Poznáme ďalších nositeľov najvyšších ocenení mesta Martin
Tradičným a opakovane veľmi dôstojným vyvrcholením Dní sv. Martina je v turčianskej metropole odovzdávanie najvyšších mestských ocenení. V obradnej sieni Turčianskej galérie v Martine sa v pondelok 11. novembra dostalo tejto cti štyrom mužom, ktorí tak trochu symbolizujú osudy Novomartinčanov – ani jeden z nich sa v tomto meste nenarodil, prišli sem z rôznych kútov Slovenska, ale Martinu venovali všetky svoje schopnosti a veľký kus svojho plodného života.
ČESTNÉ OBČIANSTVO
Čestným občanom Martina je od pondelka Mons. ThDr. Jaroslav Pecha, dlhoročný dekan rímsko-katolíckej cirkvi v Martine.
Narodil sa 20. decembra 1940 v Uníne na Záhorí a po štúdiách a kňazskej vysviacke v roku 1963 pôsobil ako kaplán v Detve a Hriňovej. Od roku 1967 bol kaplánom v Martine, kde sa stal roku 1973 farárom a po troch rokoch dekanom. Duchovný otec Jaroslav Pecha bol nielen najdlhšie pôsobiacim katolíckym kňazom minulého storočia v Martine (celých 26 rokov), ale aj významnou a činorodou osobnosťou mesta. V čase potláčania cirkvi a postihovania veriacich sa neúnavnou prácou pričinil o uchovanie a dokonca o rozširovanie náboženského života v tvrdých ateistických podmienkach vtedajšieho Martina. Duchovne sa venoval rôznym skupinám farníkov, v prvom rade akademickej mládeži, povzbudzoval vo viere umelcov tej doby. Postaral sa o obnovu chrámu zasväteného patrónovi mesta a jeho najstaršej a jedinečnej kultúrnej pamiatky, zaslúžil sa o opravu kostola v Dražkovciach a zaviedol tam pravidelné bohoslužby. Pod jeho starostlivosťou sa postavil v martinskej štvrti Sever najväčší kostol v diecéze. Jeho príkladná starostlivosť o dekanát bola známa na celom Slovensku.
Od roku 1993 je farárom a dekanom v Banskej Bystrici a tiež prednáša kánonické právo na Teologickom inštitúte CMBF UK v Banskej Bystrici.
CENY MESTA
PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc., sa narodil 19. augusta 1937 v Breze na Orave. Po absolvovaní štúdií slovenského jazyka, literatúry a dejepisu prišiel roku 1959 do Matice slovenskej, kde sa vypracoval na popredného historika slovenskej kultúry. Ako vedecký a vedúci pracovník Literárneho archívu MS sa zaslúžil o zrod zborníka Literárny archív, ako aj o budovanie významnej pramennej edície Documenta litteraria slovaca. Osobitne sa venoval osobnosti Martina Hamuljaka. V rokoch 1967-1968 krátko pracoval v Ústave slovenského jazyka a literatúry SAV, r. 1969 sa vrátil do MS ako riaditeľ novozaloženého Biografického ústavu MS. Za svoje politické postoje sa stal obeťou normalizácie, z vedúcej funkcie bol odvolaný a neskôr mu bolo odobraté právo publikovať. Preto jeho pozoruhodné diela o Jánovi Kollárovi, Albertovi Škarvanovi a Štefanovi Krčmérym vyšli pod krycím menom.
Koniec 80. rokov 20. storočia priniesol pre A. Maťovčíka všeobecné uznanie jeho systematickej, vytrvalej a odbornej práci v oblasti slovenskej biografistiky. Opätovne sa stal riaditeľom Biografického ústavu MS, neskôr Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice. Počas uplynulých 10-tich rokov sa usiloval o nové biografické projekty a programy, ktoré vyústili do pozoruhodných diel a vydaní. S veľkým uznaním treba spomenúť Reprezentačný biografický lexikón Slovenska a Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia.
Prof. Jozef Ciller sa narodil 8. februára 1942 v Trenčíne. Študoval v Bratislave architektúru, neskôr scénografiu a svoju profesionálnu kariéru začal v Divadle SNP Martin. Tu pôsobil nepretržite od r. 1967 ako scénograf a od roku 1975 ako šéf výpravy. Scénografické projekty s puncom cillerovskej vysokej kvality a predovšetkým osobitosti však poznajú aj v iných divadlách, počnúc národnými scénami v Bratislave i Prahe, Ostrave a Brne. Ako scénograf je známy tiež za hranicami Slovenska, v strednej aj východnej Európe, ale aj vo Fínsku, Veľkej Británii, Rakúsku, Francúzsku, Nemecku, Holandsku, Šapielsku a ďalších krajinách.. Na domácej pôde vytvoril pre javisko Národného domu a od otvorenia Štúdia roku 1994 aj v tomto priestore viac ako stovku originálnych scén. Inscenácie s jeho scénografickou výpravou sú oceňované na festivaloch v zahraničí. K najvzácnejším patrí ocenenie hry J. P. Marivauxa: Dotyky a spojenia (réžia Roman Polák). Je to prestížna cena The Guardian Crutics Choise. Na najväčšom európskom divadelnom festivale v škotskom Edinburghu ju Divadlo SNP Martin dostalo roku 1991.
Ako scénograf je častým a pravidelným hosťom na scéne Národného divadla v Prahe a SND v Bratislave. S veľkým úspechom sa stretla v tejto divadelnej sezóne inscenácia Shakespearovho Kráľa Leara vo hviezdnom hereckom obsadení a na troch hradoch (Praha, Brno, Bratislava) a renomovaný scénograf z Martina bol významnou súčasťou tvorivého tímu tohto projektu.
