Stanislav Marček, 49-ročný Martinčan, je všestranný a činorodý človek. Poznáme ho ako hudobníka, bývalého úspešného manažéra skupiny Team, vynálezcu... Na otázku – čím vlastne je, odpovedal: „Teraz ? Podnikateľ a redaktor„.
Ako známy dlhoročný nadšenec esperanta a dnes už odborník na tento umelý jazyk, je redaktorom mesačníku Esperanto, ktorý vydáva svetová esperantská organizácia. Redakcia tohto periodika je v Martine, tlačí sa v Rotterdame, číta sa na celom svete... Vďaka tomuto svojmu najnovšiemu povolaniu sa dostal v auguste t.r. do ďalekej Brazílie na svetový kongres esperantistov. Ako správny novinár nenechal si svoje exotické zážitky iba pre seba a pripravil pre čitateľov NŽT krátky reportážny seriál, ktorého prvú časť uverejňujeme.
Môj starý priateľ
Opäť sa na mňa raz usmialo šťastie. Osud na mňa žmurkol a pošepkal mi: pôjdeš do Brazílie! Najskôr som ho nebral moc vážne... Do Brazílie! Takých by bolo! Ale on sa potmehúdsky usmial a splnil, čo si zmyslel a sľúbil. Môj starý priateľ Osud. Ani neviem, prečo ma má tak rád...
A tak som šiel. Tak mi velila aj povinnosť redaktora revue Esperanto. To redaktorstvo mi môj „dobrý priateľ„ daroval pár mesiacov predtým. Asi to už mal vopred všetko premyslené...
Ponad oblaky
Prvá etapa mojej cesty viedla autom z Martina do Holandska. Auto som nechal pri hoteli Van Walsum v Rotterdame, kde som spal – a pokračoval som najskôr vlakom a potom lietadlom, ponad oblaky.
Ach, tie oblaky! Zhora vyzerajú úplne inak, neustále menia svoj vzhľad a hlavne majú opačnú funkciu: clonia (občas) iba výhľad dolu na Zem, nad nimi však svieti večné Slnko. Oblaky pod nohami (tam sa môžu mračiť) a večné Slnko (alebo ničím neclonená hviezdna obloha) nad hlavou...
Letenku do Fortalezy, dvojmiliónovej metropoly štátu Ceará, a pobyt v hoteli Luzeiros pri pláži na pobreží, mi zaistil môj vydavateľ. Účel cesty: zachytiť priebeh 87. Svetového kongresu esperantistov v Brazílii a urobiť o ňom septembrové číslo časopisu.
Druhá etapa cesty bola vlakom z Rotterdamu do Amsterdamu. Tá tretia, najdlhšia, okrídlenými tátošmi z Amsterdamu do Londýna, z Londýna do Rio de Janeira, z Ria do Sao Paula a zo Sao Paula do Fortalezy. Trošku cik-cak, hlavne nad územím Brazílie, ale čo už, aspoň som toho videl viac... Čistý čas letu nad oblakmi 23 hodín, plus niekoľko nie veľmi dlhých prestávok na priestupných staniciach.
Veselá nepríjemnosť
v Amsterdame
Pri čakaní na letiskovú kontrolu pred letom z Amsterdamu do Londýna mi môj spolucestujúci Trevor (Austrálčan, ktorý pracuje v centrále esperantistov v Rotterdame ako riaditeľ) prekladal z holandčiny výstrahu: „Príručná batožina nesmie obsahovať žiadne nože, nožničky, zbrane, výbušniny ani ostré predmety...„. Môj ďalší spolucestujúci Marvin (ekonóm našej organizácie), ktorý takto cestuje pravidelne s kľudom rodeného Angličana - teda aj trochu znudene - počúval preklad, ktorého text určite poznal naspamäť. Pri röntgenovej kontrole ho však zadržali a prehľadali mu batožinu. Našli mu tam - nožnice!
Zahodili mu ich do koša, pokarhali ho ako malého chlapca (on si myslel, že ich má v inom kufri), a tak Marvin celou cestou nadával. Boli to také dobré nožnice! Pri otváraní jedla v lietadle, ktoré podávali zatavené vo fólii, som sa ho spýtal: Marvin, nemáš náhodou ešte jedny nožnice? Zasmial sa a zlosť ho prešla...
Let bol dlhý, ale nádherný: bizarné útvary oblakov striedal pohľad na šíry oceán, ostrovy, lode, pevninu, pohoria...
Ten pohľad z výšky je fascinujúci a trochu sa mi zdal povedomý. Neviem, či som v minulom živote nebol vtákom...
Prišli sme inam...
Posledná etapa zo Sao Paula do Fortalezy bola na letenke označená ako let bez prestávky. Keď teda lietadlo asi po trojhodinovom lete pristálo, vybral som sa aj s mojimi dvoma spolucestujúcimi na letisko. Prešli sme kontrolami a čakali na kufre. Nič sa nedialo, ba ani dohodnuté uvítanie na letisku. Až pri reklamácii vyšlo najavo, že nie sme vo Fortaleze, ale v inom pobrežnom meste Natal, ešte asi hodinu letu od cieľa našej cesty. Rýchlo späť k lietadlu! Našťastie, ešte neodletelo a mohli sme pokračovať...
