Sú lásky, ktoré sú večné, a navyše ani nestárnu a nezovšednejú. Dozaista k nim patria lásky – koníčky, ktoré keď jedného raz poriadne chytia za srdce, väčšinou ho už nepopustia po celý život. Aj tohtoročná výstava Štúdia turčianskych neprofesionálnych výtvarníkov, uvádzaná v Galérii SNM – Etnografického múzea v Martine, pod tradičným patronátom Turčianskeho osvetového strediska, potvrdila túto starú pravdu vrchovatou mierou. Svojím obsahom, rozsahom, náplňou a predovšetkým atmosférou vernisáže a na nej najmä prítomnosťou takmer všetkých stálic, starých dobrých známych tvárí. Opäť chvalabohu prišli neodmysliteľní kamaráti a vtipkári Zeno Jurášek s Karolom Stodolicom, večne dobre naladený Laco Bún, nikdy a nikde nechýbajúci Jaro Cicko a pomedzi nich aj spolu s nimi vždy milé a usmievavé Ľudka Balková s Oľgou Vajdíkovou, nenápadní takmer menovci Petrovič či Petráško, decentný elegán Ivan Geguš, prítomne neprítomný nestor rezbárov v Turci Štefan Barčák, neodmysliteľní nerozluční manželia Jeleňovci, a mnohí ďalší, starí, verní, navrátilci aj celkom čerství novici… A nie v poslednom rade tu skromne na všetko bdie a dozerá s trémou, len aby všetko dobre dopadlo „trpiaca„, tiež staronová dobrá duša v zázemí, Katka Kalinová.
Tohtoročných dvadsaťtri vystavujúcich autorov, to je samo o sebe sila, ba vonkoncom to nie je málo. A keď počítame, že aspoň každého druhého prídu podporiť aj jeho rodní a priatelia, už sa po slávnostnom otvorení dostane do výstavných priestorov akokoľvek dostatočne priestrannej galérie len málokto. Ibaže tu prirodzene platí, že dobrých ľudí sa naozaj veľa zmestí. V stredu popoludní 11. septembra sme sa o tom opäť „do roka a do dňa„ presvedčili mnohí skalní obdivovatelia a viacerí noví priaznivci výtvarného umenia z tvorivých dielní rezbárov, maliarov, grafikov, kresliarov z hore aj dolu turčianskeho vidieka spolu s ich vernými kamarátskymi kolegami Martinčanmi.
Štúdio výtvarníkov – amatérov v Turci malo za dobu svojej takmer tridsaťročnej existencie vždy šťastie aj na svojich profesionálnych kolegov, ktorí s nimi zdieľali tvorivé „muky„ aj radosti jednak počas pravidelných tvorivých stretnutí a vždy aj pri príprave tradičnej výstavy, tentoraz v podobe jesenného salónu. Či to už celkom prvý boli Stanislav Tropp alebo nezabudnuteľná Eržika Štefunková-Saboóvá na začiatku, a len nedávno, celkom prednedávnom Ivan Bílý až po dnešného Petra Bukovského. Ako komisár výstavy členov Štúdia neprofesionálnych turčianskych výtvarníkov vo svojom príhovore na jej aj ich konto povedal akademický sochár P. Bukovský:
„…Myslím si, že rôznorodosť tvorby, okrem toho, že vytvára rôznorodú a zaujímavú atmosféru vo vnútri spoločenstva, je určite aj na prospech kvality, to znamená vývoja…Výber prác na výstave je z obdobia 2 – 3 posledných rokov. Súbor obrazov, grafiky a plastík. Zrealizovanie farebných snov a predstáv na plátne, súboj tvarov so svetlom a tieňom na dreve alebo kameni. Je to večné oslobodzovanie sa, boj vplyvov a možno aj od ponášky k vlastnému svojskému prejavu. Za čistý a jasný chod a krok za krokom po svojej stope, o ktorej nakoniec ani veľa nevieme. Príroda a človek sú zdrojom večnej inšpirácie a nám patrí právo tešiť sa z trápenia a byť poučovaný. Drevené hlavy opálené slnkom a zaprášené. Zavesené na plote, dozreli pre nás. Nastal ich čas. Duch Zeme, vyhrabaný z trávy, je ťažký. Ale on tu je už najmenej tisíc rokov a potrebuje zmenu. Z rúk, práve spod dláta beriem spiacu dievčinu. Po krajine v bledých rámoch sa budeme prechádzať, keď jedného dňa príde jar. No a v dielni majstrov nám usilovné a zrobené ruky pri káve vyrozprávajú naše vlastné nekonečné príbehy. Pokúsme sa im rozumieť.„
Nežiada sa dodať už nič viac ako: Neváhajte merať kroky po muzeálnych schodoch. Čaká tam čaro majstrov dláta, štetca, pera či ceruzky. Len do 20. októbra 2002!
Vlasta Kunovská
