Tento článok píšem zámerne. Viem, že nie sme prví, komu sa niečo podobné stalo, no chcem, aby sme patrili medzi posledných. Nadišiel totiž čas, keď pokročila doba a obdobie stužkových sa zo zimných mesiacov približuje čoraz viac do jesenných. Tá naša bola pred pár rokmi v klasickom rúšku zimy so všetkým, ako sa patrí. No výnimočnou bola aj niečím iným. Predchádzalo ju množstvo problémov, sklamania i hnevu. I my sme sa dostali do toho nekonečného víru dohadov, ako budú vyzerať naše oznámenia, náš program, hudba, jedlo, výzdoba a celý priebeh stužkovej. Mnohé z nás mali vybraté šaty v požičovniach, mnohé kúpené, iné rozmýšľali nad účesmi, partnermi. V ten deň, keď sme sa dozvedeli, že z našich pozbieraných peňazí neostala ani len vkladná knižka, nás obklopil vysoký múr, ktorý nám zahatil výhľad na stužkovú. Naše peniaze boli zúžitkované na vedenie domácnosti spolužiačky, ktorá ich od nás vyberala – bez akéhokoľvek dokladu. Takže sme konečne pochopili, za čo si kúpila drahé botasky, za čo bola na drahej diskotéke na taxíku, za čo si robila vodičský. Vôbec sa tým totiž netajila. I naďalej chodila do školy s novým účesom a farbou na hlave a tvárila sa, že za nič nemôže. Jej matka všetku vinu vzala na seba, čím nás vôbec nepresvedčila. Či už spolužiačka o tom, za koho peniaze doma žijú, vedela alebo nie, jedno je isté - stužková sa vtedy predsa len konala – bez jej účasti. Rodičia boli ochotní ju znova zafinancovať, čím sa stala v ten rok jednou z najdrahších a matka – dlžníčka sa zaviazala, že nám všetky peniaze vráti...
Či ich vrátila? Odvtedy už prešiel nejaký čas, súdne rozhodnutie stratilo účinnosť. Neprišla však ani len malá mesačná splátka, nebolo badať žiadnu snahu. Je nám jasné, že peniaze nikdy neuvidíme. Ich návratu sa dožilo len pár z nás. Sem-tam počujem, ako ktosi videl matku – dlžníčku ovešanú zlatom a odetú v koženom kabáte. Neviem, či je to pravda. Videla som však spolužiačku, jej dcéru. Bola draho oblečená – možno ešte stále za naše peniaze...
Dnes už nemáme takú možnosť spojiť všetky sily a obrátiť sa znova na súd. I nádej sme stratili. No ostala nám spomienka, s ktorou sa chceme s vami podeliť. Chceme, aby bola poučením a upozornením pre rodičov maturantov i maturantov samotných. Dobre si rozmyslite, komu zverujete svoje peniaze. Takých matiek s dcérami chodí predsa po svete veľa. Kolektív jednej bývalej 4.A
