S Janou Oľhovou, herečkou Divadla SNP v Martine, hovoríme o jej obľúbených postavách, povolaní herečky, divákoch, učení, rodine, Vianociach …
Martinské publikum, stáli návštevníci nášho Divadla SNP, vás z domáceho javiska pozná veľmi dobre. Idete z inscenácie do inscenácie, hráte v komédiách aj drámach, v hlavných úlohách aj postavách menšieho rozsahu, vo vašom osobitom podaní vždy originálnych. Ponúka sa otázka – ako prijíma herečka Jana Oľhová publikum? Vnímate rozdiely – doma, na zájazdoch v Bratislave, v Prahe, v menších mestách, či za hranicami?
Viem, že publikum je dôležité a bez neho divadlo zmysel nemá. Paradoxne sa však divadlo podľa neho riadiť nemôže a nesmie. Nevyznám sa v ňom a čím divadlo dlhšie „hrám„, rozumiem mu menej a menej. Viem, že na komédii je hľadisko plné a na inom type drámy bude poloprázdne až prázdne. To nie je pre budúcnosť divadla potešujúce. Na publikum sa aj hnevám. Hnevám sa, keď nerozumie tomu, čo chceme sprostredkovať. Napriek tomu ho milujem, lebo divadlo bez neho je mŕtve. A to nechcem. To viem určite… Pokiaľ ide o divákov napríklad v Prahe, tak tí sú báječní. Mohla byť určitá jazyková bariéra, ale nie je žiadna, vychytajú najmenšie nuansy. V Bratislave vystupujeme sotva raz do roka, to mi je úprimne ľúto a bola by som rada, keby sme tam hrali častejšie. Veľmi milé, vďačné a pozorné publikum mávame napríklad na Orave, v menších mestách sú diváci milí a pozorní.
Ste herečka a svoje povolanie máte dozaista rada. Ako vám chutí obdobie bez diváka, keď sa hra ešte iba skúša. Máte rada skúškové obdobie, keď v tvorivej konfrontácii s režisérom a kolegami vzniká nová hra v repertoári martinského divadla?
Skúšanie je veľmi zaujímavá fáza tvorby. Mám rada, keď je všetko „na nečisto„. Niekedy mám pocit, že je to zaujímavejšie ako výsledok. Často býva skúšanie ťažké a krvavé, ale spravidla je takéto skúšanie pravé a naozajstné. To, čo ide ľahko, je podozrivé.
S manželom - režisérom Matúšom Oľhom - máte päť detí - vysokoškoláka Adama, gymnazistku Terezku, školáčky Majku a Julku a škôlkarku Hanku. Ako sa asi patrí na deti z umeleckej rodiny, vari všetky už stáli na javisku. Adam sa vydal na inú umeleckú dráhu, je výtvarník, Terezka úspešne recituje a hrá na klavíri, Majka mala veľmi peknú úlohu v martinskej inscenácii Frajer, v ktorej hrala na javisku spolu s vami. Čo poviete dcéram, ak vás budú chcieť nasledovať?
Nebudem nadšená, ak sa deti vyberú v mojich šlapajach, ale je to asi logické. Zaujímajú sa o to, čo robím a v divadle sú často. Ilúzie o tomto povolaní si nerobia. A to je tiež správny postoj. Počkám, ako sa život ďalej bude odvíjať…
Určite by ste ako matka nedokázali s čistým svedomím povedať, ktoré z detí vám je najmilšie. Z podobného rodu nevhodných otázok pre herečku je – ktorú postavu máte najradšej? Možno by to však išlo takto: Aké úlohy sú vám blízke, v akých postavách sa cítite fajn ?
Deti a herecké postavy by som určite nevedela zlučovať či porovnávať. Je to asi podobné tomu, keď si ľudia zlučujú súkromný život herca s jeho úlohou na javisku. Deti milujem všetky, ale s presnosťou viem vybrať aj z úloh na javisku tie najmilovanejšie, ktoré ma zasiahli tak, ako sa to udeje len niekoľkokrát za celé roky. Sú to postavy rozporuplné, tragikomické, ako sám život: Noc pre dvoch (Mesiac pre smoliarov) Eugene O‘ Neilla je moja prvá hra v Martine, Confortésovými Olympioničkami sme otvárali nové divadelné Štúdio, potom Štepkovo Slovenské tango, Hrabalove Ostro sledované vlaky, Bergerove Štyri muchotrávky, Skon Paľa Ročku podľa Timravy, Shakespearovov Coriolanus, Alžbeta Báthory Silva Lavríka, Don(a) Juan(a) podľa Moliéra a Lorcova Krvavá svadba sú v súčasnom repertoári …
Okrem toho, že ste ako kmeňová herečka martinského divadla štrnástu sezónu takmer každý večer na javisku, odovzdávate už zopár rokov svoje herecké skúsenosti mladým adeptom tejto profesie, jednak na konzervatóriu v Žiline a tiež na akadémii v Banskej Bystrici. V čom je pre vás inšpirujúca a príťažlivá práca pedagóga mladej generácie?
Práca v škole je namáhavá, šťaví ma aj inšpiruje, preto sa s mladými ľuďmi stretávam veľa. Možno pri nich aj mladnem, človek nikdy nevie. Jedinou nevýhodou je, že po návrate zo školy nevládzem odovzdávať tú potrebnú energiu vlastným deťom.
Začínali ste vo „vidieckom„ divadle vo Zvolene, odtiaľ ste prišli do Martina, čo tiež nie je žiadne veľkomesto. Z martinského divadla však odchádzajú pravidelne v každej generácii tí dobrí či možno aj najlepší – herci aj režiséri – do Bratislavy. Nosíte v sebe podobnú túžbu?
Ísť či neísť do Bratislavy, to sa stalo takou častou témou v mojej hlave, že si už sama sebe leziem na nervy. Má to kopu „pre a proti„, ak sa tak raz stane, že odídem, nebude to už určite túžba, ale krutá nevyhnutnosť.
V nedávnom predstavení spievala vaša kolegyňa z javiska song s príznačným textom: Divadlo sa stále hrá…Myslíte si, že je to naozaj tak? Prečo ľudia stále pociťujú potrebu prísť večer do divadla a zažívať ľudské príbehy a osudy, drámy či komédie naživo?
Potrebu chodiť do divadla nemá veľa ľudí. Pozorujem to a nerobím si žiadne ilúzie. Do divadla aj tu v Martine chodia tí istí ľudia, viem to a asi sa s tým nedá nič urobiť. Mnohí ani nevedia, že majú v meste divadlo. Už si len držme palce, aby tu to divadlo vydržalo. Ja by som bez divadla nevedela byť. Znie to možno naivne, ale ja som v Radošinskom naivnom divadle začínala…
Pred dverami je čas vianočný. Aké bývajú a aké budú Vianoce u Oľhovcov?
Keď som bola malá, aj trocha väčšia, vnímala som Vianoce cez stromček, ktorý som zdobila vždy s otcom, cez mandarínky, ktoré sa ťažko dali zohnať, cez kapra, ktorý sa pri očakávaní a trpezlivosti zháňal lepšie, cez darčeky v priesvitnom červenom papieri, a stôl, pri ktorom boli rodičia dojatí a my deti sme celkom nechápali, prečo… Dnes pri stole mám slzy v očiach ja a môj otec už nežije. Moje deti sa dívajú, prečo plačem. A ja viem, že to pochopia až neskôr…
Vlasta Kunovská