Je laureátom významných ocenení na viacerých svetových výstavách scénografického umenia, samostatne vystavoval v Sao Paule, Varšave, Viedni, Moskve, Novom Sade a ďalších mestách, zúčastnil sa na viacerých kolektívnych výstavách. Tvorivo je podpísaný tiež na koncepciách významných martinských medzinárodných výtvarných aktivít, predovšetkým na Bienále fantázie.
Jozef Ciller je od r. 1990 pedagógom VŠMU v Bratislave od roku 1990, profesorom sa stal roku 1997. V súčasnosti je vedúcim Katedry scénografie a kostýmovej tvorby. Zostal však občanom Martina a veľkým priaznivcom mesta, jeho divadla i kultúrneho diania
CENA PRIMÁTORA
Štefan Mišovic sa narodil 19. decembra 1921 v Tisovci. Ako herec strávil na doskách martinského divadla takmer rovné polstoročie. Od príchodu do martinského súboru stvárňoval mužné postavy, navonok zemité, drsné aj tvrdé, no vo vnútri vždy okrášlené bodrosťou a dobrotou. Jeho charakteristický zjav s výraznými črtami a herecké majstrovstvo využívali filmári a telvízni tvorcovia, a tak sa tvár Š. Mišovica stala známou po celom Slovensku i v Čechách. Svojou hereckou univerzálnosťou patril k najvyužívanejším členom súboru Divadla SNP v Martine.
Pracoval s celou plejádou režisérskych osobností (Hollý, Haas, Haľama, Petrovický, Pietor, Vajdička, Polák) a po boku takých kolegov, ako bol Jozef Kroner a Naďa Hejná, vrátane svojich generačných druhov Tibora Bogdana, Emila Horvátha st., Antona Januša, Jaroslava Vrzalu, Kataríny Hrobárovej-Vrzalovej. Bol výraznou súčasťou skupiny, ktorá žije v povedomí divákov ako silná martinská herecká generácia.
Štefanovi Mišovicovi patrí uznanie nielen za herecké výkony, ale aj za obetavosť, s akou viedol a vedie ochotnícke divadelné súbory v Turci, i za jeho podiel na rozvoji mesta, lebo viac rokov pôsobil ako poslanec mestského zastupiteľského zboru. Koncom minulého roka sa dožil okrúhlej osemdesiatky pri dobrom zdraví a závideniahodnej fyzickej i psychickej vitalite. Dozaista o tom svedčia aj inscenácie v súčasnom repertoári divadla, v ktorých stále hrá aj ako dôchodca.
PRVÉ DOJMY A POCITY
Vzápätí po slávnostnom akte sme oslovili ocenených a spýtali sa ich, čo pre nich toto ocenenie znamená a kam ho radia v hierarchii svojich osobných úspechov...
Jaroslav Pecha: - Ja som prežil v Martine svoj život skutočne v činnosti. Hoci som už desať rokov preč, mnohokrát sa vraciam aspoň v mysli naspäť. Človek zreje a dozrieva a pre mňa miestom môjho životného zrenia bol práve Martin. Keď má človek také miesto, kam sa môže takto vrátiť, tak to vždy povzbudí. Martin je pre mňa takýmto mestom. Bolo tu veľa dobrých ľudí a teším sa z toho, že hádam ešte aj sú. Aj toto ocenenie, ktoré si vysoko vážim, akoby hovorilo, že sem stále ešte patrím...
Augustín Maťovčík: - Bol som veľmi milo prekvapený a veľmi si cením, že mesto Martin si všíma prácu vedeckých a odborných pracovníkov. Považujem to nielen za jedno z najkrajších ocenení, ale najmä za záväzok pre budúcu prácu. Máme seriózny plán a záujem na tom, aby sme v našom výskume venovali viac pozornosti Martinu a ja osobne so svojím kolektívom by som rád spracoval a dokončil Slovník osobností mesta Martin.
Jozef Ciller: - Táto cena zaujala prvé miesto v rade mojich ocenení, aj preto, že ju chápem ako ocenenie nielen umeleckej, ale aj ľudskej kvality človeka - a v tom je jedinečná. Chápem celý tento akt ako podávanie si kultúrnej a duchovnej štafety, nepociťujem to len ako osobné ocenenie, ale aj ako akt spolupatričnosti mesta k obyvateľom, ktorí majú budovať určité kultúrne a duchovné hodnoty. Pretože dnes si uvedomujeme, že pokiaľ na niečo tento svet umiera, tak to nie je na nedostatok techniky či informácií, ale na nedostatok kultúry... Ak som odolal rôznym ponukám, aj zo zahrasničia, keď som zostal žiť v Martine a už 12 rokov dochádzam týždenne do Bratislavy, tak to má pre mňa hlbší zmysel. Verím v genius loci tohto mesta a cítim duchovnú nadväznosť na tých velikánov slovenskej kultúry, ktorí tu žili. Hlboko sa pred nimi skláňam a myslím si, že oni by mali dostať in memoriam takéto ocenenia.
Štefan Mišovic: - Myslím si, že je veľa ľudí, ktorí by si takéto ocenenie zaslúžili. Pre mňa osobne je to veľké uznanie doterajšej práce pre mesto ako dlhoročného poslanca a predsedu komisie školstva a kultúry i práce v našom divadle. Ešte stále hrávam, ešte stále mám chuť na nové veci. Pokiaľ bude čo hrať, chuť ma neopustí. No, a keď už nebude čo, tak zájdem medzi ochotníkov, a tam si to vynahradím.(baj)