Pred mnohými rokmi koloval medzi ľudom taký vtip. Zasadalo predsedníctvo ÚV KSČ a dohadovalo sa, čo treba v republike zdražiť, aby sa naplnila štátna kasa. Dohodli sa, že budú postupovať podľa abecedy, a tak zdraželi autá, banány, citróny, dopravu, elektrinu, a keď došli k písmenu F, ozval sa Východniar Biľak - Fšetko! Zdá sa, že práve touto, podľa „fšetkého„ dosť obľúbenou cestou sa vydala aj súčasná, novosformovaná vládna koalícia, aj keď - ako sama tvrdí - má od ľudí biľakovského typu veľmi ďaleko. A predsa...
Nachádzam v tom paralelu nie ideologickú, ani personálnu, ani politickú, ale bohužiaľ – morálnu (amorálnu). Práve v čase, keď reálny socializmus nášho typu kríval na obe nohy a bol čoraz nereálnejší, vystupovali v televízii rôzni prominenti. Pamätám si, ako vtedajší predseda vlády Lubomír Štrougal doslova plakal pred národom a cez obrazovku vlastne v každej obývačke, ako to naše hospodárstvo nefunguje a nefunguje. Vtedy sme si viacerí povedali (aj jeden druhému), že je to nemorálne. Veď to hospodárstvo riadil práve on, a ako chlap mal povedať: Neviem to, idem od toho. Nejde to, treba to zmeniť... Ale nič takého, všetci zostali ako „Ivanovia premúdri„ vo svojich vysedených kreslách - a kto si to odskákal? Najsolventnejší sponzor nepodarených vodcov. Národ. My, čo sme si museli zvykať a dúfať...
Nedávno sa mi v obývačke zjavil na obrazovke ďalší zhodou okolností Ivan. Ivan Mikloš, minister financií novej vlády. Pohľadom plným rozhodnosti a tvrdosti mi oznámil, že všetko je v keli. Dlhy rastú, verejné financie sú ohrozené a ktovie čo ešte. Chýbalo už len jediné - čakal som, kedy povie: „A ty, Igor Gabaj, ty za to môžeš, a preto ty to aj všetko zaplatíš!„ To síce, pravda, nepovedal, ale zaplatiť to budem musieť. Ja, a so mnou milióny - ako to znie pekne.
Nepovedal, ako chlap - viete, skoro tí istí sme sedeli štyri roky aj v minulej vláde, zorali sme to, naháňali sme iné veci, preto sa tie verejné majú tak mizerne, ako sa majú. Zdravotníctvo robí každý deň nové miliónové dlhy, za to môže ten a ten minister či iný človek, no a odskáče si to. Ceny pôjdu hore, lebo tí a tí zbabrali, čo sa dalo, preto dostanú, čo im patrí... Nie, tvrdým a nemilosrdným hlasom nám všetci oznamujú, akí sme my vinný národ! Akoby všetky tie ekonomické nádory a metastázy neboli dielom zlodejov a podvodníkov s tvárami a menami, akoby sa tu tieto morové rany zjavili iba náhodou a vedené akýmsi čudným osudom. Akoby tá naša bieda nemala adresu a príčinu... Nie, hovoria nám tvrdými pohľadmi niečo iné - v akom sme si všetci žili v blahobyte a, vraj, teraz treba za to pykať. A platiť. Aby aspoň niekto v tom blahobyte mohol žiť aj ďalej. Za trest, že sme nekradli a nelúpili, staneme sa opäť sponzormi štátnych prúserov.Igor Gabaj