Štvrtok, 26. november, 2020 | Meniny má KornelKrížovkyKrížovky

Prikovaný k brázdam

O čom všetkom sme sa rozprávali v Sučanoch na sklonku leta

pri fľaške vlašského rizlingu a skvelých škvarkovníkoch pani Lazišťanovej

Keď som prvý raz čítal alebo počul toto zvučné meno, zdalo sa mi veľmi dobre vymyslené. Ako ktosi povedal, že najkrajšou básňou básnika Voltaira bolo jeho meno (pôvodne sa volal Francois Marie Arouet), tak sa mi zdalo meno Eugen Lazišťan mimoriadne príznačné k jeho dielu. Ostré ako kosa, zvonivé ako spiežovec, proste - slovenskejších už veľa niet. A preto som si myslel, že je to dobre vymyslený pseudonym.

Skryť Vypnúť reklamu

Ale omyl. Toto meno riadne zdedil po otcovi a praotcoch... Narodil sa v Hriňovej (1917) a jeho spolurodák a veľmi dobrý kamarát, umelecký šéf Lúčnice Štefan Nosál, mu neraz pri stretnutí povedal - ja som z Hriňovej, ale z mesta, ty si ešte z tých lazov... Hriňová bola totiž kedysi laznícka obec, až potom, keď ta prišla strojárska fabrika, stala sa mestečkom... „Ale ja sa nehanbím, že pochádzam z lazov, však som Lazišťan!„ - vtipne odbil kamarátovu zádrapku „pravý Turčan z Hriňovej„.

No, jeho ako potôčik znejúce meno nemá evidentne nič spoločného s hriňovskými či detvianskymi lazmi, lebo jeho otec pochádzal z Liptova... Napokon však osud priviedol Lazišťanovcov inam, do Turca. „Mama bola rodená Sučianka z Langsfeldovskej rodiny, ja som už mal ísť do školy a na lazoch to bol vtedy problém... Mama sa ťahala len domov. A tak som začal chodiť do školy už v Sučanoch, potom do gymnázia v Martine a napokon na učiteľský ústav v Turčianskych Tepliciach.„

Skryť Vypnúť reklamu

Ďalšia jeho turčianska dráha kopíruje jeho profesionálnu kariéru - 13 rokov pracovníkom Matice slovenskej, potom 35 rokov vo vydavateľstve Osveta a vyše štyri roky, už ako dôchodca, v martinskom SNM. „Hoci som rodák z Hriňovej, cítim sa pravý Turčan. Tu som žil celý život...„

Futbal a Voigländer

Dve veci hrali v jeho živote veľmi dôležitú úlohu. Mal, okrem iných, dve vášne, ktoré mu zmenili či poznačili život. Najprv ale vyznačili cestu. Čosi sa dá šípiť už len z toho, že vyučený učiteľ sa nikdy za katedru nepostavil. Tie dve vášne boli - šport a fotografia. Ani by sa nezdalo, ako navzájom spolu súviseli, ovplyvňovali a doplňovali sa. Až tak, že možno smelo povedať: Keby nebol Lazišťan športoval, nebol by takým originálnym fotografom...

Skryť Vypnúť reklamu

„Keď som roku 1938 maturoval v Turčianskych Tepliciach, hrával som celkom dobre futbal, na úrovni dnešnej divízie. Najprv za Ružomberok, potom za Dolný Kubín, ale najdlhšie za Sučany. Vtedy do Považskej Bystrice presťahovali z bratislavskej Patrónky muničnú fabriku a začalo sa tu formovať aj futbalové mužstvo ŠK Munička. Môj bratranec Jožo Lenčo zo Zvolena ta prišiel medzi prvými chýrnymi futbalistami. Raz mi povedal - vykašli sa na učiteľstvo, pošlú ťa kdesi na kopanice, príď sem, budeme hrať futbal, budeš sa mať dobre. Tak som ho poslúchol, presťahoval sa a začal hrávať futbal... V Považskej Bystrici bol vtedy veľmi kvalitný fotografický klub, môžem ho smelo porovnať s neskorším martinským, kde pracovali Fraňo Valko, Rudo Židek a ďalší. Ja som pár rokov predtým dostal od otca Voigländer Brilant, malinký aparátik, stál vtedy hádam 300 korún. S ním som začal robiť prvé snímky. No fotografi v Považskej Bystrici, to boli samí inžinieri, oni už vtedy mali techniku na úrovni. Boli to pre mňa učňovské roky, prvé okresné súťaže a prehliadky, bol som rád, keď som tam nejaký záber mal aj ja.„

