Pokiaľ ide o roky a dátumy, nie som macher na presný záznam akokoľvek vzácnych či výnimočných okamihov. Jedno však viem celkom záväzne a neomylne. K vrcholným zážitkom ducha spolupatričnosti z predvianočných koncertov v našom meste patrí už zopár rôčkov ten, za ktorým treba vyjsť na kopec nad mesto, do etnografického múzea. Na jeho schodoch sa tu pomaly desiatku rokov (alebo je to už aj viac?) a s neochvejnou pravidelnosťou - v poslednú sobotu pre Štedrým dňom - záväzne koncertuje. Schádzajú sa tu skalní spriaznenci na vonkoncom neokázalom, o to však úprimnejšom, ľudsky hrejivom muzicírovaní vzácnej folkovej skupiny 2 až 3, v stabilnom zložení jednej Vrútočanky Moniky Barabášovej, dva-tri rôčky už aj s nadanou dcérkou Martuškou, jedného Ľadovňanca Juraja Doricu a bývalého skalného Martinčana, teraz opäť cezpoľného Moraváka Jozefa Zrníka. Stretnutie blízkych ľudí istého špecifického druhu sa neobíde každoročne bez rovnako milých, často netradičných hostí. Oným prekvapením koncertu v sobotu 20. decembra bola folklórna skupina z Horného Turčeka. Predstavili sa samostatným programovým blokom piesní a kolied v originálnej úprave pre vlastný miešaný zbor vo svojej obci a najmä so sprievodom mladučkej detskej kapely, v ktorej nechýbala primáška s husličkami, cimbalistka a mládenček s basou. Bez nich sa nezaobišla ani záverečná, tradične všetkými spoločne spievaná Tichá noc, svätá noc...
Celý koncert sa niesol v duchu blízkych stretnutí starých dobrých známych a kamarátov pri pohodovej vianočnej hudbe. A tak v priebehu krásneho večera pribudli k staronovému flautistovi a píšťalkárovi Mojovi Ďuríkovi z vlaňajška mladí martinskí muzikanti Magda Boráková (violončelo), Ľubo Šamo (ako inak - husle) a Feďo Výrostko s kontrabasom. S osvedčenými a rokmi preverenými folkovými stálicami Monikou, Jurajom a Jozefom im to súznelo radosť počúvať (hoci na cvičenie veľa času dozaista nebolo).
Vianočný koncert tohto druhu vždy na najkrajšie sviatky roka stopercentne istia neuveriteľne čarovne spolu ladiace hlasy známej trojice, čo si hovorí vtipne a jednoducho - 2 až 3. Naozaj, akákoľvek sebeznámejšia koleda sa v podaní M + J + J zákonite zmení na skvapalnenú poéziu, nezriedka prikorenenú Jožkovým neodolateľne jemným humorom. Pohoda a dobro, aké tak ľahučko a bezprostredne trojica mestských speváčkov porozdáva, sa šíri okamžite ako kruhy na vode v dušiach vnímavých priaznivcov, a len tak ľahko nevyprchá. Určite pretrváva prinajmenej počas celých Vianoc. A len čo sa koncert folkových koledníkov skončí, tí, čo predvianočné muzicírovanie zažívajú spoločne so skupinou 2 až 3 a jej hosťami (zneli aj múdre slová neznámeho stredovekého autora v precítenom podaní Evy Kalnickej) pravidelne, už sa aj tešia na spoločné stretnutie opäť o rok. A Vianoce v duši sú zažaté, začaté, akoby k nim ani viac nebolo treba...
Jožko s Jurajom zaspievali vo vyžiadanom prídavku tú svoju vlastnú folkovú, s príznačným vianočným refrénom:
Tak to jde rok za rokem,
kapesníky pod stromkem,
zas se všichni téšíme na Ježíška...
Vlasta Kunovská
