Netrvalo dlho a je to opäť tu. Ulice mesta zaplnili školáci s aktovkami, batôžkami, deti bezstarostne usmiate, ale i zamyslené (nemôžem sa ubrániť tomu pocitu) a smutné. Je tu nostalgický čas, keď máme ústa od malín a vtáci pijú z kaluží... (a dobre znie Modus, Hammel a Gombitová)
Spomenul som si, ako som prišiel do prvého ročníka základnej školy a keď sa ma, vtedy ešte súdružka, učiteľka pýtala, akej farby je jablko, odpovedal som „gelb„, „rot„ alebo „grün„. Deti sa smiali a súdružka učiteľka tiež. Ja som plakal, lebo farby, čísla a zvieratká ma moji nemeckí starí rodičia (veľmi nepredvídavo, ale už v niekoľkoročnom predstihu pokrokovo) naučili vo svojom materinskom jazyku a ja som nevedel, prečo sa mi všetci smejú. Vtedy (dávno to bolo) som ešte dôveroval autoritám (veľmi dávno to bolo) a moja dôvera touto skúsenosťou značne utrpela. Spomenul som si tiež na učiteľku dejepisu, ktorá šušlala a na začiatku hodiny nám zvykla položiť otázku: „Hláši ša niekto odpovedať?„ Keď bolo v triede ticho (často bolo v triede ticho), dodala: „Odmietate šo mnou komunikovať? Tak ši vytiahnite všetci papiere...„.
Keď sme raz na výtvarnej výchove mali nakresliť jeseň, v detskej nevinnosti som nakreslil hrob a sviečky. Ostatné deti, ktoré mali na výkresoch traktor (aké logické: jeseň!), usmievavých družstevníkov, vrecia zemiakov a klasy padajúce pod kosákom, to dotiahli na triednu a školskú nástenku. Ja som to vtedy dotiahol k pedopsychiatričke, ktorá nevedela pochopiť, že my doma nepestujeme zemiaky, ale stále na jeseň po večeroch mama viaže kytice na hroby a ja sa celý deň teším, že večer pôjdeme celá rodina na cintorín zapáliť sviečky starkým a Pauluši. Psychiatrička s tragickým výrazom v očiach varovala mojich rodičov pred pravdepodobnosťou samovraždy, lebo dieťa v mojom veku si pod jeseňou predstaví jednoznačne traktor a dav jasavých družstevníkov. Zatiaľ žijem a jeseň vo mne stále vyvoláva predstavu cintorína, kde pokoj vonia voskom, čerstvým ihličím a večnosťou. (Psychiatrička stále pracuje!!!)
Na strednej škole som bol hneď na začiatku zatratený našim matematikárom, lebo som si dovolil vysloviť názor, že ja osobne si viem predstaviť svoj život bez integrálov, derivácií a goniometrických funkcií. Túto moju predstavu matematikár ohodnotil štvorkou na vysvedčení a pred prepadnutím ma zachránili len jednotky zo slovenčiny, ruštiny, nemčiny, dejepisu a biológie (zo zemepisu som mal dvojku, ale o tom ešte bude reč). Dnes žijem naozaj bez goniometrických funkcií a môj matematikár derivuje a integruje svoj dôchodok. Má dosť viditeľné tiky a výška pedagogického dôchodku je v jeho prípade adekvátna.
Telesnú výchovu sme mávali spolu s dievčatami. Bolo to na strednej škole, dievčatá už mali vyvinuté druhotné pohlavné znaky a preto sme sa na telesnú tešili. Dievčatá mali svojho telocvikára a polovicu telocvične, my sme mali svojho a druhú polovicu telocvične. Náš telocvikár nám rád dával robiť kliky, drepy a sklápačky. Robievali sme ich asi dvadsať minút, telocvikár naše výkony komentoval a nám priamo úmerne klesalo sebavedomie. Dievčenský telocvikár mal zas svoju úchylku. Spolužiačka, ktorá mala „svoje dni„, vyfasovala na krk žlté slniečko. To preto, aby vedel (ten úchylný telocvikár), že má dotyčnú uchrániť od istých cvikov (často nám to slniečko asociovalo židovskú hviezdu).
Náš zemepisár sa nás raz len tak, akoby medzi rečou, spýtal, aký rozhlas doma počúvame. Štyria spolužiaci predo mnou počúvali slovenský a ja som- pre zmenu, aj preto, že to bola pravda, povedal Slobodnú Európu. Keďže to bolo v osemdesiatom ôsmom, bol som vyhlásený za protisocialistický živel s protivlasteneckými názormi (tie už zemepisár len predvídal, lebo sa ma na ne pýtal až súdruh riaditeľ). Zemepisár je dnes dôchodca a robí kostolníka vo svojej rodnej obci na Orave.
Ale inak si na školu spomínam v dobrom. Jano, ktorý mal z občianskej náuky trojku (nevedel pochopiť fungovanie socialistického hospodárstva a systém riadenia podniku), je dnes top-manažérom spoločnosti Whirlpool v Prahe a zarába mesačne 140 tisíc. Zdena nevedela kresliť VOSR očami detí (stále maľovala nezmyselné figurálne kompozície namiesto Aurory). Dnes prednáša dejiny umenia a, áno, vedie semináre figurálnej kompozície. Erika mala sólovú dvojku z pracovného vyučovania: nevedela rovno odpíliť plastovú rúrku a odmietla vyrobiť obuvák. Jej meno dnes nesie nemecká firma na výrobu dámskej konfekcie. Marcela fajčila a mala dvojku zo správania. Minulý rok sa jej narodili druhýkrát dvojičky. Má teda štyri deti a aktivizuje sa v Novej Evanjelizácii. Martin, ktorého vyhodili zo školy, lebo nechcel vstúpiť do SZM (a tiež fajčil) je salezián a v talianskom Turíne sa venuje mladým asociálom (a posiela mi zaujímavé fotky!). Bolo nás 32. Každý sme boli iný, inak obľúbený a, dodnes mám ten pocit, každý inak hodnotený. Dnes je v škole mnohé nové. Nový prístup učiteľa(?), moderné vyučovacie metódy(?), inovovaný obsah učiva, iné voľnočasové aktivity a v neposlednom rade trošku iné deti... Nechcem hodnotiť prácu pedagógov, skôr by som chcel tak na margo pripomenúť rodičom, aby zhodnotili svoje požiadavky na dieťa. Mohli by sme sa na chvíľu vrátiť do svojich školských čias, spomenúť si, čoho sme sa v škole báli, na čo sme sa tešili a čo nám z toho všetkého zostalo. A možno sami prídeme na to, že jednotka na vysvedčení ešte neznamená víťazstvo v živote (okrídlený výraz, ale priliehavý a výstižný) a že aj „trojkár„ môže byť úspešný ako Jano, Zdena, Erika, Martin, alebo ja!
P.S.: Ale pre istotu: skontrolujte deťom úlohy, prezrite ich rozvrh hodín a vyskúšajte ich zo zemepisu. Preberte s nimi rovnice a napíšte diktát. Ono to tí jednotkári predsa len majú o niečo ľahšie. Teda v škole určite... (mac)