Sobota, 18. september, 2021 | Meniny má EugéniaKrížovkyKrížovky

Sme trochu po záruke, ale ešte stále frčíme

Divadelným námestím v Martine prechádzajú dve staršie dámy. Podľa toho, že smerujú predpoludním do divadla, sa dá usúdiť, že tam pracujú. Zrazu sa za nimi rozbehne pán v stredných rokoch a nehľadiac na pomerne plné námestie kričí: „Dámy, to bol koncert! To bol koncert! Hrajte to vo svete!„ Dámy ostýchavo poďakujú a vchádzajú služobným vchodom. Podľa veľkej farebnej fotografie pri vstupe do divadla usudzujem, že to boli „dve z nich„.

Objednávam si kávu v divadelnom bufete. O chvíľu prichádzajú ďalšie tri a zostava je kompletná: Vera (Eliška Nosáľová), Edna (Marica Bálintová), Mae (Helena Sudická), Uršula (Margita Mazalová) a Divoká írska ruža slečny Mae, Lilian (Dagmar Kollárová). V spomienkach sa vraciam k nedávnemu večeru: devätnásť hodín, obecenstvo usadené, polohlasná vrava ako pred každým predstavením. V ovzduší cítiť aj isté očakávanie: predstavenie má šteklivý názov - Najstaršie remeslo a mnohí diváci sa už z bulletinov dozvedeli, že pätica herečiek patrí medzi najstaršie herečky martinského divadla. Opona sa otvára a stane sa niečo nečakané: skôr, než by sa herečky pohli, zaznie aplauz. Zďaleka nie jediný, pretože predstavenie je príjemným prekvapením a herečky si hneď v prvých dialógoch získavajú divákov v sále.

Skryť Vypnúť reklamu

„Pamätáte sa na dom, v ktorom sme sa zoznámili? Pán profesor Joe hral na klavíri a chlapi vykúpaní, ulízaní, vyobliekaní vo sviatočných oblekoch čakali dolu, celí šťastní! Ako sa hanbili!...„ Týmito slovami spomína madam Mae na spoločné začiatky piatich priateliek, ktoré zasvätili život najstaršiemu remeslu, remeslu, ktoré „malo svoj cveng„, keď muži mali v úcte ako svoje manželky, tak aj svoje metresy.

Ak by sme sa vrátili z pódia do reálneho života, päť spomínaných dám naozaj má spoločnú profesiu, profesiu hereckú, ktorej zasvätili celý svoj život. Každá z nich odohrala na javisku viac ako 40 rokov a spájajú ich spoločné chvíle na javisku, úspechy a spomienky.

Je streda, jedenásť hodín predpoludním a ja si prisadám do tohto príjemného, veselého ženského spolku. Hneď mi napadá úsmevná súvislosť: päť priateliek a kolegýň - prostitútok z javiska sedí pri jednom stole ako päť priateliek - herečiek. Akoby Marica Bálintová vytušila otázku, spontánne sa rozhovorila.

Skryť Vypnúť reklamu

Po tejto hre sme si zaviedli taký „náš babinec„ a pokladám za veľké šťastie, že máme jedna druhú. Niekedy sa síce stane, že je dvojica, ktorá má k sebe bližšie, potom sa to vymení. Ale v zásade máme už len jedna druhú.

Eliška Nosálová: Kedysi sme boli fantastický kolektív, celé divadlo. A konflikty? To divadlo nesie so sebou. Stane sa však, že sa odrazu stretnú na javisku dve rozdielne osobnosti, dve protikladné povahy, a práve to je v divadle krásne, že kvôli tomu divákovi musia jeden druhého ťahať a tie konflikty sa akoby vyriešia. A náš „babinec„? Je to ako v rodine: sú aj nezhody, ale to je prirodzené. Každá máme svoju rodinu. Ale tí sú ďaleko a majú dosť svojich problémov. Nuž prvá vec, keby sa mi čokoľvek stalo, je zavolať kolegyniam. Viem, že tam je pomoc.

