Nestáva sa každý deň, aby sa hercovi z Martina pošťastilo preletieť až za „veľkú mláku„, a to ešte za divadlom, navyše a priam - za divadlom slovenským! Takýto kúsok si na začiatku divadelnej sezóny „vyviedol„ František Výrostko alias John Brown z populárnej a vždy vypredanej martinskej bláznivej komédie 1 + 1 = 3.
Na začiatku - ako obyčajne dosť často - treba hľadať ženu. Oľga Turoková z kanadského Toronta, konkrétnejšie z Kanadsko-slovenského divadla Dolina, je tým pravým človekom za dobrou myšlienkou: pozývať na hosťovanie herecké osobnosti zo Slovenska. Keď teda pred časom videla na vlastné oči v Martine báječnú komédiu anglického dramatika Raya Cooneyho v strhujúcom podaní našich hercov, kocky boli razom vrhnuté. Predstaviteľ hlavnej úlohy taxikára Johna Browna poletujúceho medzi dvoma manželkami - František Výrostko - dostal pozvánku prísť si zahrať postavu protagonistu tejto báječnej komédie ku kanadským Slovákom do Toronta a ďalších miest.
Aký bol let a pristátie?
Až prekvapujúco dramatický. Celých sedem hodín vo vzduchu bojovali na palube české letušky za pomoci lekárov z radov pasažierov o život človeka, ktorý sa letel do Kanady práve – liečiť! Navyše bolo medzi cestujúcimi môjho letu s českými aerolinkami z Prahy dosť Ukrajincov a Rusov, k tomu sme sa termínom trafili do výročia teroristickej akcie 11. septembra v Amerike, tak ma teda podrobili na torontskom letisku poriadnej prehliadke. Vyobracali ma tak dôkladne, až som dostal do pasu pečiatku s povolením pobytu namiesto pôvodne určeného konca roka 2002, iba do 11. novembra t. r. To bol vopred dohodnutý dátum a deň môjho skutočného odletu z Kanady… Po toľkých štrapáciách som už ani nedúfal, že na mňa v odbavovacej hale letiska niekto z divadelníkov ešte čaká. Ale vydržali, keď už si po mňa prišli, vyčkali, kým sa zjavím!
Akí boli vaši noví kolegovia na javisku v divadle Dolina?
Poznal som z kazety niektoré ich predstavenia, tak som nešiel celkom do neznáma. Predsa som ale, pochopiteľne, mal určité obavy. Hra 1 + 1 = 3 je výborná komédia, ale zároveň aj náročná konverzačka. Vedel som vopred, že Oľga Turoková sama urobila podstatnú úpravu textu, takže som bol zvedavý, čo sa budem musieť podľa úpravy naučiť, resp. vypúšťať z replík ja. Doma už máme odohratých okolo stovky predstavení „stotrinástky„ (pracovný názov 1 + 1 = 3), text mám teda dostatočne zafixovaný, preto mi záležalo na tom, aby som ich nepoplietol a nebodaj divadlo nepokazil.
Máte bohaté skúsenosti ako režisér ochotníckych súborov. Ako sa vám pracovalo s kolegami v kanadskom Toronte?
Štýl práce je v divadle Dolina zaužívaný tak, že kým príde hosťujúci herec, torontský súbor už má hru viac-menej nacvičenú, ostáva iba doladiť a zladiť ju dohromady s hosťom zo Slovenska. V našom prípade sme mali na zosúladenie 1 + 1 = 3 asi desať dní od môjho príchodu do Toronta po dávnejšie dopredu stanovený deň či skôr víkend predpremiéry aj premiéry.
Stihli ste to? Ako prebiehali spoločné skúšky?
Našťastie mám s režírovaním v ochotníckych súboroch dospelých aj detí značné skúsenosti. Divadlo Dolina tvoria tiež napospol amatéri. Venujú sa veľmi intenzívne a zodpovedne s celodenným nasadením vlastnému „biznisu„, svojmu povolaniu, „džobom„, ktoré ich živia. Skúšať sme teda mohli začať najskôr okolo siedmej večer. Viacerí dokonca dochádzali z veľkých vzdialeností. Merali cestu každý deň aj dve hodiny na skúšku a toľko isto zasa domov po nej. Keď sa mi po prvý raz ukázali, ako to majú urobené, bolo mi jasné, že ich divadlo bude dosť odlišné od hry a jej martinskej koncepcie. No ujal som sa réžie s chuťou, nepozerajúc sa na prekážky. Keď mi režisér divadla Dolina Ladislav Šalga odovzdal dovtedajšiu prácu súboru na inscenácii, povedal som im, ak sa na mňa spoľahnú, divadlo bude mať premiéru v plánovanom termíne. Na otáľanie či vymýšľanie nebolo jednoducho času. Mali sme na to týždeň a pol, zvládli sme to asi tak počas štyroch - piatich skúšok. Herecká réžia sa osvedčila, rešpektovali sme sa navzájom, dali na mňa, na moje skúsenosti.
