V hornoturčianskom Dubovom sa stále hrá dobré,
vždy príťažlivé divadlo utkané z ochoty a talentu
Ochotnícky divadelný súbor z Dubového je - aj s prihliadnutím na bohaté turčianske ochotnícke pomery v širšom kontexte - určite v mnohom naozaj výnimočný. Dubovskí ochotníci si píšu svoju bohatú históriu poctivo a zodpovedne. V tomto roku je to už krásnych a okrúhlych 90 rokov, ako sa v tejto neveľkej dedinke horného Turca hrá dobré, poctivé, stále príťažlivé divadlo utkané z ochoty a talentu celých rodov, mnohých generácií Dubovčanov. Pri príležitosti tohtoročných osláv obce Dubové sa dostalo divadlu z úst starostu ohodnotenia a podstatného priestoru v slávnostnom príhovore. Ocenení boli aj viacerí jeho členovia a na prajných dubovských doskách zahrali popri sebe dávnejší majstri posvätení múzou Táliou, rovnako ako mladá, priebojná nastupujúca generácia. Jedni zaujali „oprášeným„, no nezabudnuteľným, večne strhujúco príťažlivým Pokusom o lietanie, druhí Sporom (Dotykmi a spojeniami), za ktoré sa dostali, kráčajúc hrdo v šľapajách svojich predchodcov a spoluobčanov, na vrcholný ochotnícky festival, na Scénickú žatvu do Martina...
Akokoľvek okrúhle je divadelné jubileum v Dubovom, všetko významné sa nedá zachytiť v jedinom článku. Preto zalistujeme v stránkach pozoruhodnej Pamätnice dubovského ochotníckeho divadla, v ktorej sú uložené naozajstné poklady spomienok z dávnej i nedávnej minulosti. Načrieme do vzácnych spomienok tam, kde sa pamätná knižka otvorí.
Slávnych míľnikov na bohatej divadelnej ceste Dubovčanov bolo za tie roky neúrekom. V spomienkach i srdciach ešte aj dnešných pamätníkov žije Andrej Šavol, dlhé generácie učiteľ na tunajšej základnej škole, ktorý úspešne a príčinlivo nadviazal na činnosť dubovských ochotníckych predchodcov. Ako výrazná osobnosť divadelníctva v obci, vynikajúci pedagóg a organizátor, naozajstná človečenská autorita, pôsobil všestranne v obci vyše štyridsať rokov. Posledná inscenácia pod jeho vedením vznikla roku 1966 a Dubovčania vtedy zahrali Mastný hrniec. Po prvý raz sa s ním predstavili v Martine na prehliadke, ktorá sa ešte vtedy vari ani nevolala Scénická žatva, ale dubovských ochotníkov si už dobre aj nadlho všimli odborníci na divadlo aj z Bratislavy.
Štafetový kolík ochotníckej tvorivosti prevzal na dlhé nasledujúce roky Jožko Ďuriš, herec, režisér, organizátor. A - ako ho nazval vtedajší dramaturg martinského divadla, neskorší dubovský divadelný kolega Igor Galanda - srdce a hlava divadla v Dubovom. Zásluhou ďalšieho z profesionálnych kolegov, ktorí na Dubové prichádzali, ako išli roky, Petra Bzdúcha a ich spoločného milovaného Pokusu o lietanie, Jožko Ďuriš sedel aj na slávnostnom javisku, spolu s kolegyňou herečkou Annou Štancľovou. Ich vtedajší mladší kolegovia, nestarnúci skvelí herci, ukážkou pripomenuli svoje umenie i krásnu poetiku jednej z najúspešnejších hier divadla po dubovsky. Ako hovorí Peter Bzdúch, dnes člen SND Bratislava: „Dubovskí ochotníci mi prirástli k srdcu ako čistí a úprimní, pracovití ľudia, ktorí divadlo robia tak, ako žijú: priamo, otvorene, s plným nasadením. A to je to vzácne...„
Ak treba spomenúť ocenenia ako rukolapné dôkazy životaschopnosti divadla z ochoty - ako ich zaznamenávame aj v odbornej divadelnej verejnosti, a to menovite v dedinke, ktorá má vari aj dnes sotva tisícku obyvateľov a od Martina je poriadny kus na dochádzanie po večeroch, navyše pre kolegov z divadla, ktorých práca je tiež viazaná na večery - nebude toho veru málo. Veď Dubové bolo v celoslovenských pomeroch naozaj prvou, len rozmermi však malou dedinou, ktorá sa svojím divadelným umením prepracovala zo začiatočníckej kategórie až do najvyššieho „áčka„. To dovtedy dostávali veľké, často aj bohaté mestské súbory. Pre porovnanie - až neskôr sa podobný umelecký „trik„ podaril podobnej dedinke pri Trnave, Zelenču, kde režíroval nikto menší ako Jožko Bednárik. No a že sa v tom „áčku„ Dubovčania neulievali, ale naopak, o tom aspoň dva ďalšie historické dátumy. Prvým z nich je rok 1975, keď dostali za svoju Kvadratúru kruhu hry V. Katajeva Cenu Ministerstva kultúry SR (réžia O. Šulaj, scéna J. Ciller, dramaturg a scénograf divadla v Martine). Po druhý raz dostali najvyššie možné ochotnícke ocenenie - Prémiu MK SR za tvorivý čin roka, za naozaj nezabudnuteľnú inscenáciu hry Jordana Radičkova Pokus o lietanie (1983, réžia a scéna Peter Bzdúch). No a potom ešte do tretice dozaista tiež pozoruhodné ocenenie. Roku 1986 si boli dubovskí ochotníci osobne v Bratislave na ministerstve prevziať vyznamenanie zaslúžilý kolektív záujmovo-umeleckej činnosti.