Skryť Vypnúť reklamu

Spomínali ste konflikty. Kto rieši nezhody medzi vami, dievčatami? V hre to bola vaša šéfka, slečna Mae (Helena Sudická)...

Marica Bálintová: V živote je to inak ako na javisku. Áno, podľa scenára Najstaršieho remesla to bola Mae. Ale v živote sa to riadi svedomím. Tá, ktorá sa previnila, alebo tá, ktorá je silnejšia, tá urobí ten prvý krok, lebo nejakého vezíra medzi sebou nemáme.

Ak prechádzate divadelným foyer, na stenách visia fotografie hercov martinského divadla. Nenájdete ale medzi nimi fotografiu Dagmar Kollárovej, ktorá vystupuje v predstavení Najstaršie remeslo. Odpoveď je jednoduchá: Dagmar Kollárová v divadle pracovala dlhé roky ako šepkárka. V rámci stredajšieho „babinca„ prezradila viac:

Ja som tieto svoje kolegyne sledovala na javisku viac ako štyridsať rokov a ich tvorbu som si veľmi vážila. A dosky, ktoré znamenajú svet, odhalia. Odhalia každého človeka, aj jeho súkromie. Takže my sme už za tie roky prečítané jedna druhou. Tak dobre sa poznáme, že už vieme predvídať aj svoje reakcie. A ľúbime sa. A vážime si jedna druhú. Keď sme sa spoznali, boli sme mladé, mali sme deti, ktoré sme často nechávali doma, svojim spôsobom opustené. Svoje životy sme žili aj na javisku vrátane úspechov i prehier. Sme teda viac ako rodina.

Najstaršie remeslo... Aj na dnešnú dobu odvážna téma. Ako ste prijali nápad i ponuku hrať prostitútky?

Helena Sudická: Nebála som sa vôbec tej úlohy ako takej, skôr som sa obávala, že už mám svoje roky a či to zvládnem, pretože aj tá pamäť má už svoje za sebou. Ale zvládli sme to. A že prostitútky? Prečo? Veď sú to takisto ženy, ktoré žijú svoje životy, musia si nejako zarábať a okrem toho, ja si myslím, že tieto naše prostitútky, ktoré hráme, sú z iného sveta ako dnes, nechodia po ulici, majú svojich stálych kunšaftov, takže mne tá úloha nevadila.

Marica Bálintová: Aj ja som mala skôr obavu, či to zvládnu naše hlavy. Ale tá profesia? To nehralo žiadnu rolu. Je to humor. Skôr by som zdôraznila iné: to, že túto hru Róbert Mankovecký (dramaturg divadla, pozn. red.) našiel, že ju divadlo akceptovalo v tomto obsadení a Ľubo Vajdička (režisér predstavenia, pozn. red.) bol neskutočne ohľaduplný, pomohol nám preklenúť všetky komplexy: toto všetko pokladám za šťastie, nečakané šťastie v živote starej herečky, za ktoré sme všetky vďačné.

Eliška Nosálová: Zábrany? Naskrze nie. Herec musí zahrať všetko. Spomínam si na hru Motýľom nik nerozkáže, kde sme sa alternovali práve s Maricou Bálintovou. V tejto hre bola scéna, kde slepému synovi dávam facku, čo by som v bežnom živote nikdy neurobila. Ale musí to človek zahrať. Marica to spočiatku odmietala urobiť.

Marica Bálintová: Naozaj si na to spomínam a bol to pre mňa veľmi silný moment. Mala som dcéru v hľadisku a tá si všimla, že sa mi po tej facke až pery chveli, tak ma to ako človeka rozrušilo. Spočiatku som sa búrila, ako spomínala Eliška, ale napokon som to urobila. („fackovaným„ bol herec Marián Geišberg, pozn. red.)

Eliška Nosálová: Tak je to, keď herec niekedy musí prekonať zábrany. Ale v prípade týchto prostitútok som nemala absolútne žiadne zábrany. Myslím, že sme si každá v tej svojej postave našli niečo svoje a napokon to boli celkom chutné postavičky.