Čo čert nechcel, aj ďalšia cesta Eugena Lazišťana bola akoby načasovaná. Narukoval na letisko do Trenčianskych Biskupíc, kde bola školná letka a tá mala na tú dobu technicky výborne vybavenú fotočatu. Tam, presnejšie v Trenčíne, našiel aj ďalších nadšencov fotografie. Medzi nimi bol vtedy aj Janko Halaša, známy martinský lekárnik, Štefan Marton, Ján Hajdúch a ďalší...

„Stretávali sa pravidelne pod hradom a prijali ma medzi seba. To boli roky tovarišské. Oni už boli ďalej, venovali sa tvorbe naozaj seriózne, robili prednášky, už vtedy snímali a premietali diapozitívy, to už bola pre mňa škola. A veľmi ma to inšpirovalo. No a čo sa týka fototechniky, veľmi veľa mi dala vojenská služba na letisku vo fotočate. Tam som sa zoznámil s technikou, ktorú som dovtedy nevidel a naučil som sa ju používať. Zistil som, aké finesy sa dajú robiť so zväčšovákom, s chemickými procesmi... V ateliéroch, hoci aj profesionálnych fotografov, nič také vtedy nebolo. Ja, ešte ako začínajúci amatér, som mal už predstavu, ako by mala byť naozaj kvalitná fotokomora vybavená.„

Takto vyzbrojený sa vrátil domov, do Turca. Jeho otec, starý matičiar, veľmi dobre vychádzal s vtedajším správcom Matice Jozefom Cígerom Hronským, no a keď roku 1939 muselo odísť z Martina viacero Čechov, aj z pracovísk MS (napr. Plicka, Vodrážka), uvoľnilo sa aj miesto fotografa. Akoby čakalo na mladého Eugena. Otec, vďaka známosti, mu to vybavil. Tu našiel konečne to, čo ho bavilo. Zamestnanie: profesionálny fotograf. Zvláštne znamenie: Fanatik...

Osudové stretnutie

„Od prvých chvíľ som mal spústu roboty. Bol som aj pol roka v Maďarsku na presídľovacej akcii, keď sme boli bratov verbovať - poďte domov, slovenská mať vás volá! Ja som zdokumentoval, ako tam naši Slováci žili, takýto materiál som odtiaľ priniesol... Roku 1946 prišiel na Slovensko Karel Plicka. Boli oslavy 1. výročia SNP a dokumentoval okružnú cestu prezidenta Beneša po Slovensku. Ja som bol fotografovať na oslavách v Banskej Bystrici, a tam sme sa prvý raz videli. Matičiari, napríklad Ján Marták, sa s ním poznali, tak ma Plickovi predstavili. Tam mu aj ponúkli, aby urobil knihu Slovensko vo fotografii Karola Plicku. Dal sa na to nahovoriť, hoci mal na matičiarov ťažké srdce za to vyhnanstvo... Hronský však vždy hovorieval, Plicka nemusel odísť, ten sa nemal čoho báť. Ale bol tvrdohlavý, vraj, keď všetci musia, aj profesori z gymnázia, aj ďalší, že on tu nezostane...„

K. Plicka teda úlohu prijal a tak častejšie chodil do Matice pre rôzne potvrdenia a konzultácie. Až raz povedal - dajte mi toho Lazišťana na cesty, nech to trochu pozná, ako sa robí poriadna fotografia. Odvtedy trvala spolupráca oboch mužov rovných štyridsať rokov. Spolupráca i priateľstvo. Eugen Lazišťan, už v novej funkcii, neskôr redigoval skoro všetky Plickove knihy, čo vyšli vo vydavateľstve Osveta...

