Organizovaný hokejbal dal šancu viacerým bývalým hokejistom pokračovať v športovej kariére. Jedným z tých, ktorý vyhodil výhybku, bol aj Aurel Nauš. A urobil dobre, pretože v tomto odvetví športu sa stal jeho stálicou. Patrí nielen k najlepším v martinskom klube Izoglobal, ale aj v reprezentačnom kolektíve Slovenska, v ktorom sa mohol tešiť z najväčšieho triumfu tohto športu v jeho histórii – titulu majstra sveta. S Aurelom Naušom, otcom dvoch synov – päťročného Ajka a ročného Tomáška, ktorý tohto roku v apríli oslávi tridsiatku, sme hovorili nielen o jeho ceste k tomuto úspechu, ale aj o funkcionárskej práci, ktorej obetuje veľa zo svojho voľného času.
Hoci hokejbal určite nepatrí k mladším odvetviam športu, jeho organizovaná forma ho rozhodne radí k najmladším. Ako ste sa k tomuto športu dostali?
Ako každý malý chlapec aj ja som každú zimu hrával na dvore s kamarátmi hokej a keďže mojim susedom bol tréner František Mrukvia, moja mama ma ako päťročného prihlásila do hokejovej prípravky. S hokejom som však nie z vlastnej iniciatívy ako 15-ročný skončil, ale hokejka mi natoľko prirástla k srdcu, že som v roku 1989 s partiou kamarátov založil klub Barakuda, s ktorým sme sa prihlásili vtedy do druhej martinskej ligy. O rok neskôr si ma všimol môj terajší švagor Peter Palovič aj s Petrom Petrákom a ponúkli mi možnosť hrať za terajší Izoglobal, vtedy Botafogo. V tom čase sa totiž rozbiehala II. Slovenská hokejbalová liga a Botafogo sa do nej prihlásilo, takže chceli posilniť mužstvo. No, a v Izoglobali som až doteraz.
Ku ktorým športom ste inklinovali a ktorému by ste sa aktívne venovali, nebyť práve hokejbalu?
Ako som spomenul, od piatich rokov som hral hokej, ten ma nesmierne bavil, ale vraj, som bol príliš malý a, teda, v mladšom doraste som musel skončiť. Škoda.
Klub, ktorého ste hráčom, ale aj manažérom - Izoglobal, je v Turci lídrom tohto čoraz populárnejšieho športu...
Klub Botafogo, terajší Izoglobal založila v roku 1986 partia chalanov z Košút, Peter Palovič, Peter Petrák, Roman Melár, Roman Kromka, Roman Čief, Jaro Rakyta, Peter Hurta a Tono Spišák. V Martine sa vtedy hrali dve turčianske ligy I. a II. pod hlavičkou Zväzu mladých. V I. martinskej lige sme okupovali zväčša stred tabuľky, ale keďže v roku 1990 bola možnosť prihlásiť sa do II. národnej ligy, ambiciózni mladí chalani nezaváhali.
Ako ste sa dostali do najvyššej súťaže?
Po dvoch rokoch sme II. ligu vyhrali a postúpili sme do najvyššej slovenskej súťaže a účinkujeme v nej doteraz.
Ste nielen hráčom, ale aj manažérom klubu. Čo je ťažšie, hrať, alebo organizovať?
Obe činnosti ma bavia, každá má niečo do seba. S pribúdajúcimi rokmi mám čoraz viac skúseností s manažérskou prácou, ale keďže ma nesmierne baví aj hrať a nechcem byť len do počtu, tak musím na sebe neustále pracovať. Zastávam názor, že ak chce byť nejaký hráč v základnej zostave, musí si to zaslúžiť v prvom rade svojimi výkonmi a profesionálnym prístupom. To, teda, platí aj pre mňa ako hráča a aj ja si musím miesto v zostave zaslúžiť.
Ako stíhate zladiť pracovné povinnosti s hráčskymi a manažérskymi?
Nie je to jednoduché ale je to všetko o organizácii času. Dá sa povedať že som často v časovej tiesni a dopláca na to predovšetkým moja rodina, čo ma veľmi mrzí. No hokejbal a hokejka je moja vášeň a preto veci okolo hokejbalu robím rád.
Čo na to rodina, máte podporu?
Manželka to naozaj so mnou nemá ľahké, ale zase na druhej strane sa snažím aby moja rodina až tak netrpela.
Čo vám hokejbal dal a čo vzal?