Marica Bálintová: Pre mňa je typické, že mi dlhšie trvá, kým postavu pochopím. Tak ako tú spomínanú facku, tak aj túto Ednu v Najstaršom remesle. Bóóóže, čo som sa ja navymýšľala, kým som pochopila ten záverečný monológ, že to je tá antiglobalizácia a podobné veci.

Dagmar Kollárová: Ja som sa k tejto úlohe dostala ako slepý k zrnu. Od úplne zákulisnej roboty. Dokonca si spomínam, keď som začínala v martinskom divadle. Robila som štrnásť dní upratovačku. Milujem divadlo, veľa som ochotníčila, ešte v bývalej Dimitrovke, kde režírovali významní režiséri SND, čiže nejaká skúsenosť tu bola. Bola to však predovšetkým nekonečná láska k divadlu a bola som ochotná robiť čokoľvek, len aby som bola v tej atmosfére. To sú také hry náhod: raz, kedysi dávno, sa pani Byšická pohádala pred premiérou s režisérom, dala výpoveď a ja som dostala prvú úlohu a čo je úsmevné, aj to bola úloha ľahkej ženy... Postupne som zaskakovala, keď niekto vypadol... a teraz to už prezradím celé: pracovala som ako šepkárka a keďže hra sa skúša približne šesť týždňov, dokonale som ovládala texty aj s intonáciou jednotlivých hercov a ľahšie sa učí počúvaním ako čítaním.

Šepkár je v divadle niekedy naozaj poslednou záchranou. Predstavenie Najstaršie remeslo ale nemá šepkára. Čo robíte vy, keď zabudnete text?

Helena Sudická: Najčastejšie, keď niektorá vypadne, ten text poviem za ňu a ešte si aj odpoviem.

Dagmar Kollárová: Ja by som to zobrala z inej strany: ide o toleranciu, ohľaduplnosť a spoluprácu. Každá zlomyseľnosť sa rýchlo vráti. Keď niektorej vyletí: Bože, ty si zas nepovedala toto, nešla si podľa scenára... vzápätí sa to stane presne tomu kritikovi. Ide o to, aby sa predstavenie posunulo ďalej, aby divák nič nezbadal, pretože ide o profesionálnu česť.

Prostitútky vo vašom podaní sú naozaj sympatické, počul som dokonca reakciu, že vaše postavy sú poetické. Aké sú reakcie na Najstaršie remeslo, s ktorými sa stretávate vy?

Eliška Nosálová: Na deväťdesiatosem percent sú pozitívne. Ozvali sa aj kritické hlasy, ale ich kritika sa týkala skôr inscenačnej stránky. Boli aj oficiálni kritici, ktorí neboli spokojní s hrou ako takou. Tvrdili, že je to bulvár, ale s tým ja rozhodne nesúhlasím. Táto hra rozhodne nie je bulvár. Tam sa nerieši len otázka najstaršieho remesla, ale aj kadečo iné: otázka priateľstva, vzťahov, otázka zmeny sveta v čosi iné, horšie a v neposlednom rade citlivá otázka samoty a opustenosti. Otázka rôznych zmien, aj zmeny „toho„ remesla, ktoré sa zmenilo na opatrovateľstvo. Veď v tých našich úlohách sa už o sexe ani veľa hovoriť nedá, my tam naozaj už len opatrujeme, robíme milosrdné sestry a kurátorky našich klientov, ktorí pomaly vymierajú. Ako to Marica konštatuje o jednom mojom klientovi: „Pre neho sa číslo začína a končí tým, že si ľahne.„

Marica Bálintová: Paula Vogelová je v Amerike uznávaná spisovateľka a teda priamo o bulvári nemôže byť reč. Ja osobne som dávno nehrala takýto herecký part a bola som milo prekvapená reakciou mladších kolegýň, kvitovali nám to, že sme sa na to podujali. Dokonca sa mi stáva, že ma zastavujú ľudia na ulici... V prvom momente mi napadne, že ani nie som poriadne upravená, na tom javisku ma predsa len šikovná maskérka upraví a zatraktívni... ale keď počúvate tie reakcie, je to krásne. Často sa nám stáva, keď sa otvorí opona, ešte sa ani nepohneme, už je aplauz, ktorý nás udivuje, pretože sme od toho vôbec toľko nečakali...

