Ale kde bola? Ešte pred vyše štyridsiatimi rokmi, pri prvých prechádzkach Martinom, sa na ňu pamätám. Ale vtedy som nevedela, že sa to volá šmikňa. Bola to proste vyhňa, kováčska dielňa a privolala mi kováčňu môjho starého otca v starorodičovskom dome. Túto šmikňu mi pripomenul aj iný obraz martinskej maliarky Oľgy Krýslovej, na ktorom bola šmikňa len sama, v strede obrazu. Na výstave Ako sa žilo v našom meste v Kultúrnom centre je len jednou v rade budov. Čo všetko nám pre dejiny Martina vo svojich obrazoch táto vzácna pracovitá maliarka zachovala! Na výstave sú obrazy z depozitu Slovenského národného múzea v Martine. Ale koľko ďalších je pripomienkou a spomienkou na časy už minulé. Možno niektorému majiteľovi obrazu sa šmikňou pripomínajú mladé roky, dúchanie mechami, pach pripálených kopýt, zvonivé údery na nákovu, ktoré bolo počuť až do Smrtnej uličky. Cesty a križovatky pre novodobé rýchle tátoše pohltili Smrtnú uličku, dom Jesenských, synagógu, aj moju šmikňu. Možno vám na výstave medzi obrazmi budú chýbať, ako mne, obrazy, ako vyzerala druhá pešia zóna pred polstoročím. Bolo by to k neuvereniu - veď to bolo celkom niečo iné ako teraz - ešte akoby z predminulého storočia.
Isto aj na budúci rok sa pripravuje výstava v rámci dní mesta. Vedela by som si predstaviť výstavné priestory zaplnené množstvom fotografií. Čo všetko skrývajú tmavé komory našich martinských fotografov? A čo všetko by vedeli vytvoriť a pripraviť pre tých, čo majú radi svoje mesto...
Jarmila Masárová
