Porevolučný kapucínsky kláštor viac pripomína
rekreačné zariadenie ako miesto rehole
Jedným z dôvodov, prečo pri Kostole sv. Jána Krstiteľa v trojuholníku chotárov Turčeka, Kremnických Baní a Krahúľ vznikol kláštor bratov kapucínov, bola starostlivosť o túto pamiatku. Spomínaný kostol je jedným zo siedmich bodov, o ktorých sa tvrdí, že sa nachádzajú v strede Európy. V stredoveku v ňom slúžili omše baníkom z Kremnických Baní, Dolného i Horného Turčeka a Krahúľ. Baníci prišli do kostola o 6. hodine ráno a potom fárali celý deň v okolitých baniach.
Kláštor v modernom ponímaní
Základný kameň kapucínskeho kláštora položil v roku 1992 diecézny banskobystrický biskup Mons. Rudolf Baláž za účasti starostky Turčeka Oľgy Wagnerovej. Po piatich rokoch sa naplnil zámer starostlivosti o kostol a do kláštora prišli aj novici – vtedy iba medzi holé múry. Postupne urobili veľa stavebných vnútorných i vonkajších úprav, postavili ploty, hospodársku budovu s maštaľou. Interiér kláštora je moderný, dominujúcim materiálom je drevo, ktoré nájdeme v kláštore v rôznych formách. Oltár v kaplnke je vyrobený zo samorastu a zručnú ruku rezbára videť aj na ostatnom zariadení kapucínskej svätyne. Knižnica, kancelária ani kuchyňa ničím nepripomínajú stredoveký kláštor. Kapucíni pracujú s počítačmi, varia na elektrickom sporáku, majú k dispozícii televízor, video a jazdia na aute. Ako teda vyzerá ich bežný deň?
„Veľmi veľa času strávime na modlitbách v kaplnke, spolu sme aj pri jedle. Modlitba je viac ako odriekanie slov v náboženskej póze s kapucňu na hlave a očami vytočenými smerom nahor. Ja vnímam modlitbu ako stretnutie s Bohom v tichu, pri hudbe, ale aj prostredníctvom apoštolátu, čo je zvestovanie Boha a Ježiša Krista, ktorý ma robí šťastným, iným ľuďom. Je to niečo veľmi podobné biblickému príbehu o stretnutí Ježiša Krista so Samaritánkou. Najskôr sa s ňou zblížil, nechal ju, nech mu kladie otázky a ona až potom postupne zistila, že je Mesiášom. Tak pristupujem k ľuďom aj ja. Keď prichádzajú k nám novici, oblečú si „hábit„, čakajú, čo ich budeme učiť. Najskôr im hovoríme o tom, ako kapucíni začínali za čias svätého Františka z Asisi, potom im vysvetlíme aké majú práva a povinnosti. Pripravujeme ich, aby mohli zložiť po roku sľuby čistoty, poslušnosti, preberáme s nimi morálku, liturgiu, ale venujeme sa aj športu,„ povedal nám kapucínsky novicmajster Michal Hirko.
Za kláštorom je veľké ihrisko, ktoré je nachystané na to, aby si kapucíni po prvých mrazoch urobili ľad. Nechýbajú na ňom dokonca ani mantinely. Bolo by zaujímavé vidieť kapucínov hrať v „hábite„ hokej, v telocvični futbal, alebo lyžovať sa na Krahuliach, ale pri športovaní by sme ich podľa oblečenia nerozoznali od iných chlapcov v ich veku. Aj Michal Hirko nás privítal v „šuštiakových„ nohaviciach a pulóvri, lebo v nich pracuje a takto oblečený často aj študuje v knižnici. V kláštore je veľa manuálnej práce. Treba kosiť trávu hrabať a sušiť seno, čo zaberie celú jar a leto. Kapucíni chovajú kravu a ovcu. Okrem toho majú dosť práce s prípravou dreva a cez zimu s odhrabávaním snehu, ktorého je v nadmorskej výške 850 m neúrekom.
Byť tam, kde treba pomôcť
„Žijeme asi rovnako ako ostatní ľudia, iba s tým rozdielom, že nechodíme do roboty. Prácu máme vlastne stále. Hocikedy sa stáva, že u nás niekto zazvoní a požiada nás o pomoc. Väčšinou ale prichádzame za ľuďmi my. Keby som hľadel na to, čo robím iba nejako komerčne, asi by som veľa vecí nerobil. Keď ideme napríklad do kostola, stále stretávame tých istých ľudí, ktorí sa stále rovnako tvária a spievajú a sedia na tom istom mieste. Ale cez strenutie s Bohom na modlitbách vnímam, že to nie je moje dielo, ale, že to on vybudoval cez ľudské ruky a mysle a tým, že kapucínov dal medzi niekoľkých ľudí, niečo sleduje. Určite chce nejakým spôsobom ovplyvniť môj život a život tých niekoľkých ľudí, s ktorými sa stretávam, ale ako, to zatiaľ neviem. S predstaveným kláštora som žil v Bratislave. Tam sme mali kontaktov s ľuďmi neúrekom. Ešte aj teraz sa na nás obrátia, aby sme im pomohli,„ pokračoval Michal Hirko.
