a Ázii, prebiehajú medzinárodne skúšky pre učiteľov, vedecké sympózium i kurz portugalčiny... Večer je koncert brazílskych hudobníkov rôznych žánrov: predstavuje sa niekoľko spevákov a speváčok, gitaristov, súborov a tenečníkov, medzinárodný spevokol, rocková skupina Merlin, kapela dobročinnej inštitúcie Bona Espero, ktorá sa na svojej farme v pralese stará o opustené a negramotné deti. Prostredníctvom esperanta im dáva vzdelanie a po dovŕšení dospelosti ich vracia späť do spoločnosti.
Streda, 7. augusta: Voľný deň – organizované autobusové výlety do Canoa Quebrada (najznámejšia pláž v Ceará), niekdajšie „pútnické miesto„ hippies z celého sveta; Lagoinha, starobylý prístav s mnohými piesočnými dunami, kedysi okupovaný francúzskymi pirátmi; Morro Branco, nezvyčajný prírodný úkaz 79 km od Fortalezy, s mnohofarebnými piesočnými dunami (najznámejší suvenír z Ceará je fľaštička, naplnená zvnútra rôznofarebným pieskom do tvarov krásnych obrázkov) a na ďalšie miesta.
Ja dávam prednosť individuálnemu oddychu a výletu (José, Rusilo a ich dve priateľky) na neďalekú pláž s piesočnými dunami Dunas da Praia do Cumbuco. Nechal som sa nahovoriť na dobrodružnú plavbu po oceáne na plachetnicovej plti, na surfovanie po piesčitom svahu (s následným pádom do vody) a na adrenalínovú bláznivú jazdu po piesočnatých dunách na prenajatej „bugine„. To posledné som úprimne oľutoval a počas jazdy som už ani nedúfal, že to prežijem v zdraví... Predstavte si terénne auto so širokými pneumatikami (na ktorom sa vzadu v podrepe držíte železnej tyče), ktoré sa bláznivou rýchlosťou rúti po piesočnatých dunách. Prvý šok som zažil, keď sa auto priblížilo k okraju priepasti, nechalo zísť obe pravé kolesá za okraj zrázu, začalo sa nakláňať doprava, ale než sa stihlo prevrátiť – šofér strhol volant nadol a zrútil sa aj s nami do obrovskej jamy... Po strmhlavom lete (svah takmer 90°) auto s rachotom narazilo o piesčité dno (zdalo sa mi, že mi to dolámalo všetky kosti a že pneumatiky rozdrapilo). Len tak-tak som sa udržal na korbe auta, ktoré už bláznivou rýchlosťou letelo hore ďalším piesčitým kopcom na ďalšiu dunu, prehuplo sa tentoraz bez okolkov ponad jej ostrý okraj a rútilo sa do ďalšej priepasti. Všetci sme strašne kričali a snažili sa udržať a prežiť toto bláznovstvo, ktoré už nešlo zastaviť (v tom rachote motora šofér, ktorý pohodlne sedel vpredu, náš rev počuť ani nemohol). Jazda trvala asi pol hodinu a po jej skočení som bol úplne vysilený a bledý ako stena. Nasledovala zastávka na „konečnej„, pri nádhernom sladkovodnom jazere s lyžovaním dolu svahom po piesku (v sede, s následným pádom do jazera a šľapaním späť), k čomu som použil zvyšok síl. Nepredpokladal som, že nás čaká taká istá bláznivá cesta späť, takmer tou istou cestou, podobnými dunami. Myslel som, že to neprežijem a držal som sa železnej tyče a ramena spolutrpiaceho z posledných síl.
Ono by to celé možno ani nebolo také nebezpečné, keby sme neboli pred cestou nahovorili vodiča, aby nás zobral piatich, hoci „bugina„ mala nosnosť iba tri osoby. Namiesto jedného (ktorý sa mohol doširoka držať tyčí) sme sa vzadu tiesnili štyria a tí na bokoch (ja a Rusilo) sme doslova vypadávali v zákrutách... Až po jazde sa nám vodič priznal, že jeho kolega sa pred týždňom prevrátil a zabil turistu...
(Dokončenie v budúcom čísle)