Pokračovanie zázraku

Neviem, či si spomínate na americký televízny seriál o Indiana Jonesovi. Mladík idúc životom sa stretáva s inými mladíkmi a akoby zhodou okolností sa jeden volá Ernst Hemingway, druhý Paul Robeson, tretí trebárs Franklin Roosevelt... Umelecká nadsádzka, to je jasné. Ale sú doby, keď sa to iba tak hemží výnimočnými a talentovanými. Ľuďmi schopnými dať tej dobe svoju pečať. Tak, ako v prípade renesancie, ktorá zrodila Leonarda a Michelangela, ale boli to oni, čo jej dali nehynúcu slávu...

Byť súčasťou takého zázraku, v tom našom, malom, slovenskom meradle, sa podarilo aj Eugenovi Lazišťanovi. Bolo po vojne, bol to krátky čas nových príležitostí.

„Prvý raz sme pracovali spolu v teréne pri natáčaní filmu Varuj!. Plicka bol vtedy umeleckým poradcom tohto prvého slovenského celovečerného hraného filmu. Režíroval ho známy český režisér Martin Frič, za kamerou kameraman výborný majster, Slovák Karol Krška... Plicka sa ma spýtal, či som bol niekedy pri natáčaní filmu. Odvetil som, že nikdy, že si ani neviem predstaviť, ako funguje filmový štáb a aká je to vlastne práca. A tak mi vybavil, aby ma uvoľnili z práce. Štáb sídlil na Čertovici a v okolí Vyšnej Boci sa robili všetky exteriéry. Tam sme sa vlastne prvý raz aj bližšie spoznali... Plicka sem-tam aj využil Fričovo služobné auto, keď bolo voľné tak mi hovorí, poď skončíme na Liptov, poď skočíme na Heľpu, aj takto zbieral materiál pre svoju prvú knihu. Takto sme spolu absolvovali množstvo ciest. Niekedy, priznám sa, mi to už išlo na nervy, hovorím mu - veď sme tam už boli, napríklad na Lednickom hrade, ale on na to - ale vtedy nebolo také svetlo, aké potrebujem. Pôjdeme ta ešte raz! Veru, on bol veľký puntičkár, preto sme sa na mnohé miesta vracali dva, aj trikrát...„

Práca s Plickom, to bola mladého Lazišťana vysoká škola!

A prišla prvá kniha. Vlastná. A určite netypická. Autor, ktorý sa potom neskôr orientoval takmer výhradne na umelecké dokumentovanie prírody a ľudovej architektúry, začal knihou o Bratislave. On, Nebratislavčan! Vtedy sa ale pri Dunaji vyskytovali s Plickom dosť často, akurát sa strihal film Varuj!. Plicka sa, práve dokončoval svoje Slovensko niekoľkými zábermi z hlavného mesta, už mohol pochváliť novou publikáciou o Prahe. Bratislavský primátor dr. Lehký, oslovil vtedy Plicku: - Pán profesor, aj my by sme potrebovali takúto knihu o Bratislave. „Plicka pokýval hlavou, má, vraj, toľko roboty, že by to mohlo prísť do úvahy tak o tri, štyri roky. Ale odporúčam vám tu môjho asistenta - a ukázal na mňa. A dodal, ja mu pri tom pomôžem, budeme to spolu konzultovať. Videl som, aké mal Plicka renomé, keď prevzal nad projektom patronát, dr. Lehký prijal jeho návrh, aj keď o mne nikdy nepočul...„

To Lazišťanovi ohromne pomohlo. Bratislava vyšla onedlho. Bola to prvá obrazová publikácia o tomto meste a zaznamenala veľký úspech - šesť vydaní. Naposledy ešte roku 1990, aj vtedy sa po nej len tak zaprášilo! Nečudo, veď takmer 90 percent historických pamiatok a budov, ktoré Lazišťan do knihy zaradil, už neexistuje...

Bratislava, to bola pre mladého Lazišťana skúška ohňom, alebo ak chcete - štátnica.

O troch velikánoch

Slovenská fotografia má mnoho zaujímavých autorov, už menej naozajstných pilierov a troch velikánov. Karol Kállay, Martin Martinček a Karol Plicka. A Eugen Lazišťan mal opäť šťastie, že pracoval s každým z nich. Ako zakladateľ a dlhoročný šéf redakcie obrazových publikácií vydavateľstva Osveta.