No dosť už, cien i skvelých inscenácií bolo za tie roky v Dubovom dosť a dosť a oni si ich starostlivo opatrujú, vedú v bohatej kronike svojho ochotníckeho divadelného snaženia. Letopisy o dubovskom divadle vydávajú ďalší z dôkazov tvorivej i ľudskej náklonnosti. Je od režiséra a významného spolutvorcu aj kamaráta Ľubomíra Vajdičku (Brigadier, Búrlivá noc, Príbeh na brehu rieky, Zem, Trinásta komnata...). Spomienky vyplavujú vyznanie: „Bolo to krásne obdobie v mojom živote. Nielen pre radosť z divadla alebo pre radosť z úspechov na súťažiach - tie sa nedostavovali vždy - spoznal som skvelých ľudí, a to je hodnota nezmerateľná. Za toto bohatstvo vám ďakujem, kamaráti, a želám vám pri vašich budúcich predstaveniach veľa krásnych letov vo výškach, pri ktorých sa nám, divákom, zatajuje dych.„
Nedá mi nepristaviť sa pri priam zázračných premiérach v Dubovom. Okrem sály vždy naplnenej všadeprítomným očakávaním nového divadla a zaplnenej do posledného miestečka domácimi divákmi, mávali a mávajú úžasnú atmosféru jedinečného súznenia javiska s hľadiskom. A sedávali a sedávajú na nich herci, dramaturgovia, režiséri prinajmenej z martinského divadla: pred rokmi Jozef Kroner, Vit Hejný a neopakovateľná, úžasná teta Naďa, rodák Andrej Lettrich, manželia Cillerovci, Gazdíkovci, Kožuchovci, nestor a nezmar Dedo Mišovic, Ľuboš Midriak, dodnes vždy prítomný, verný Tónko Šulík, najnovšie Braňo Matuščin a vtedy i dnes neodmysliteľná Magda Vašková, za ľudské i tvorivé zásluhy v súčasnosti už čestná dubovská občianka. So svojimi Dubovčanmi, divadelníkmi z najmilších, prešla cestu za človekom-priateľom v dobrej i zlej chvíli: „Prežila som s vami to najkrajšie, čo ma mohlo v živote stretnúť. Vďaka vám za to.„
Slávnostný večer v Kultúrnom dome v Dubovom bol pochopiteľne tiež v znamení minulých aj súčasných úspechov divadla s dobrou dubovskou značkou kvality. Pred plnou sálou Dubovčanov aj hostí prevzali viacerí z nich ocenenia za rozvoj ochotníckeho divadla. Určite ono patrí po zásluhe všetkým tým rodom a rodinám, v ktorých sa láska aj odvaha, premiešaná s chuťou a talentom, dedia prirodzene, odovzdávajú z pokolenia na pokolenie, z rodičov na deti, či od starkých na vnukov. A tak potom vôbec neprekvapí správa z najaktuálnejších. Je o mladých Dubočanoch z D-EFEKTU, ktorým sa dostalo tej cti vystúpiť v obrovskom šapitó postaveného v Banskej Bystrici počas renomovaného medzinárodného festivalu Bábkarska Bystrica. Také chýry idú, že ich štvormetrové bábky, ale najmä štyria protagonisti so svojimi početnými spoluhráčmi sa v tomto netradičnom priestore cítili ako ryba vo vode. Nadobudnuté skúsenosti určite tiež nezahodia za hlavu.
A tak zostáva milým Dubovčanom zaželať vari už iba srdečné divadelné: Zlomte väz! Do ďalších nádherných stretnutí s divadlom z nádhernej nehynúcej dubovskej ochoty. Aj v každej novej, mladej, kontinuálne pokračujúcej divadelnej generácii.
Vlasta Kunovská
