Od budúceho roku by mali v slovenskom zdravotníctve prísť na rad v rámci reformy ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca nové a pre pacienta tvrdšie pomery. Napríklad, pri pobyte v nemocnici bude musieť hlbšie siahnuť do peňaženky a „za hotelové služby„ nemocnice zaplatiť. Pri tomto si nemôžem odpustiť poznámku na margo prostredia, ktoré privíta pacienta v Martinskej fakultnej nemocnici.
Martin mal ešte v období pred rokom 1989 tú smolu, že ho predbehla Žilina a Banská Bystrica, kde vystavali dve krásne nemocnice. Martinská sa musí uspokojiť len so starými odkúpenými rodinnými domami a spravidla starými pavilónmi. Na rozhodnutia z vtedajšieho obdobia pravdepodobne nemocnica dopláca ešte aj dnes. Ale odnesie si to, samozrejme, najmä pacient.
Prostredie, ktoré by malo napomáhať liečbe, deprimuje. Biele steny, vŕzgajúce vyležané postele na kolieskach, zažltnuté dvere vstavaných skríň a kľučky, ktoré by po vyleštení mali azda úspech v starožitníctve. Ešte horšie je to v sprchách – zájdené asi 30-ročné obkladačky, dosluhujúce vodovodné batérie, chýbajúce závesy a vešiaky. Skrátka, ani štandard a už vôbec nie pohodlie.
To človek v nemocnici ani nečaká. Ale je to šok, keď sa dostane z útulného domova medzi prázdne chladné nemocničné steny. Človek má pocit, že sa dostal do obdobia polovice minulého storočia, že je v prostredí, kde zastal čas. Keď sa chce trochu odpútať a dostať sa preč zo stiesnených myšlienok, ktoré na neho z prázdnych stien útočia, siaha s pudom sebazáchovy po farebných časopisoch, „vyťukáva„ na mobile čísla azda všetkých svojich známych, zatvára oči a sníva. Ale v hrdle mu zostáva stále hrča, ktorá sa nedá len tak preglgnúť. Má pocit veľkého sklamania a poníženia. A to roky, mesiac čo mesiac, prispieva na nemocenské poistenie. Pacient je vôbec veľmi rád, že ho sem prijali, že ho vyšetrili, že mu zmerali tlak, že mu pichli injekciu, že sa operácia vydarila... Týmito myšlienkami ospravedlňuje to ostatné.
Jasné, situácia v súčasnom slovenskom zdravotníctve je taká, aká je. Všetci to chápeme... A lepšia už asi ani dlho nebude, ale aj tak... Prečo, keď sa v nemocnici maľujú steny, nepoužijú aj inú farbu, ako bielu? Prečo na nahotou zívajúce steny nemôžu zavesiť pekné obrázky, ktoré napríklad nakreslia deti niekde v základnej škole alebo v základnej umeleckej škole? Možnože by sa na niektoré miesta na chodbe alebo aj do izieb dalo umiestniť aj pár živých kvietkov v kvetináčoch.
Sme dosť nároční, ale myslím si, že žiadať slušné podmienky ubytovania v nemocniciach máme právo. Žiadať ako občania, ktorí pre tento štát niečo robia.
Monika Maruňáková
