Révaiovský kaštieľ z polovice 16. storočia v Turčianskej Štiavničke a anglický park s vzácnymi drevinami a jazierkami patril v minulosti medzi najkrajšie miesta v Turci. Poslední Révaiovci opustili tento kaštieľ (a vlastne celý svoj majetok) v roku 1944. Ten potom pred koncom 2. svetovej vojny, keď slúžil ako vojenská nemocnica, bol do značnej miery zničený. Odvtedy už iba chátral, hoci bolo niekoľko neúspešných pokusov obnoviť ho. Môj otec pochádza z Turčianskej Štiavničky a je jedným z mála ľudí, ktorí si ešte pamätajú na posledného grófa Ladislava Révaia, jeho adoptívneho syna Jána, ako aj na štiavnický kaštieľ a park v plnej kráse. Ako vyzeral napríklad v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia? Zdá sa až nepochopiteľné, že v čase pred II. svetovou vojnou dokázali Révaiovci udržiavať kaštieľ a park v perfektnom stave a po 2. svetovej vojne sa to nepodarilo nikomu.
Všetko ako zo škatuľky
Pred šesťdesiatimi rokmi sa do tohto kaštieľa zo severnej strany vstupovalo cez dve umelecky vyrezávané brány z tvrdého dreva. Prvú z nich zdobil aj révaiovský rodový erb. Na severnej strane slúžila jedna z miestností ako kaplnka. Ako kaplnka je dnes v obci známa iná budova - dom smútku, ktorý bol pred šesťdesiatimi rokmi révaiovskou rodinnou hrobkou. Jej okolie bolo starostlivo udržiavané, vstupná brána bola umelecky kovaná, prostredie zveľaďovali okrasné kríky. Ladislav Révai si potrpel na pekné a udržiavané prostredie, na trávnaté plochy, lesy a na starostlivosť o zver. Bol milovníkom poľovačiek, na ktoré pozýval svojich známych a priateľov. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch uplynulého storočia už nosil okuliare s hrubými sklami, sám už na zver nestrieľal, iba sa na strelcov prizeral. Namiesto neho vždy strieľal niekto z jeho najbližšieho služobníctva. Keď mu chceli polichotiť, presviedčali ho: „Osvietený pán gróf, vy ste trafili!„
Ladislav Révai, napriek tomu, že mal na každý druh hospodárenia odborníkov, sa v lesníctve, stromoch a ochrane životného prostredia vyznal. Svedčí o tom aj spomienka môjho otca na jednu príhodu z detstva. Jeho otec Matúš Gregor bol tesne po I. svetovej vojne richtárom Turčianskej Štiavničky. Starý pán gróf chodieval často za ním domov a zúčastňoval sa aj rokovania obecných poslancov. A vedel dávať aj dobré rady. Raz prišiel za Matúšom Gregorom kvôli svojim stromom, ktoré susedili s ornou pôdou a úctivo povedal: „Pán richtár, neorú to tak. Korene stromov sú až na vašom poli a keď ich preseknete, ten strom to cíti. Ja vám dám kus lúky inde, môžte si vybrať, kde chcete, aj na drevo budete môcť ísť do mojej hory...„
Gróf slovo dodržal, dalo sa s ním vždy dohodnúť. Oveľa prísnejší ako on boli jeho správcovia, tajomník a najbližší personál. Potrpeli si viac na svoju dôležitosť ako štiavnický pán na svoj grófsky titul.
Na všetko boli odborníci
Jeden správca mal dozor nad úrodou a o poľnohospodársku výrobu sa na révaiovských majetkoch staralo osem až deväť rodín. Keď bolo treba najať ľudí iba na sezóne práce, nebol to problém, pretože nezamestnanosť bola aj vtedy v Turci vysoká. Na sezónnych prácach na grófskych majetkoch sa vystriedalo ročne ďalších 60 ľudí.
O révaiovské lesy sa starali lesníci, z ktorých každý mal na starosti určité územie. V blízkosti kaštieľa to boli lesné lokality Bôrová, Lazy, Teplica, Sviňacia. Grófske majetky siahali až po Dražkovce a Starú Bôrovú. Starostlivosť o lesy bola za grófa vynikajúco zabezpečená. V lokalite Bôrová boli napríklad dvaja ľudia, ktorí sa starali výhradne o kŕmenie zveri. Z Kantorskej doliny cez Štiavničku do Sučian viedla kedysi „úzkokoľajka„, po ktorej sa prepravovalo drevo z grófskych lesov.
V miestach, kde sa v súčasnosti nachádza prístrešok prameňa minerálnej vody, stál kedysi mlyn a sotva 20 metrov od neho viedla spomínaná trať. O zvážanie dreva po „štrečke„, ako ju volali, sa starali dvaja rušňovodiči, štyria brzdári a päť robotníkov sa venovalo výrobe a montáži podvalov a oprave koľají.
