Každá krajina má zrejme hrdinu, ktorý vôbec nežil, a predsa ho poznajú malé deti i starí ľudia. Hrdinu, ktorý vďaka svojmu literárnemu stvoriteľovi dosiahol popularitu väčšiu ako hrdinovia, čo žili... No, len sláva niekoľkých takýchto hrdinov sa rozletela do sveta a už sa nevytratila. Tisícky ľudí si z nich spravili idoly, ikony, píšu im listy, oslavujú ich narodeniny, smútia v deň ich fiktívnej smrti. Rómeo a Júlia, Peter a Lucia, James Bond, Hercules Poirot. Zrejme na piedestále takýchto hrdinov stojí nenápadný génius, Sherlock Holmes. Prečo? Nuž, pretože je zrejme jedinou literárnou postavou na svete, ktorej vyšiel jej vlastný životopis.
Vysoký, štíhly anglický detektív, vždy hladko oholený, mrštný ako mačka. So svojim priateľom doktorom Johnom Watsonom riešili tie najzamotanejšie kriminálne záhady, na ktoré bol vtedajší Scotland Yard krátky. Vymýšľal ich dobrých 40 rokov škótsky spisovateľ sir Arthur Conan Doyle (1859 - 1930). Spolu s pani Hudsonovou, domácou a kuchárkou, bývali Holmes a Watson v byte na prízemí 221b Baker Street, ulici, ktorá stála vždy v centre Londýna. Vďaka tejto dvojici sa stala táto adresa jednou z najznámejších na svete.
Roku 1990 sa podnikaví Angličania rozhodli dať obdivu a sláve svojho hrdinu nové dimenzie a z fiktívneho bytu 221 b Baker Street urobili „biznis„ v podobe Múzea Sherlocka Holmesa. Pravdaže, vďaka aglomerácii a rozvoju Londýna sa aj Baker Street zmenila a múzeum už dávno nestojí tam, kde bola 221b pred vyše sto rokmi. Na tom mieste je teraz podzemná stanica metra a Sherlockova bronzová socha v nadživotnej veľkosti s neodmysliteľnou károvanou šiltovkou a fajkou. No a od nej je to už len kúsok. Zablúdiť sa nedá - podniky ako Kaviareň U Sherlocka Holmesa či Obchod u Sherlocka Holmesa každého neomylne dovedú k cieľu...
Druhým indikátorom, že sa uberáte správne, sú japonskí turisti. Nevedno, ako to robia (zrejme to bude presnými švajčiarskymi hodinkami, ktoré si kupujú na výletoch v Alpách), ale sú vždy a všade prví. Aj tentoraz. Pri pohľade na úzku typickú anglickú starú „bytovku„ mám pocit, že sa dnu tých 20 Japoncov a ja ani nezmestíme. Päť minút chýba do otvorenia múzea, vyberajú fotoaparáty a videokamery, nervozita vrcholí... A s prvými pohybmi kľúča v zámke začína to nespočetné cvak-cvak-cvak! Dvere sa otvárajú, blesky oslepujú sprievodcu v dobovom kostýme, ktorý sa matne a zrejme len po pamäti usmieva tam, kde tuší turistov. Dobre, že stojím na konci radu, pretože by ma zvalcovali. Vstupujem (spomínaní turisti doslova vletia) do chodby. Zaplatím päť libier vstupné a napäto čakám, kým sa turisti, ktorí sa medzičasom rozpŕchli po obchode so suvenírmi, vrátia. Hoci som stála prvá v rade, zrazu sa odstrčená ocitám na jeho chvoste.
Na prvom poschodí je spoločná obývačka dvoch súpútnikov a Holmesova spálňa a pracovňa v jednom. Je zážitkom vidieť kreslo, v ktorom legendárny detektív premýšľal a riešil prípady, fajku, z ktorej si potom poťahoval, husle, na ktorých pílil uši svojmu priateľovi Watsonovi, jeho knihy, skúmavky stále plné nejakých tekutín (a prachu), revolver, zápisky a iné drobnosti. Až na prach (žeby tiež pochádzal z 19. storočia?) to tu vyzerá, akoby Sherlock len na chvíľu kdesi odbehol. Svedčia o tom aj dve šálky pripravené zrejme na popoludňajšiu siestu. Nuž, ale k podrobnejšiemu obdivu sa ja dostávam až potom, čo Japonci zmapujú a svojou technikou zaznamenajú každý detail izby a seba samých v trápnych pózach „s prstami v tvare V„. Evidentne ich história nezaujíma, sú tu zrejme len preto, aby mohli doma ďalším potenciálnym japonským turistom ukázať fotodokumentáciu toho, čo všetko navštívili a videli.
Aj na druhom poschodí sú dve izby. Jedna patrí pani Hudsonovej a druhá doktorovi Watsonovi. Tiež sú plné rekvizít - tentoraz lekárskych skalpelov, stetoskopov, skúmaviek a medicínskych kníh, dobových novín a časopisov, kresieb, malieb, fotografií a voskom zhmotnených výjavov z ich spoločne prežitých dobrodružstiev. Nechýba ani figurína ich odvekého nepriateľa na život a na smrť profesora Moriartyho a legendárneho psa baskervillského. Mimochodom, tu som asi jediný raz vďačná prítomnosti japonských turistov. Jedna z nich totiž šokovaná uskočí, čím ma upozorní na to, že zo stropu trčí krvavá (ale iba vosková) časť trupu.
Okrem toho sú v izbách vitrínky plné veselých relikvií a trofejí z jednotlivých príbehov: odtrhnutý prst, zuby, smrtiace guľky, listy, otrávený šíp, legendárna fúkačka (vražedná zbraň domorodcov od Amazonky) a iné. A nad všetkým z rohu miestnosti dozerá bronzová busta legendy, ktorej už viac ako sto rokov píšu listy fanúšikovia z celého sveta. Tesne nad výstupom na zatarasenú povalu je oné miesto, kde aj kráľ chodil pešo... a umývadielko s pozlátenými kohútikmi.
Japonci sa vrhnú späť do obchodu so suvenírmi na prízemí. Kým ta dôjdem aj ja, obchod je už poloprázdny. Turisti už zrejme odkráčali v ústrety ďalším londýnskym pamiatkam. So záujmom o tovar, ale aj o ceny, si prezerám, kam až siaha komercia a vkus i nevkus. Okrem tradičných kníh, pohľadníc, tričiek, manžetových gombíkov, košieľ a kravát s emblémom múzea, Holmesovou podobizňou, či jeho monogramom sú v ponuke aj iné veci. Otvárače na listy, ťažidlá (obyčajný kameň z ulice), utierky, náušnice, palice, fajky, hracie karty, dopisný papier, perá, ceruzky, šachové figúrky, poštové známky, hodinky... Všetky nejakým spôsobom oznamujú, že pochádzajú z domu Sherlocka Holmesa.
Gýče i negýče ma fascinujú - aj cenami. A tak sa uchyľujem ku klasike - pohľadniciam. To mi však nestačí, Holmes a jeho príbehy sú predsa mojou srdcovou záležitosťou, nemôžem si tu predsa nič nekúpiť! Už ho vidím, skutočný suvenír, malý, ľahký, spratný, milý a v neposlednom rade i užitočný... zápalková škatuľka! Až pri pokladni som zistila, že Angličanom teda naozaj obchodný duch nechýba.. Je to je zatiaľ - pri prepočte na koruny - najdrahšie výhrevné teleso, aké som si doteraz kúpila. Takmer 200-korunovú škatuľku zápaliek ale nikdy v živote nepoužijem!
(km)
