Mám v rodine Angličanov a strávila som s nimi, s atmosférou a zvykmi ich Vianoc, nejeden sviatočný Štedrý deň. A už v čase, keď sa v našich končinách ešte nechyrovalo o boome nákupov v hypermarketoch a nádherne rozžiarených obchodoch, som podvedome musela obdivovať ich prežívanie najväčších sviatkov roka. Vedeli sa dosýtosti vyblázniť na krabičkách, vrecúškach, mašličkách, lístočkoch s venovaním, balíčkoch všakovakých tvarov (a ako sa neskôr ukázalo i chuti), aby sa po rozbalení farebných papierov úprimne radovali vôbec nie z veľkých a drahých darov, ale z maličkostí. Obdarovávali sa radi, ale drobnosťami - šáločkou, hrnčekom, sušienkami, knihami, cédečkami, sviečočkami, košíčkami, sušenými kvietkami, figúrkami, ceruzkami a inými pestrosťami života, zväčša k balíčku pridávali veršík, venovanie, a keďže sú známi svojráznym humorom, aj darčeky spravidla vyjadrovali to, čo darca k darovanému cíti. Balíčky sa rozbaľovali celé hodiny, rodina sa smiala, bavila, spomínalo sa, vtipkovalo, občas sa štrnglo, zoblo z koláčikov - prosto pohoda. Rodina, ktorá si navzájom mohla darovať, obrazne povedané, aj cestu okolo sveta, sa tešila, opäť obrazne povedané, z halierikov. Všetko sa prijalo tak, ako sa darovalo. Úprimne a žičlivo.
Dnes si už aj my môžeme splniť naše predstavy o načačkaných a našuchorených balíčkoch. Obchádzame obchody, vymieňame si tipy, porovnávame ceny - niektorí dajú prednosť praktickým darčekom, iní spĺňajú tajné sny svojich blízkych, v mnohých rodinách zostane pod stromčekom prázdno. Zmenili sa časy, menia sa ľudia, nie všetci máme tú kontrolku v sebe, aby sme včas zarazili to bezmedzné rozdávanie, tie odpustky za našu neprítomnosť v rodine, to obdarovávanie na zahlušenie vlastných vín z absencie dobrých vzťahov. Vianoce nie sú len o obdarovávaní a prehnutých stoloch. Na Vianoce máme ten istý žalúdok, tých istých ľudí okolo seba ako vo všedný deň, len namiesto toho, aby sme sa radovali z ich prítomnosti, padne na nás nepokoj ničnerobenia, stres z hodín, v ktorých nemusíme rátať výkony alebo pretekať sa s časom. Už ani nevnímame, že nie sme stroje naprogramované na povinnosti, že zvonenie mobilov nemusí zásadne znamenať nový termín. Zastavme sa. Vianoce sú predĺženým časom tešenia sa z blízkosti ľudí, ktorých máme radi. Darovaným časom. Akoby prišiel navyše a tak ho máme vnímať. Nič ním nedobehneme, ak nemáme natrénované. Nič nezakryjeme, ak máme otrhanú dušu. Nič nesplatíme, ak máme myšlienky zakalené zlobou a nespokojnosťou. A nič nezmyjeme, ak sme si ruky zašpinili vinou.
Naše Vianoce budú také, akí sme sami. Vzácne, ak vieme rozdať pohodu, prajné, ak vieme obdarovávať, človečie, ak pochopíme, že ich atmosféru možno rozmieňať aj vo všedných dňoch. Nemusíme darovať svojim blízkym drahé veci, darujme im seba a všetko dobré, čo v nás je.
Viera Legerská