Eliška Nosálová: Toto predstavenie nás na chvíľu zbavilo aj pocitu akejsi márnosti, ktorému herci občas prepadnú. Niekedy máte pocit, že žijete iba pre ten moment na javisku a tento aplauz pred predstavením som vnímala hlavne ako poctu piatim starým herečkám, ktoré na týchto doskách odrobili viac ako štyridsať rokov. Keď sa ozval ten úvodný aplauz prvýkrát, bola som taká dojatá, že som si nebola istá, či sa mi podarí normálne začať monológ, nakoľko práve ja začínam toto predstavenie. Je to veľký dar pre nás všetky na konci života... divadelného života.

Divadelný život sa odohráva v imaginárnom svete, na divadelných doskách pod umelým svetlom, v štylizovaných kostýmoch a spokojnosť s ním potvrdzuje potlesk, ktorý je v divadle nepísaným pravidlom. Ako je to v reálnom živote?

Marica Bálintová: Áno, popri divadle existuje aj jeden obyčajný, civilný život, tu vás pichne, tam vás bolí, tam treba ísť na krv, rehabilitáciu a človek začína chápať, že všetko sa akosi končí. Keď prišla zrazu táto hra, uvedomila som si, že stále žijem. Kým stojíte na tom javisku, žijete.

Eliška Nosálová: Ten civilný život žijeme všetci. Ale na tom javisku dostáva herec ešte čosi naviac. Budem trošku patetická, ale ťažko sa mi hľadajú slová... na javisku človek zažíva sväté chvíle. Poznám aj také chvíle, keď by som sa najradšej videla rovno v zákulisí. Ale kým cítite, že tomu publiku máte čo dať a dávate, to sú naozaj sväté chvíle.

Dostali sme sa k trošku nostalgickej téme. V príjemnom prostredí divadelnej kaviarne si však môžeme dovoliť aj ľahkú nostalgiu: jeseň či zima sa často spája so životom ako obraz staroby. Ako prežíva jeseň života herečka?

Helena Sudická: To je naozaj zaujímavá otázka a starnúca herečka sa jej akosi prirodzene bráni. Ale aj nad tým treba uvažovať a som rada, že ste sa opýtali aj na to. Keď tak nad tým uvažujem, viete, mladí herci ešte majú veľa pred sebou, vedia, že ešte dostanú nejakú úlohu, alebo aspoň veria zo všetkých síl, že tá životná rola príde. Sú mladí a majú dôvod veriť. Ale my čakáme aj na tú omrvinku, malú úlohu, hoci len komparz, ale som na tom javisku. A to je hlavné. Mladý herec sa má na čo tešiť. Starý už len spomína.

Marica Bálintová: Herečka sa ráno pozrie do zrkadla a povie si: Bóóóže, som to ja? Je to možné? Tá staroba je ťažká. Ale potom vybehnem na javisko v tých červených pančuchách, zastavia ma na ulici, alebo mám taký osobný, vnútorný pocit, že dnes to bolo ono a tak sa ten život herečky stáva šťastím. Kúskom šťastia v chvíľach staroby.

Otázka staroby sa objavuje aj v predstavení Najstaršie remeslo. Ako prežíva samotu Vera (Eliška Nosáľová) na javisku?

V poslednej scéne sedím na javisku sama. Moje priateľky jedna po druhej umreli. Zostala som sama. Ten pocit korešponduje s mojim osobným pocitom starej herečky. V tej scéne nemám žiadny text. Len sedím. Sama, v prázdnom parku na lavičke. Sedím a dívam sa pred seba: stará, opustená žena. Na každom vystúpení mám pri stvárnení tejto scény také stiahnuté hrdlo, že by som nedokázala zo seba dostať hlások...

Odhliadnuc od profesie, ktorú stvárňujete v predstavení Najstaršie remeslo sa mi zdá, že aj v reálnom živote sa povahovo zhodujete s postavami, ktoré na javisku hráte. Je to len zdanie?

