Po odznení jubilejného 80. ročníka vrcholného festivalu slovenského ochotníckeho divadla Scénická žatva 2002 sa ukázalo ako výnimočne podnetné zorganizovať výstavu fotografií a dokumentov zo zbierok pracovísk Slovenskej národnej knižnice-Slovenského národného literárneho múzea v Martine, Archívu literatúry a umenia v Martine, Národného osvetového centra v Bratislave a fotografistu Scénických žatiev Filipa Lašuta. Až zhromaždenie takéhoto materiálu na jednom mieste jednoznačne potvrdzuje, čo znamená tvorba dramatikov v dejinách slovenskej literatúry, čo je stretávanie sa slovenských ochotníkov na jednom mieste, čo zanecháva spoločnosti i tvorcom divadla a čo divákom.
Výstava s názvom Z histórie 80. ročníkov súťaží slovenských ochotníckych súborov 1923-2002, ktorú otvorili v úvode tohtoročnej Scénickej žatvy v priestoroch Slovenského národného literárneho múzea SNK (v prvej budove Matice slovenskej) a ktorú je možné ešte si pozrieť do polovice novembra, nie je púhym výberom a vystavením dokumentov, je aj svedectvom toho, prečo festival stále žije a prečo ho nezahlušili neprajné roky slovenských dejín. Dušu im vdýchol muž, ktorý divadlu a dianiu okolo neho rozumie veľmi dobre. Mišo Kováč Adamov najskôr pozýva návštevníkov do Národnej dvorany MS, v ktorej sa kedysi konali slovenské ochotnícke predstavenia, potom ich prevedie Literárnou arénou a „úsodárskymi„ závodmi, predstaví im divadelných tvorcov. Pred Galériou literatúry a umenia je zobrazené putovanie súťažných prehliadok po slovenských mestách a vzápätí v jej priestoroch divák môže zhliadnuť dokumenty z posledných ročníkov Žatvy, a to až po prehliadku albumov, v ktorých sa spoznávajú dnešní účastníci festivalu festivalov. Divák má teda možnosť vnímať vývin slovenského ochotníckeho divadla aj v kontexte dejín slovenskej literatúry, aj ako tvorca obsahu i atmosféry festivalu. Cenný je najmä prínos fotodokumentaristu Scénickej žatvy Filipa Lašuta, ktorý sa nezmazateľne svojou fotografickou tvorbou zapísal do pamäti Scénickej žatvy.
Výstava je zastávkou. Míľnikom, ktorý bolo treba postaviť. Ako dokument, spomienku, inšpiráciu.
Viera Legerská