„Karol Kállay vydal svoju prvú obrazovku u nás, v Osvete. Ja som ju redigoval a text mu napísal Vrútočan Ferko Oktávec. Volalo sa to Slovenské rieky. No, najviac si pamätám na knihu - Mne Slovensko krása je. To bol veľmi zaujímavý počin a do písmena krásna kniha. Vybral si niekoľko Hviezdoslavových veršov a doplnil ich fotografiami... Potom sa však venoval čomusi úplne inému, začal fotografovať módu a pekné mladé dievčatá... Keď bol na mojej výstave v Bratislave, pochválil ju a povedal mi - Eugen, dobre že si sa ty dal na túto krajinu, lebo by to nemal kto urobiť. Ja som už roky zameraný inak, fotil som pekné dievčatá, celý svet som pochodil s aparátom, dobre, že ty si ostal tu, prikovaný k týmto našim brázdam... Dobre mi to padlo, lebo ja som, veru, nebol nikde vo svete fotografovať, jedine hneď po vojne za Slovákmi v Maďarsku. Mne celkom stačilo toto naše Slovensko, celé bolo vlastne mojim ateliérom.„

Aj meno a tvorba Martina Martinčeka bolo takmer krvou spojené s martinským vydavateľstvom Osveta.

„Martinček, to je vynikajúci fotograf, dosť ovplyvnený tvorbou svojej manželky, skvelej maliarky Ester Šimerovej. Začal fotografovať krajinu, ale najmä rázovitých ľudí, hlavne starcov, na to bol majster. Vedel si vybrať typy ľudí a fotografovať ich v ich prirodzenom prostredí i odeve. Na rozdiel od Plicku, ktorý mal rád ľudí pekne vyobliekaných do pestrých ľudových krojov, proste folklór... Martinček vošiel do domácnosti a vedel si získať ľudí, ktorí z princípu nedôverujú cudziemu. On to dokázal, že sa mu nechali fotografovať. Vznikli naozaj vzácne zábery, neraz ľudí aj chorých či telesne postihnutých. Vravieval - Eugen, nielen to krásne, čo vidíme, ale aj to ostatné treba fotografovať. Lebo taký je život... Potom sa už začal venovať experimentálnej fotografii, rád sa hral so svetlom na vlnách potoka, odrazy, tiene a svetelné lúče v lese. Texty mu písal aj Laco Novomeský k naozaj originálnej knihe Nezbadaný svet, no a potom najmä skvelý Milan Rúfus. S tým urobil štyri či päť kníh. Ale potom mi raz Rúfus hovorí - pán Lazišťan, ja som už pre Martinčeka vypísaný, ja už viac robiť na objednávku nedokážem. A skončil.„ Ako redaktor sa Eugen Lazišťan pohyboval roky medzi týmito velikánmi.

„Vyšiel som so všetkými, s nikým som sa nerozišiel v zlom, všetci mi zostali blízki. Aj nedávno, keď som mal výstavu v Bratislave, všetci prišli. Kamaráti, spolupracovníci...„

Plickológ

O tom treťom od konca. Keď si už Eugen Lazišťan užíval dôchodku, robil istý čas tajomníka martinského futbalového klubu. Tam ho našiel Plickov odkaz. Už vtedy sa uvažovalo o zriadení múzea Karola Plicku - a sám majster s prekvapením a neskrývaným znepokojením telefonoval riaditeľovi martinského SNM. Niečo v tom zmysle: - Ako je to možné, že Lazišťan je na nejakom štadióne! Kto sa bude starať o moje múzeum, kto ho dá vlastne dokopy? To nemôže byť nik iný, len on!

Všetci hovoria, že bol jeho žiakom, Plickovým odchovancom. On hovorí trochu inak: „Ja sa skôr považujem za pokračovateľa Pavla Socháňa, vynikajúceho martinského etnografa a fotografa z prelomu 19. a 20. storočia. Socháňov pokračovateľ, silno ovplyvnený Plickom...„ Napokon sa Lazišťan pustil do práce a má najväčší podiel na tom, že v Blatnici máme Múzeum Karol Plicku.

Ale rovnica Plicka + Lazišťan, to nebola len profesio­nálna spolupráca.