V stredoveku mali mnísi skromnú stravu, ale aj v tom sa časy zmenili. Pre niektorých z nich je skôr problémom, keď musia variť, lebo k tomu nemajú vzťah. Prvá služba, ktorú musí zvládnuť predstavený kláštora, je vedenie prác v kuchyni. V kapucínskom kláštore pri Turčeku sa v službách novici striedajú.
„Prichádzajú k nám mladí chlapci z postulátu v Hriňovej, kde ich naučia variť. Najskôr pomaličky skúmajú, či nám strava vyhovuje. Keď zistia, že naše žalúdy nie sú veľmi náročné, osmelia sa. Teraz tu máme kapucína, ktorý na rok prerušil štúdium na filozofickej fakulte a v štúdiu bude pokračovať na bohosloveckej fakulte. Varí od pondelka do piatku, lebo ho to baví a novici sa striedajú iba počas soboty a nedele,„ povedal nám o mníšskej strave Michal Hirko.
Vianoce plné slovenských špecialít
Novici pochádzajú z rôznych častí Slovenska. Keď prichádzajú Vianoce, každý sa snaží pripraviť jedlo, ktoré patrí na vianočný stôl v jeho rodnom kraji. Sú tu chlapci z Kysúc, Oravy, východného Slovenska a každý z nich prinesie inú špecialitu. „Napríklad na východnom Slovensku robievame „bobaľky„ (guličky z cesta namočené v mlieku alebo vode) zamiešané s makom, tvarohom, alebo kapustou. Je to niečo podobné, ako sú opekance s makom. „V kláštore som prežil Vianoce iba raz. Odkedy som kapucínom, dodržiavam vianočný zvyk koledovania. Chodievam v ľudovom kroji od domu k domu spievať koledy. V Turčeku a Kremnických Baniach sú Vianoce veľmi krásne, už aj sneh vrždiaci pod nohami, maštaľ, kde máme dobytok, vytvára atmosféru betlehemskej noci,„ povedal nám o kapucínskych Vianociach Michal Hirko.
Samota nie je cieľom
Niekedy to skĺzne k tomu, že kapucíni môžu žiť rovnako ako všetci ostatní ľudia, lebo aj nábytok v kláštore návštevníkovi akoby našepkával, že je v nejakej firme, vybavenej počítačmi, kreslami, automobilom, televízorom.
„Treba sledovať, čo sa deje doma a vo svete, ale nemusím vedieť každú novotu. Myslím si, že by sme mali byť otvorení pre súčasnosť a ak vidíme nejakú potrebu vonku, prednášať to Bohu. Niekto to rieši tým, že v parlamente stláča tlačidlá a ja to riešim modlitbou k všemohúcemu Bohu. Potom možno aj firma pracuje a poslanci v parlamente stláčajú tlačidlá tak, ako to Boh chce. Nemám rád, keď sa v médiách hovorí iba o škandáloch a ľudia sa navzájom podpichujú. O problémoch by sa malo hovoriť v pokoji, nie tak, aby ľuďom stúpal adrenalín v krvi. Aj my, kapucíni, prispievame do médií nahrávame „cedečká“, niekedy nakrúcame aj klipy a dávame tak najavo, ako vidíme svet. Keď to ľudia kupujú, asi sa im to páči.„
„Keď som navštívil kapucínsky kláštor v Taliansku, videl som, že starí talianski bratia sú iní, ako sme my. U nás bola štyridsaťročná pauza, keď sme nemohli verejne pracovať. Život sa za toto obdobie zmenil a keď v roku 1989 mohli mnísi znova začať žiť v kláštoroch, bolo sa treba rozhodnúť, či sa chceme vrátiť do roku 1950, do roku 1500 alebo do iného obdobia. Nevrátili sme sa nikam. Hoci ideály zostali, zmenili sme formu a žijeme tak, ako sa žije v súčasnosti. V Taliansku sú bratia, ktorí opustia územie kláštora iba vtedy, keď idú voliť. Mesto, parlament a všetko, čo sa deje, poznajú iba z médií. To je pre mňa trochu zvláštne, neviem si predstaviť takýto životný štýl. Mne to vyhovuje tak, ako je to teraz. Môžem rozvíjať svoj talent, ktorý som dostal od Boha, nie som okypťovaný a môžem sa ho pýtať do akej miery ho mám využívať. Venujem sa hudbe a s kapelou som počas ôsmich rokov odohral asi 400 koncertov. Hráme gospel a folk a niekedy nás pozvú aj na svadbu a zábavu, kde zahráme ľudovky. Hudbu by som mohol robiť na vysokej úrovni, lebo boli za mnou podnikatelia, ktorí chceli do mňa investovať milióny korún, ale Boh mi povedal, že to odo mňa nechce. Mám sa venovať hudbe na úplne inej úrovni,„ povedal nám na záver Michal Hirko.
Braňo Gregor