Helena Sudická: Ľubo Vajdička nás natoľko dobre pozná, že nás obsadil tak, aké sme aj v skutočnosti. Moja Mae som ja. Aj v civilnom živote som dosť dominantná.

Marica Bálintová: Mne chvíľu trvalo, kým som Ednu pochopila. Osciluje medzi naivitou a dobrosrdečnosťou, miluje zvieratá a prírodu a to som ja.

Eliška Nosálová: Ja by som k Edne i k Marici pridala ešte aj akýsi pocit spravodlivosti. No a moja Vera? Je v nej zmes naivnej čistoty a milej požívačnosti. Pôvodne som mala pocit, že Veru bude hrať Marica. Ona je taký malý poživačník života. A tá naivita a čistota v mojej postave vystupujú v sympatickej súhre. Vera je čistá a naivná. Akokoľvek je to paradoxné k jej profesii, mám pocit, že sa mi podarilo urobiť tú postavu „čistou„ v tej čírosti vzťahu k chlapom a napokon Vera je schopná milovať len jedného človeka, v jej prípade toho nešťastného pána Francisa - chorého, krehkého a drobučkého. Mňa v tejto postave zaujalo aj to, že sa tam dá veľa hrať: priateľstvo k Edne, láska a úcta k Mae, pocit ostýchavej vzbury vo vzťahu k Uršuli a obdiv k Lilien, ktorá je pre mňa stelesnením panenky Márie.

Helena Sudická: V našom rozhovore absentuje Uršula, ktorú majstrovsky stvárnila Gitka Mazalová, v krátkosti teda o tejto postave: Uršula je zástupkyňou Mae, ktorá má raz prevzať jej agendu. Uršula nie je až taká zlá, ako sa zdá. Vždy síce povie, alebo urobí niečo, čo urazí, ale je to hlavne preto, lebo ona to inak nevie. To režisér podčiarkol aj tým, že ju na javisku izoluje bokom od ostatných a na Uršuli poukázal na to, ako peniaze dokážu poznačiť charakter a vzťahy. V prípade Gitky však ide iba o vynikajúce herecké stvárnenie, určite nie o reálne charakterové črty.

Dagmar Kollárová: No to, že na tom javisku vyzerám dobre, ako spomínala Eliška, je predovšetkým zásluha pani Cillerovej (výtvarníčka kostýmov, pozn. red.), lebo ma dobre obliekla, takže urobila zo mňa naozaj „divokú írsku ružu slečny Mae„. Tie texty sú mi blízke. Aj v civilnom živote viem seknúť, vzbudzujem rešpekt, ale dievčatá už vedia, že je to len v dobrom. A som pragmatik. Aj v civile. Ako jediná som si už podľa fotky zrátala: keď sa otvorí opona, tak sa objaví 354 rokov! Čiže otvorí sa opona a sedia tam veky! Ja som realista.

Eliška Nosálová: A Dana postihla ešte jedno: absolútny vnútorný pokoj Lilien, ktorý nemá ani jedna naša postava. A ten má ako na javisku, tak v živote.

Marica Bálintová: A je jediná z nás, ktorej ešte nevypadlo pol slova...

Eliška Nosálová: V tom je jej profesionálne zaťaženie: ako profesionálna šepkárka ovláda ešte aj naše texty...

Helena Sudická: Niekedy sa mi zdá, že ide pusou spolu so mnou...

Náš rozhovor pokračoval, spomínali sme na staré divadelné hry, na starých kolegov, rozprávali sme nielen o divadle ale aj o tom, čo nie je vhodné publikovať na stránkach novín. Päť herečiek, ktoré strávili v divadle takmer polstoročie má na čo spomínať a ako herečky vedia aj pútavo rozprávať. O čomkoľvek. Napríklad o živote starých prostitútok, plnom spomienok, veselých príhod s klientami, ktorým „to„ už ide len veľmi ťažko. Toto ich rozprávanie je prístupné každému z vás na doskách martinského divadla. A tam ukončíme aj náš rozhovor.

