Keď nastúpil v Liptovskom Mikuláši na svoj premiérový extraligový hokejový krst ešte len sedemnásťročný dorastenec Jaroslav Markovič, zaznamenali sme jednu martinskú hokejovú raritu. Po otcovi Jaroslavovi Markovičovi, najlepšom strelcovi martinskej hokejovej histórie, ktorého dres by azda mal aj visieť pod strechou štadióna v sieni martinskej hokejovej slávy vedľa Haščákovho, (veď ktože kedy dá za Martin viac ako dal on - 270 gólov), obliekol dres prvého mužstva jeho syn. Odvtedy, ako otec Markovič zavesil definitívne korčule na klinec, uplynulo dvanásť rokov.
Markovičovci sú športová a predovšetkým hokejová rodina. Otec, ktorý osem rokov viedol v žiackom a dorasteneckom družstve svojho syna, vodil na ľad aj ďalšieho - Miroslava, ten však neskôr vymenil korčule za kopačky a dnes oblieka dres martinského futbalového mužstva.
Najstaršieho z dynastie Markovičovcov, si pamätáme nielen ako famózneho strelca, ale aj skvelého technika so šikovnými rukami. Do histórie klubu sa zapísal aj tým, že bol vôbec jedným z prvých členov mládežníckej hokejovej reprezentácie vo vtedajšom Československu, ktorý vyšiel z martinskej hokejovej liahne a aj prvým Martinčanom, ktorý kedy obliekol hokejový dres najvyššej - vtedy ešte československej hokejovej ligy. V drese VSŽ odohral jeden a pol sezóny a po nej sa vrátil späť do Martina. Keď skončil hokejovú kariéru, dal sa na trénersku dráhu. Bolo logické, že k ľadu priviedol aj svojich dvoch synov. Na mladšom Jaroslavovi bolo od začiatku vidieť, že sa na neho prilepilo čosi hokejové z jeho otca. Tí, ktorí ho poznajú lepšie, tvrdia, že po otcovi „zdedil“ najmä prehľad v hre a čuch na góly. Sám otec však nemal veľa chuti púšťať sa porovnávať a aj hodnotiť syna, vraj, je na neho dosť kritický. Keď ho mal pod trénerskym dozorom v mládežníckych celkoch, podľa mnohých bol na neho ešte prísnejší, ako na ostatných. Asi niečo pravdy na tom bude. Boli sme vlani pri tom, keď si v zápase so Slovanom syn neplnil úlohy vyplývajúce z taktiky, tak ho otec nekompromisne v polovici zápasu poslal do kabíny. „Zazlievam mu, že vo veľa veciach je tak trochu lajdák, mohol by mať ešte lepší prístup k hokeju. Ak sa v tomto smere zlepší, azda by mohol mať aj sľubnú hokejovú budúcnosť. Palicovú techniku má slušnú, rovnako aj hokejové myslenie. Hoci je ešte vekom dorastenec, je dobré, že sa presadzuje aj medzi juniormi, vie dať gól. Teraz však ani nemôžem povedať, že by poctivo netrénoval. Ale to napokon robí len pre seba. Keď neoklame tréning, potom sa mu to v zápasoch vráti“ - naveľa prehovárania nám otec predsa len čosi prezradil o svojom synovi. Dozvedeli sme sa ešte, že doma sa o hokeji vôbec nerozprávajú, dokonca ho spolu nepozerajú, ale každý sám. A ešte jednu hokejovú vec určite nemajú spoločnú – kým otec bol pravák, syn je ľavák. Otec sa pri tomto konštatovaní trochu pousmial a pripomenul, že kedysi sa v mužstve podpichovali sloganom: Ľaváci – dreváci.
Jeho syn však svojou hrou nedáva tomuto podpichovačnému sloganu zapravdu.. Tréner majstrovskej juniorky Jozef Čepan o mladom Markovičovi tvrdí: „Jaro má ozaj čuch na góly, asi to ozaj zdedil po otcovi. Keď sa ešte zlepší v obranných činnostiach, potom to bude kompletný hráč. Každopádne, má perspektívu. Teraz, keď dostal šancu v extraligovom áčku, je všetko len na ňom.“
Asistent trénera Milana Hovorku pri extraligovom mužstve Ján Frolo tvrdí, že Jaro musí trošku zosilnieť, aby bol na tom fyzicky lepšie, a musí ešte lepšie korčuľovať. „Jeho výhodou je však prehľad, dobré technické vybavenie. Dúfajme, že z neho vyrastie dobrý hokejista – je to však v jeho hlave a jeho nohách a rukách. To, že dostal šancu, by ho malo motivovať.“
Ďalšie hokejové, čo majú otec so synom spoločné, je to, že obaja dostali šancu v prvom mužstve ešte v dorasteneckom veku. Kým otec mal vtedy šestnásť rokov, syn má o rok viac. Sedemnásťročný Jaroslav má všetko pred sebou a je len na ňom, či v hokejovej kariére predčí svojho otca. Praje mu k tomu aj doba. Aj tréneri, ktorí mu dali šancu. Takú dôveru treba splatiť.
(jk)