Ako teda dopadli premiéra a ďalšie predstavenia?
Už som spomínal dramaturgické a textové zmeny, ktoré upravovateľka a režisér v hre urobili. Nebolo to len z náhodného rozmaru. Kanada je multikultúrna krajina, žije tam množstvo národov a národností i sociálnych menšín. Z obáv pred problematickým prijatím či dokonca urážkou, bolo potrebné zmeniť postavu homosexuála na módneho návrhára, s ďalšími podstatnejšími zásahmi do života postáv i deja. Preto som mal ja sám obavy, či nestratí inscenácia na svojom pôvodnom komediálnom vyznení. Napodiv a nad očakávanie, publikum prijímalo našu hru veľmi priaznivo a spontánne. Slovenská menšina žijúca v Kanade sa skladá z viacerých emigračných vĺn. Žijú tu Slováci, ktorí emigrovali za slovenského štátu, po druhej vojne, po komunistickom prevrate roku 1948, silná vysťahovalecká vlna odišla po vpáde spojeneckých vojsk a sú tu aj najmladší prisťahovalci, ktorí sa sem presídlili legálne za prácou len nedávno, po nežnej revolúcii. Uspokojiť bláznivou komédiou všetkých bola riadna trúfalosť, ale myslím, že sa to podarilo. Po všetkých predstaveniach, či už to bolo v predpremiérovom Montreale, „domáckom„ premiérovom Toronte so štyrmi predstaveniami počas jediného víkendu, alebo ďalšom divadelnom zastavení v meste Windsor, prichádzali za nami nadšení diváci všetkých vekových skupín. Od najmladších po najstarších, ktorých inak bolo v hľadisku najviac. Ďakovali veľmi spontánne a s úprimným nadšením sa vyznávali zo svojich čerstvých divadelných zážitkov. Chválabohu, úspech sa dostavil. Určite to bude pre divadelníkov z Doliny veľkým impulzom pokračovať v desaťročnej tradícii slovenského divadla v Kanade.
Premiéru máme šťastne za sebou, aké zážitky máte z kanadskej krajiny a ľudí?
V prvom rade musím povedať, že sa o mňa krajania veľmi pekne starali. Už moji dvaja hostitelia, kamaráti a kolegovia aj na javisku Roman Vrba a Milan Darula boli skvelí. V dome, kde som býval, žije veľmi veľa Slovákov a Čechov, takže blízke stretnutia s nimi boli na dennom poriadku. Postretal som tam mnohých známych a kamarátov, príbuzných z môjho rodného kraja, aj rodinu mojich terajších kolegov a kamarátov doma, v Martine. Zažil som krásne stretnutie s Pavlom Čarnogurským v Montreale. Veľmi pomáhal aj divadlu, aby všetko dobre dopadlo, držal nad celým dianím ochrannú ruku. A navyše si s veľkým gustom, pohotovo a prirodzene zahral postavu fotografa v predstavení. Príjemná atmosféra vládla, so zasväteným rozhovorom aj o martinskom divadle, počas návštevy na našej ambasáde v Ottawe, ktorú mi krajania sprostredkovali. Po stránke medziľudských kontaktov mám samé pekné zážitky zo spontánnych stretnutí so srdečnými ľuďmi. Budem mať veru dlho na čo spomínať. Všetko som si fotil, takže mnohé krásne momenty ostanú zvečnené vo fotografiách...
Ako na vás zapôsobilo mesto a krajina? Mali ste vôbec čas aspoň na letmé spoznávanie?
