Lekári balia kufre
Monika Maruňáková
Po avizovanej zmene zákona o verejnej službe, ktorý prezident vrátil na prerokovanie parlamentu a ktorý parlament druhýkrát neschválil, a s tým súvisiacou zmenou platových taríf a odmeňovania zdravotníckych pracovníkov, sa čoraz viac lekárov, hlavne mladých, odhodláva opustiť svoje materské nemocnice. Svoje šťastie hľadajú v zahraničí, najčastejšie v Čechách. Podobne sa správajú aj zdravotné sestry. Výnimkou nie je ani Martinská fakultná nemocnica. Jej riaditeľ Juraj Péč na decembrovom stretnutí so zamestnancami verejne tlmočil obavy z odchodu kvalitných odborníkov.
Čo ich k tomu vedie? Je to predovšetkým otázka neistoty platu, ale aj ekonomická mizéria nášho zdravotníctva. Minister zdravotníctva Rudolf Zajac na základe zmeny zákona o verejnej službe avizuje zmenu odmeňovania. Tá sa má realizovať v podobe štátom garantovaných spodných platových taríf, pričom ostatné odmeny budú závisieť na hodnotení prednostov kliník a riaditeľov nemocníc. Lekári i zdravotné sestry verejne hovoria o tom, že minister ich týmto krokom dá do milosti a nemilosti ich vlastných šéfov. Je jasné, že medziľudské vzťahy škrípu azda na každom pracovisku na svete, a tak sa niet čo čudovať, že nedôvera a obavy u lekárov rastú. A pochopiteľne ich znásobuje chabá ekonomická situácia nášho zdravotníctva. Riaditeľ vtedy priznal, že mesačne až okolo 80 percent finančných prostriedkov nemocnice odchádza na mzdy. Znásobujú sa ale dlhy nemocníc za energie a lekári si uvedomujú, že sa raz karta obráti a prioritou nemocníc bude musieť byť platenie pohľadávok. A mnohí lekári živo vidia pred svojimi očami len holé tarifné platy na spodnej hranici. Aj keď vedenie tlmočí, že sa bude snažiť, aby zmena platovej smernice výrazne nezasiahla ich peňaženky.
So zdravotníkmi by dnes nemenil asi nikto, ale ten, kto bližšie sleduje vývoj celej našej spoločnosti môže len konštatovať, že zažívajú to, čo zažili už aj zamestnanci iných profesií. Napríklad, vyštudovaní učitelia robia buď auperky v zahraničí, alebo sa preškolili na finančných a stavebných poradcov. Dnešní absolventi akýchkoľvek vysokých škôl už ani naivne nehľadajú zamestnanie doma na Slovensku a vrhnú sa rovno do sveta za úspechom. Naši počítačoví experti sú za hranicami, najmä v Nemecku, už ako doma. Verejne a s určitou dávkou benevolencie a pohody sa hovorí, že zo Slovenska odchádzajú mozgy, čo je, samozrejme, poľutovaniahodné. V Čechách síce tiež pociťujú odliv vzdelaných a perspektívnych mladých ľudí, ale tam už urobili opatrenia a lákajú nás, Slovákov.
Našim lekárom a zdravotným sestrám núkajú lepšie finančné zabezpečenie, ubytovanie pre celú rodinu aj možnosti perspektívneho rastu, menej problémov pri zaisťovaní liečebných postupov. „Vyslanci„ českých nemocníc prichádzajú osobne na slovenské pracoviská v nemocniciach, kde priamo presviedčajú lekárov. Hoci, ako sa píše v mnohých médiách, realita niekedy slovenských lekárov v českých nemocniciach mnohokrát zaskočí. Výborný a talentovaný odborník občas skončí na nejakom priemernom oddelení nemocnice, hoci s vyšším platom, ale práve bez možnosti ďalšieho výrazného rozvoja a robí len rutinné zákroky.
Jeden vysokoškolský profesor žijúci v Austrálii, ktorého meno, si už, žiaľ, nepamätám, vo svojom vystúpení v televízii povedal, že podľa výskumov (vedomostné testy) robených medzi národnosťami žijúcimi na tomto kontinente, sa Slováci dostali na čelné miesta hodnotiaceho poradia. Niet sa čomu čudovať, že po pracovitých a vysokoškolsky vzdelaných Slovákoch je v Európe taký dopyt.
Zdá sa, že „nadišiel„ čas na to, aby sa Slovensko „zbavilo„ ďalších skvelých a vysokoškolsky vzdelaných ľudí tak, ako to spravilo za roky od nežnej revolúcie už niekoľkokrát. Prišiel teraz rad na lekárov?