Hokejbal mi hlavne veľa dal, naučil som sa riešiť veci kolektívne, spoznal som a verím že ešte spoznám množstvo skvelých a srdečných ľudí, naopak boli aj tí z opačnej kategórie. Vďaka hokejbalu mám veľa dobrých kamarátov, ktorí sú mi ochotní kedykoľvek pomôcť, poradiť, čo je v živote tiež veľká výhra. A či mi tento šport niečo vzal? Neviem, možno keď sa dožijem dôchodkového veku a budem bilancovať, sa niečo nájde, ale myslím si, že to mi potom pripomenú moje deti, prípadne manželka. Verím však, že sa také niečo nestane. Keby som sa ešte raz narodil, znova by som sa dal na šport, hokej alebo práve hokejbal.
Patríte do kmeňového stavu reprezentačného kolektívu Slovenska, dosiahli ste viacero úspechov, ktorý si ceníte najviac?
Samozrejme, titul majstra sveta z roku 1999, keď sme vo finále porazili výborné mužstvo Kanady. Za úspech považujem aj to, že som bol na MS v Toronte pred dvoma rokmi najlepším nahrávačom šampionátu. Mojim, asi najväčším úspechom, je asi tiež aj to, že aj po piatich operáciách kolena a obidvoch ramien ešte stále aktívne hrám.
Dokedy sa dá hrať hokejbal na špičkovej úrovni a mať aj reprezentačné ambície?
Peter Babák kapitán nášho družstva na MS vo Zvolene, kde sme získali zlato, mal 36 rokov, Jaro Šálka z Doprastavu Bratislava má teraz tiež 36 rokov a ešte stále hrá a veľmi dobre. Myslím si, že je to v prvom rade o zdraví a potom aj o šťastí. Ako som spomenul, hrať ma ešte stále baví a keď mi vydrží zdravie a nezasiahne do toho nič mimoriadne, tak ešte by som chcel dlho obliekať hokejbalový dres. A reprezentačné ambície? V tomto roku sú v júni vo Švajčiarsku majstrovstvá sveta a rozhodne by som sa chcel do reprezentačného kádra zmestiť.
Konečne sa váš klub dopracoval k vlastnému hokejbalovému stánku. Čo tomu predchádzalo?
Keďže nároky na hokejbal neustále rastú, pred tromi rokmi nám pri pohľade na zdevastovanú bývalú ľadovú plochu v Priekope napadla myšlienka, že, ak by sme zohnali nejakého dobrého sponzora, by nebolo zlé mať, obrazne povedané, vlastnú strechu nad hlavou. Po dvoch rokoch neúspešných rokovaní s majiteľom pozemku nám napadla myšlienka, pokúsiť sa rekonštruovať ihrisko pri Sokolovni. Je tam takmer všetko, stačilo nahodiť mantinely. Vďaka pochopeniu mesta Martin a funkcionárov hádzanárskeho oddielu, sme minulé leto celú myšlienku za tri týždne aj zrealizovali. No v možnostiach, či už materiálnych, alebo finančných ešte stále zaostávame za extraligovými klubmi z Českej republiky.
Ako spolupracujete s klubmi na turčianskej úrovni a aká je ochota klubov spolupracovať s vami?
Ťažko tu hovoriť o nejakej veľkej spolupráci, ale som rád že aj v turčianskych hokejbalových súťažiach sa nájdu ľudia ochotní pomôcť a spolupracovať. Okrem toho naši kmeňoví hráči do jedného pomáhajú mužstvám v nižších súťažiach v rámci hosťovania, alebo striedavých štartov.
Momentálne máte v mužstve viacero hráčov zo Zvolena, Dubnice. Ako ich Martinčania prijali v kolektíve?
S týmto sme nemali najmenšie problémy, pretože všetci hráči sa už dlhšie poznáme. V našom mužstve sme sa vždy snažili o to, aby tu bola hlavne dobrá partia kamarátov a môžem povedať, že aj napriek nejakým výnimkám v minulosti, sa nám to už dlho darí.
Po prvej časti ste na druhom mieste extraligovej tabuľky. Iste máte cieľ narušiť majstrovskú hegemóniu Bratislavčanov...
Samozrejme, veď o tom hovoríme už asi tri, či štyri roky a vždy pohoríme v play off. Pevne verím, že keď si na nás už konečne sadne aj to povestné športové šťastie, dosiahneme náš spoločný veľký cieľ - titul majstra republiky. Myslím si, že by sme si to naozaj všetci zaslúžili.
Aký je váš športový a osobný cieľ?
Tých športových cieľov mám ešte niekoľko, ale hlavne by som chcel, aby sa moja rodina mala v živote dobre a aby moje deti boli v živote vždy šťastné a najmä zdravé.Ján Kŕč