Prestrelka s partizánmi
Lesní inžinieri z Bratislavy a iných veľkých miest, ktorí poskytovali Ladislavovi Révaiovi poradenské služby, bývali v kaštieli častými hosťami a spôsobili raz aj prestrelku, po ktorej gróf na prelome augusta a septembra 1944 opustil Slovensko. Partizáni od neho požadovali určitú sumu peňazí, ktorú im gróf odmietol dať. S Ladislavom Révaiom prišli vyjednávať v noci, ale lesní poradcovia začali po nich strieľať a partizáni streľbu opätovali. Obeťou prestrelky sa stal jeden z grófových správcov. Révaiovci vedeli, že vina, hoci údajne nestrieľali, môže padnúť na ich hlavy.
Na druhý deň potom gróf Ladislav Révai aj so synom zbalili kufre a v Turčianskej Štiavničke, ba ani na Slovensku sa už nikdy neukázali.
Autá vystriedali koče
V čase pôsobenia posledných Révaiovcov v kaštieli bola správa celého majetku aj sídla grófskej rodiny organizačne veľmi dobre zvládnutá. O grófa, grófku a návštevy sa starali dve kuchárky 5 slúžok a chyžných a najbližší personál tvorili kastelán, Ondrej a Pavol Hvizdákovci a Ján Frkáň, ktorý prišiel o život pri spomínanej prestrelke. Vykurovanie izieb kaštieľa bolo zabezpečené z chodieb, hospodárske budovy okolo kaštieľa zabezpečovali pre grófsku kuchyňu potraviny a ich skladovanie. V miestach, kde dnes stojí škola, bola záhrada pre révaiovskú kuchyňu. Asi 50 m východne od kaštieľa boli postavené stajne pre jazdecké kone, na ktorých sa vozil Ladislav Révai až do Budapešti. Obyčajne ho sprevádzal jeho tajomník Štefan Vitvický a komorník Ján Lang, ktorým dal gróf najväčšie právomoci.
Samozrejme v dvadsiatych rokoch sa začala éra automobilizmu aj na Slovensku a grófska rodina si kúpila limuzínu i „šporťák„, ktoré nahradili starosvetské koče. Ladislav Révai mal dvoch osobných šoférov, a to Imreho Madurkaia a Juraja Frkáňa. Mladý gróf Ján Révai jazdil na aute sám.
Ožila iba Teplica
V súčasnosti najzachovalejšou časťou grófskeho majetku je skleník a park, o ktorý sa aspoň čiastočne stará obec. Kedysi sa oň starali traja záhradníci. Tráva musela byť pravidelne kosená, aby sa nezužovali v parku chodníky. Teplica - to je dnes jediné miesto, ktoré sa podarilo obnoviť takmer do pôvodnej podoby. Serpentínovitý pramienok takmer po šiestich desaťročiach obnovila skupinka nadšencov, ktorých dal dohromady starosta Peter Očka. Žiaľ, voda už nemôže tiecť korytom v takom množstve ako kedysi, lebo väčšia časť z nej sa odvádza do vodovodu. Kedysi tu boli aj dva rybníky, jeden pre kapre a druhý pre pstruhy. Z tohto vodného zdroja viedol aj vodovod do kaštieľa.
Gróf Ladislav Révai bol aj milovníkom kvetov. Na východnej strane parku bol tzv. ružový vŕšok. Pôdu na ňom museli pravidelne kypriť a hnojiť. Na vŕšku bolo jazierko a altánok a pod ním ohradené tenisové dvorce... Révaiovský skleník je jedinou budovou v areáli kaštieľa, ktorú sa po II. svetovej vojne podarilo rekonštruovať, ale ani v nej už v súčasnosti nie sú žiadne kvety ani exotické rastliny.
Traja zamestnanci grófa sa zameriavali špeciálne na údržbu kaštieľa. Starali sa o to, aby okamžite bola opravená opadaná omietka. Aj teraz ešte vidieť body ukotvenia nosníkov na miestach, kde bola kedysi terasa. Panstvo na nej v lete oddychovalo a zabávalo sa. Básnik Ján Kostra, rodák z Turčianskej Štiavničky, v jednej zo svojich básní opisoval, ako sa v detstve na nich pozeral spoza plota z dvora svojho rodného domu a počul cvendžať strieborné príbory.
V súčasnosti sa z kaštieľa neozýva ani cvendžanie strieborných príborov, ale, žiaľ, nepočuť tu ani údery murárskych kladív, zbíjačiek, ani hukot miešačiek. V kaštieli je ticho, ktoré akoby pripomínalo, že s odchodom Révaiovcov odišiel z týchto múrov aj kedysi pulzujúci život.
Braňo Gregor