„Vekový rozdiel bol veľmi veľký - dvadsaťtri rokov, napriek tomu sme sa stali dobrými priateľmi. Pamätám sa, raz v Bratislave sme sedeli aj s režisérom Fričom pri vínku a tak trochu sme putovali po nočnej Bratislave. Navštívili sme pár viech, slovo dalo slovo a Plicka hovorí - Keď už tak dlho chodíme spolu, tak si potykajme... Medzi nami nastal potom priateľský, až rodinný vzťah. Keď som bol v Prahe, býval som u Plickovcov, oni chodili k nám. Koľkokrát u nás spal, tu na tejto posteli, tu by mohla byť aj pamätná tabuľa... Aj ja som u nich prespával, keď som bol v Prahe, ale priznám sa, niekedy mi to nebolo vhod. Lebo keď som bol u Plickovcov, tak bolo treba dodržiavať domáci režim, no ale ja som chcel využiť to, že som po čase zase v Prahe a trochu si zahalaškovať!„

Plicka, hoci chodil často na Slovensko, už sa sem nikdy nevrátil. Zamiloval si Prahu, venoval jej obrovský kus svojej pracovnej energie, jeho obrazová kniha „o matičke„ mala 11 vydaní - už tam zostal natrvalo. Ale slovenské témy ho stále vzrušovali, jeho kniha Slovensko mala 8 vydaní, vydal Levoču, vyšiel Spiš, Zlatá brána a ďalšie...

„Plicka mi často hovorieval - Eugen, vieš, čo je najdôležitejšie? Aby ľudia, za ktorými ideš, ti otvorili nielen dvere, ale aby ti otvorili aj srdcia... A mal pravdu. Poznal som fotografa, ktorý mi raz vravel - bol som tam a tam, ale nič som nedoniesol, nechceli sa mi obliecť do krojov. No, ale to sa tak nedá, že človek príde do kuchyne, kde babka melie mak či múti mlieko, a ty jej povieš, viete čo, babka, oblečte sa do kroja, chcel by som vás odfotografovať... Plicka to s nimi vedel. Posadil sa a mal tú trpezlivosť vypočuť si ich starosti, sťažnosti, oni mu hovorili o statku, o úrode, o deťoch, o počasí, o všetkom možnom a on s nimi vydržal debatovať. Mňa už koľko ráz mŕle brali, ale on mi hovorí - vydrž, inak sa k tomu nedostaneš. Potom ti ale urobia všetko, čo len chceš. A rozprával čisto slovensky, ani nezbadali, že s nimi debatuje viedenský Čech z Prahy... K Slovensku mal srdečný vzťah. Keď sme pri prvom vydaní jeho prvej knihy debatovali, či ho podpísať Karel alebo Karol Plicka, povedal: je to kniha o Slovensku, chcem aby tam bolo Karol. Tak to bolo už na všetkých knihách, aj na jeho náhrobnom kameni.„

Nohami zmapované Slovensko

„Od Devína po Novú Seldicu, to je najvýchodnejšia obec pri ukrajinskej hranici, som pochodil všetko. Celé Slovensko. Tisíce dolín, vrchov a dedín...„

Lazišťanovou doménou ako fotografa sa stala slovenská krajina, príroda a ľudové stavby do nej zasadené. A keď ho už porovnávali s Plickom, tu zrejme „na body„ vyhrával.

Plicka nechodil po horách (jedinou výnimkou boli Vysoké Tatry) a nikdy nechodil do terénu v zime. Lazišťan, naopak, má polovicu zimných záberov. A tu je to spojenie, či prepojenie šport a umenie. Nebyť toho, že bol dobrý lyžiar, výkonný a zanietený turista a predtým kondične zdatný futbalista, nebol by asi nikdy taký dobrý fotograf...