Brazília
Je to obrovská, presnejšie piata najväčšia krajina sveta a má 160 miliónov obyvateľov. Brazília je federácia s 27 štátmi a prezidentom. Hlavné mesto sa volá Brasilia, mena brazílsky reál (asi tretina amerického dolára), náboženstvo je kresťanské, najmä katolícke (asi len 20% je protestantov, zato veľa je odnoží a siekt - hlavne špiritizmus, ktorému dal základy český učenec Alan Kadlec), úradným jazykom je portugalčina (brazílsky variant)... Najväčším mestom je prístav Sao Paulo (15 miliónov obyvateľov), za ním nasledujú Rio de Janeiro, Belo Horizonte, Recife, Salvador, Porto Alegre a „naša„ Fortaleza...
Fortaleza je hlavným mestom štátu Ceará na brazílskom severovýchode (4 stupne južne od rovníka) s dvomi miliónmi obyvateľov. Leží teda v tropickej oblasti na brehu Atlantického oceánu, ktorý lemujú nádherné piesočnaté pláže s dunami a palmovými lesmi. Mesto založili portugalskí a holandskí kolonisti roku 1612. Dnes je jedným z najvyhľadávanejších turistických centier Brazílie, o čom svedčí sieť prepychových hotelov pozdĺž nekonečných pláží.
Pokračujeme v ceste
Po nevydarenom pokuse pristáť vo Fortaleze, pokračujeme v lete. Mimochodom, zdalo sa nám to trochu zvláštne, že lietadlo zo Sao Paula letí do Fortalezy pozdĺž pobrežia. Bližšie by to predsa malo krížom cez vnútrozemie. My sme však pomedzi mraky stále videli breh oceánu, pobrežné mestá a pláže, delty ohromných riek, vlievajúcich sa do Atlantiku... Medzipristátie však na letenke vôbec vyznačené nebolo! Že by si pilot odskočil domov a našťastie nestihol kávu dopiť skôr, ako sme my ukončili naše nevydarené intermezzo?
Lety na transkontinentálnych leteckých linkách poskytujú cestujúcim až netušený komfort: každý cestujúci má pred sebou k dispozícii individuálny TV-monitor (v chrbte operadla sedadla pred sebou) a stereofónne slúchadlá s diaľkovým ovládačom. Môžete sledovať video, televíziu, trasu letu lietadla (mapa, výška, rýchlosť, teplota), počúvať koncerty vážnej alebo populárnej hudby. Podáva sa jedlo, káva, nápoje, aktuálna tlač, k dispozícii sú toalety a kúpeľne s potrebnými hygienickými (aj holiacimi!) potrebami, šampónmi, voňavkami...
Let z Natalu do konečnej stanice našej dlhej transkontinentálnej púte pokračuje pozdĺž severovýchodného pobrežia Brazílie. Vlhké tropické podnebie a akýsi neznámy umelec sa tu neskutočne vyhrali s kopami oblakov a náš lietajúci koráb sa vznáša nad tými fantastickými útvarmi, pripomínajúcimi raz vatu, inokedy penu, šľahačku, ovečky, rozprávkových obrov alebo staré výjavy z antických obrazov. Chýbajú tu už iba anjelikovia a všetci svätí. (Nafotil som tie útvary asi na sto obrázkov!)
Na palube lietadla identifikujeme prvého esperantistu – Angličanku s esperantským nápisom na tričku. No, po prvej konverzácii zisťujeme, že takmer polovica pasažierov v lietadle sú esperantisti, smerujúci presne tam, kam aj my. Dávame sa do hovoru s najbližšou skupinkou. Sú to Nemci, Francúzi a Angličania. Aký je svet zrazu malý, blízky a zrozumiteľný!
Posledné pristátie, posledná kontrola dokladov, čakanie na batožinu (nestratilo sa nič) a prvé kroky po Fortaleze. Vo vestibule letiska čakajú organizátori, každému účastníkovi kongresu darujú tropický slamený klobúk a odvádzajú nás k špeciálne pristaveným autobusom, ktoré nás rozvážajú do niekoľkých luxusných hotelov pozdĺž pobrežia Atlantiku.
Bože, to je krása! Všetko je akési žiarivejšie, intenzívnejšie, farebnejšie, voňavejšie, horúcejšie, vlhkejšie, slnečnejšie, exotické... Namiesto stromov tu rastú palmy, po zemi sa povaľujú kokosové orechy, úplne iná je architektúra, iní sú (rôznofarební a veľmi srdeční) ľudia – a my prichádzame akoby na koniec sveta, za ktorým je už iba nekonečný modrozelený
oceán...
(Pokračovanie v budúcom čísle NŽT)