Marica Bálintová: Keď sme začínali študovať túto hru, uvedomovala som si, že je to naša labutia pieseň. Ale teraz, keď vidím výsledok, by som citovala rovno z textu predstavenia: „Sme síce trošku po záruke, ale ešte stále frčíme!„

Marcel Hanáček

Najčítanejšie na My Turiec

Inzercia - Tlačové správy

  1. 5 tipov, ako si užiť jeseň v Bratislave a okolí
  2. Takto dokážu aj vaše peniaze zlepšiť život na našej planéte
  3. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet
  4. Volkswagen na IAA v Mníchove predstavil koncept elektromobilu
  5. Slovenský orloj – svetová atrakcia
  6. Kanceláriám ešte neodzvonilo
  7. Predplaťte si SME.sk s garanciou vrátenia peňazí
  8. Zodpovedné investovanie praje budúcnosti a je fér
  9. Mikroplasty sú v produktoch každodennej potreby. V ktorých?
  10. Tam, kde sa ľahko verí na zázraky
  1. Prvé bezbariérové fitko vo Zvolene otvára ZŤP cestu k športu
  2. Sledujte naživo pokusy so slovenskými výskumníkmi
  3. Vystúpte z radu, postavte si moderný dom podľa seba
  4. Slováci ochutnali vegánske bagety. Chutili im?
  5. Poznáme slovenské cesty s najkrajším výhľadom!
  6. Schodolez pre imobilných - Viete ako sa testuje?
  7. Mototechna tento rok predala už vyše 8 tisíc zánovných áut
  8. 100% ovocné šťavy pod lupou – Prečo sa ich oplatí konzumovať?
  9. Takto dokážu aj vaše peniaze zlepšiť život na našej planéte
  10. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet
  1. Mikroplasty sú v produktoch každodennej potreby. V ktorých? 7 428
  2. Slovenský orloj – svetová atrakcia 6 580
  3. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet 5 594
  4. Radosť zachytiť tieto krásne krivky 4 296
  5. Maldivy, Maurícius či Mexiko sú na dosah jediným letom 3 075
  6. 5 tipov, ako si užiť jeseň v Bratislave a okolí 2 842
  7. Zodpovedné investovanie praje budúcnosti a je fér 2 795
  8. Zateplenie šikmej strechy PUR penou či minerálnou vlnou? 2 272
  9. Volkswagen na IAA v Mníchove predstavil koncept elektromobilu 1 890
  10. Uznávané štúdio oživilo zanedbané štvrte. Prišlo do Bratislavy 1 817
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Fomat po kvalitnom výkone berie zo zápasu proti Fiľakovu tri body.

Martinskí futbalisti opäť neinkasovali a po kvalitnom výkone zdolali nepríjemné Fiľakovo. Ozdobou duelu bol nádherný gól Daniel Cvika, ktorým náš stopér upravil na konečných 2:0.


2 h
Festival Dotyky a spojenia tento rok navštívilo viac, než 10 000 návštevníkov.

Divadelný festival Dotyky a spojenia oživil kultúru v meste. Tento rok ho navštívilo vyše 10- tisíc ľudí.


5 h
Víťaz prvej ligy bude hrať baráž s najslabším extraligistom.

Martinskí hokejisti odohrajú prvý ligový zápas novej sezóny 22. septembra. Na Podháji privítajú Žiar nad Hronom, ktorý je nováčikom súťaže a farmou Zvolena.


8 h
Millénium spôsobuje stratu.

Ján Danko vyzval Martin, aby sa zapojili do očisty mesta, napríklad pri svojich bytovkách či domoch.


(RED) 13 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Potraviny a drogérie si môžu vybrať z dvoch režimov. Buď obslúžia všetkých zákazníkov alebo OTP.


9 h

Ako informoval portál Noviny.sk, osobné auto vletelo pod kamión, ktorý stál v odstavnom pruhu.


SITA 10 h

Dievča je vo vážnom stave.


10 h

Z hospitalizovaných pacientov má potvrdené ochorenie 275 ľudí.


SITA 17. sep

Už ste čítali?