Ale áno. Dokonca som sa sem-tam potúlal po meste aj sám. Rád som zašiel do čínskej štvrte, pražského, resp. českého obchodu na domáce špeciality, do galérie, navštívil som kostoly, kam chodia naši krajania a kde sa odohráva ich kultúrny i spoločenský život. No a predovšetkým ma nadchla krásna architektúra v centre Toronta. Z okna svojej izby som mal fascinujúci pohľad na moderné výškové budovy. Toronto má najvyššiu vežu na svete, je vysoká okolo 530 m, tú som si tiež s obdivom a vlastnoručne nafotografoval. Krásna a originálna je budova, ktorá sa volá žehlička, lebo má taký nezvyčajný tvar. Na veži mi robil ochotného sprievodcu, hostiteľa a súkromného fotografa v jednej osobe Igor Schram. Sedel som s ním v reštaurácii, z ktorej je výhľad na celé Toronto, pretože sa neustále otáča. S Martinčanom, zhodou okolností bratom našej garderobiérky Zuzky z martinského divadla. Svet je naozaj malý, všade stretneš známeho človeka… Zažil som tam dokonca aj mierny šok. Pozerajúc sa na svet doslova z vtáčej perspektívy, odrazu taký jeden poriadny operenec narazil do skla okna, za ktorým som sa kochal krásnym výhľadom z nadhľadu na okolité mesto pod nami… Trocha som si aj zarybárčil na kanadských jazerách. Momentálne však bola poriadna kosa, takže rybky veľmi nebrali. Mrzelo ma, že som prišiel len zopár dní potom, ako sa do priezračných kanadských riek priplávajú neresiť lososy. To by bol určite nezabudnuteľný zážitok. Možno inokedy... Určite by sa dali pospomínať ešte mnohé pozoruhodnosti, ktoré som v Kanade aj za taký krátky čas zažil. Nezabudnem napríklad na krásne mestečko St. Jacobs, ktoré žije životom akoby celkom mimo súčasnej civilizácie. Bez elektriny a bez áut, dopravujú sa pekne na koníkoch a drožkách a tento svoj tradičný pozemský raj si v pohode a starostlivo ochraňujú. Odtiaľ som si doniesol tiež originálne suveníry pôvodnej kultúry Kanady. Priznávam, trocha sklamaním boli pre mňa Niagarské vodopády. Sú uprostred mesta, mimo voľnej prírody, a to je také nemilé prekvapenie.
Ako ste sa s Kanadou a so svojimi novými známymi lúčili?
Myslím, že divadlo Dolina si predstavením komédie 1 + 1 = 3 urobilo veľmi dobré renomé nielen v Toronte. Dobrý chýr sa rozniesol aj k tým, ktorí doteraz ani nevedeli, že tu pôsobí slovenské divadlo. Preto ma láka, aby som sa k nim ešte po čase vrátil. Mám v talóne dokonca hru s takým komornejším obsadením. Keď sa nebude dať za divadlom, rád by som prišiel aj ako turista. Pozrieť všetkých svojich nových dobrých kamarátov a určite aj krásnu krajinu. A možno aj najdlhšie, lebo tam určite je čo pozerať, objavovať, spoznávať. Takže – dovidenia Dolina, Toronto, Kanada… Dovidenia, priatelia!
Vrátili ste sa domov po úspešnej umeleckej misii. Aký bol návrat na martinské dosky?
Poriadne hektický. Kým som bol za oceánom, nemohli sa hrať predstavenia, v ktorých účinkujem. Takže už dva dni po návrate a po prvej „oprašovačke„ sme hrali Striptíz Tartuffe doma a vzápätí aj na zájazde v Českom Tešíne. Postupne, v krátkom čase sa museli oprášiť a vzápätí zahrať Plné vrecká peňazí, Šípková Ruženka, Business je biznis, Krvavá svadba a ďalšie, takže som sa za dva týždne ani nezastavil a aj s časovým posunom medzi Európou a Kanadou som sa vyrovnával za pochodu. Príjemne ma však privítala nečakaná správa, ktorá prišla práve v čase môjho návratu. Za postavu Tartuffa som dostal výročnú cenu udeľovanú každoročne LITA. Ocenenie ma teší o to viac, že kolega zo spoločného divadla (aj inscenácie) Milo Kráľ dostal takú istú cenu za Krvavú svadbu a do martinského súboru prišli ďalšie ocenenia, do tretice aj pre Elišku Nosálovú z Najstaršieho remesla. Asi to nebola v Divadle SNP Martin zlá sezóna, čo poviete?
Vlasta Kunovská