„Mne moje nohy pomohli, ja som sa dostal, kam som sa chcel. Plicka chodil autom, a keď videl nejaký zaujímavý objekt, tak povedal - Pán šofér, trúfli by ste si tam vyjsť. Ak si vodič netrúfol, tak to nechal tak. Fotografoval iba to, kam sa dalo dôjsť autom... Ale ja, keď som chcel fotografovať krajinu, jedinečné útvary prírody či výtvory ľudských rúk, musel som za tým poctivo šľapať. A tak som prešiel Slovensko, ako hovorím - od Devína po Novú Sedlicu.„

Presne takto vznikla aj unikátna kniha - Drevené stavby na Slovensku. Je takmer neskutočné, že keď sedíte s majstrom Lazišťanom, a medzi rečou si dáte dúšok jeho obľúbeného rizlingu (lebo on je veľký a široko ďaleko vyhlásený milovník vín), na aké detaily si spomenie. Ťahá mu na deviaty krížik, ale jeho pamäť funguje bezchybne. Ako na všetko, aj na toto má po ruke príklad od Plicku, ten vraj často hovorieval - dovtedy si súci, pokiaľ ti pamäť slúži. Kým môžeš rozmýšľať a čosi robiť, potiaľ je dobre... A on ho dopĺňa: „Darmo by som mal aj zdravé nohy, ktoré by ma opäť vyniesli na Kriváň, kam sa už teraz určite nevyškriabem, ale keby som si už nepamätal a nevedel, čo som to vlastne chcel. Čo by zo mňa bolo?„

V tej knihe sú mnohé unikátne zábery, najmä dokumenty o drevených kostoloch a krížoch na cintorínoch. A majster Lazišťan si presne pamätá, že najkrajšie náhrobníky objavil v Novohrade, v Nedelišti, Polichne, Madačke... Dnes tie kríže už nenájdete. Za každým bolo treba prejsť desiatky kilometrov. A za drevenými kostolmi možno aj stovky.

„V Matici sme našli záznamy o asi dvadsiatich týchto objektoch, no keď som prišiel za gréckokatolíckym biskupom Gojdičom do Prešova, povedal mi - kdeže, tých je okolo štyridsať. Dnes sú to všetko národné kultúrne pamiatky. Tie kostoly sa ťahali po Karpatoch až na Podkarpatskú Rus. Biskup Gojdič mi dal ich zoznam i odporúčanie, aby sme sa mohli preukázať. Niektoré síce boli od prechodu frontu vyhorené, ale väčšinu sme našli v dobrom stave, plné vzácnych ikon a iných pamiatok. Žiaľ, dnes sú už vykradnuté... Okrem karpatských, sú aj tu, na strednom Slovensku, drevené kostoly - Hronsek, Leštiny, Istebné, Tvrdošín, Svätý Kríž, Trnové... Som rád, že sa mi tieto jedinečné stavby podarilo zachytiť ešte v plnej kráse, pretože dnes už mnohé z nich chátrajú...„

Byť práve vtedy a tam...

Slovensko je také bohaté na krásy - počúvame Eugena Lazišťana - že vždy sa oddá mať v ruksaku fotoaparát. Viem si ho predstaviť, ako sme hovorili - zvláštne znamenie: fanatik. Lyže na plecia, fotoaparáty s objektívmi do batohu na chrbát, no a - ide sa hore!

„Čo som sa ja nachodil na Kriváň. Čo som sa nachodil na Kľačiansku Maguru a čo som sa ju nafotografoval. Osud ma odmenil, jedno ráno sme vstali a takú nádherne vysneženú ju nemá na negatíve nikto! Dôležité je, kto má rád prírodu a rád ju fotografuje, musí mať aparát pri sebe, vláčiť ho stále so sebou. Nesmie mu to byť na ťarchu. Koľko ráz som ho ani nevytiahol, ale nikdy som nebanoval, lebo na druhej strane - nikdy som nebol v situácii, že keď mi náhoda priniesla do cesty krásnu scenériu či zaujímavú atmosféru, že by som ju nemal čím zvečniť... Platí jedno - keby som sa díval z okna môjho domu na kopce a hovoril si - ach, ako je dnes krásne, keby som tam bol...kým sa pobalím a vydriapem sa hore, už je dávno po všetkom. Celé umenie spočíva v tom, byť tam práve vtedy, keď je tam tak krásne!„

Epilóg na celuloide

„Keď mi vyše 90-ročný Plicka vedel povedať: - Joj, Eugen, ja mám ešte plánov! - našiel som recept na starobu. Človek musí čosi robiť, musí mať čím naplniť čas i sám seba.„

