Hneď v úvode tohto zamyslenia sa hlboko skláňam pred prácou lekárov a ospravdelňujem sa tým, ktorí si svoje poslanie plnia svedomito. No sú medzi nimi aj takí, ktorých to asi už nebaví. Posúďte sami.
V čase medzi koncoročnými sviatkami mala naša dvojročná dcérka menšie zdravotné problémy. Bola som pracovne zaneprázdnená, preto s ňou išiel na pohotovosť manžel. Okrem zvýšenej teploty nás znepokojovala hlavne príliš suchá a bolestivá pokožka dieťaťa. Keď sa manžel vrátil, nestačila som sa diviť. Službukonajúci lekár dcérku len letmo popočúval a pozrel do hrdielka. Manželova snaha poukázať na nezdravú pokožku a teplotu bola márna., Doktor si sadol k stolu a začal predpisovať lieky. Je pravda, že sa opýtal, či nie ja malá na nejaké lieky alergická a ešte manželovi dal na výber, či chce tabletky alebo sirup, no to bolo všetko. Márne sa manžel snažil zistiť, akú diagnózu lekár určil. Neunúval sa mu vysvetliť, aké je onemocnenie dcérky, aké lieky a proti čomu predpisuje. Až v lekárni sa manžel dozvedel, že malej predpísal aj antibiotiká.
Z domu som hneď zatelefonovala na pohotovosť a snažila sa zistiť, čo malej je. Sestrička mi povedala, že ide o zápal dýchacích ciest. Zdalo sa mi to čudné, lebo zápal dýchacích ciest už malá mala a príznaky tohto onemocnenia sú mi známe. Antibiotiká sme nenasadili a hneď na druhý deň sme radšej išli na pohotovosť znova. Aby som si overila, ako postupoval manžel, nechala som ho, nech hovorí to, čo hovoril deň predtým. Znova sme otvárali obaja oči. Lekárka dôsledne pozrela dcérku, všimla si aj vyrážky a vyšetrila v rámci svojich možností aj moč. Výsledok? Podozrenie na zápal močových ciest. Venovala sa dcérke viac ako desať minút. Až potom som sa priznala, že sme na pohotovosti boli deň predtým a že ide vlastne o kontrolnú návštevu. Povedali sme jej, že antibiotiká sme nenasadili. Dala nám zapravdu, no k postupu svojho kolegu sa nechcela vyjadriť.
V médiách sa neustále polemizuje o tom, že u nás sa plytvá s liekmi, aká drahá je lekárska starostlivosť, čo to stojí našu štátnu pokladnicu a podobne. Pán minister vymyslel i platenie za vypísanie receptov, pobyt v nemocnici a podobne. No vôbec ho netrápi, že plytvanie sa začína u podobných lekárov, na akých sme natrafili my. Vôbec ho nezaujíma, kto mi vráti peniaze, keď sa kvôli nesprávnej a nedbanlivej diagnóze a zle zvolenej liečbe dostanem do nemocnice a možno mne či mojim blízkym trvalo poškodia zdravie. Nejde mi ale o hmotné vyrovnanie, ale o spravodilivosť. Ak má právo rezort, musí mať svoje právo aj občan, ktorého sa rozhodnutie rezortu dotkne. Kto zaplatí vyplytvané lieky v mojom prípade? O tom už pán minister nerozhodol. Zase chytáme zajaca za chvost.
Opakujem, nie všetci lekári sú takíto ako ten „náš„. No stačí ak je v okrese jeden takýto. Viete si predstaviť, koľko zbytočne zaplatených lekárskych zákrokov, receptov, liekov a hlavne bolesti spôsobí?(ľš)