A na dôkaz ukazuje prvé materiály pre pripravovanú monografiu Sučian („To je môj záväzok pre obec, musím ho splniť!„), výbery svojich fotografií, už dávno pripravené texty a fotografie o histórii martinského futbalu... Pretože k Eugenovi Lazišťanovi patrí toho ešte veľa, čo sme nespomenuli. Napríklad celé štvrťstoročie fotodokumentovania pre sučiansku kroniku a takmer navlas rovnaký čas funkcionárčenia v martinskom futbalovom klube. A opäť otázka - kedy to ten chlap všetko postíhal?

Už ho rôčky i choroby trochu pozohýnali. Ale myseľ zostala, chvalabohu, ešte čerstvá. Aj jeho typický humor mu zostal, aj chuť na vínko... Akurát do prírody už nemôže, túto svoju veľkú lásku si musí odoprieť.

„Ešte by som sa raz chcel ta dostať. Moje milé miesta ma volajú - príď, čakáme ťa. Kam sa najprv vybrať? Či k tej chalúpke či k tomu horskému potoku, všade ma ešte čakajú. Kam sa najskôr vybrať, keď už nevládzem? Pre mňa je toto všetko už iba minulý čas, našťastie - zachytený na celuloide.„

(K životným jubileám zvyknú chlapi dostávať krištáľové vázy, veľké fľašky dobrého alkoholu a možno zlaté hodinky. On ale dostal k 85. narodeninám svoju stálu expozíciu v Sučanoch a sólovú výstavu v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Onedlho vyjde v Matici slovenskej aj monografia o jeho fotografickom diele.)

Igor Gabaj

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Za kvalitným vzdelaním nemusíte do sveta! Príďte na EkF TUKE
  2. Aj matematika sa dá skrotiť
  3. Studujte v Praze ekonomii a business v angličtině
  4. Rozbiehať biznis v čase korony? Ide to
  5. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  6. Buďte v najlepšej spoločnosti!
  7. Máte nápad ako zlepšiť svoje okolie? Radi ho podporíme!
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  10. Hubert – keď život chutí už 195 rokov
  1. Tipy na cenovo výhodné vianočné darčeky, ktoré aj potešia
  2. Bývanie v meste predlžuje život
  3. Sledujte naživo pokusy so slovenskými výskumníkmi
  4. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  5. Fakty o batériách, ktoré ste nevedeli
  6. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  7. Už tretí rok mení dm "Black Friday" na "Giving Friday"
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Máte nápad ako zlepšiť svoje okolie? Radi ho podporíme!
  10. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 27 591
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 21 863
  3. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 13 549
  4. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 12 182
  5. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 399
  6. Spájame Slovensko - 4 nové expresné autobusové linky 8 269
  7. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 064
  8. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 7 979
  9. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 716
  10. Príbehy vyhorených, tandem okolo Bödöra a nová trať v Bratislave 7 610
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Tréner Mosnár: Proti Žiline musíme ísť na sto percent

V piatom zápase sezóny stratil Martin prvé body. Aktuálne našich najviac tlačí topánka na pozícii obrancov. V piatok na Turčanov čaká derby proti Žiline.

Spišská Nová Ves nám pripravila prvú prehru v sezóne.

Ocenili kroniku mesta Martin, je vzorom aj pre iné mestá

V kronike by mali byť podľa kronikárky mesta Martin Kataríny Tomášovej zaznamenané všetky významné momenty v živote mesta.

Kronilu mesta Martin vedie Katarína Tomášová.

Vzdelávať namiesto zaúčať

Spoločnosť VIENA INTERNATIONAL s.r.o. sa pokúsila rozbehnúť odvážny projekt.

Školiace stredisko spoločnosti VIENA INTERNATIONAL s.r.o.

Samo Hlavaj môže skompletizovať šampionátový hetrik

Slovenská reprezentačná dvadsiatka sa na juniorský svetový šampionát bude pripravovať v izolovanom kempe vo Zvolene. Pozvánku dostal i brankár Samuel Hlavaj.

Zverenci Róberta Petrovického odštartujú prípravu na šampionát počas posledného novembrového dňa.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?