Keďže všetky cesty vedú do Ríma a keďže boli prázdniny, ani naša cesta neobišla Večné mesto na Tibere. V Ríme som nebol prvý ani druhý raz a celú cestu som sa trénoval v pevnom predsavzatí, že tentoraz Piazza San Pietro potichu vynechám, do chrámu sv. Petra sa akože nestihnem dostaviť, cestou k fontáne di Trevi sa stratím, a vnútorne som si zaumienil, že sa obídem aj bez tradičného Piazza Navona, pretože Panteon už poznám naspamäť a nemal som veľkú chuť ani na Španielske schody, kde som už absolvoval viacero módnych prehliadok, ktoré sú tu atrakciou pre všetkých milovníkov klasickej módy i haute-couture v talianskom prevedení.
Keď sme však vystúpili priamo na námestí sv. Petra, opäť sa stalo to, čo sa opakuje asi u každého návštevníka tohto mesta. Celý panteón rímskych božstiev na nás dýchol neopakovateľnou atmosférou a ten esprit večnosti mesta sa povaľoval naokolo tak vznešene, že sme neodolali. Absolvovali sme povinný prelet kultúrou, potom sprievodca zavelil rozchod a chudobná Slovač sa rozbehla po okolitých obchodoch (kam tie svetielkujúce gondoly a madony doma ukladajú?)... So spolužiačkou z vysokej školy sme sa rozhodli, že si ľahkovážne zájdeme do reštaurácie. Aby sme mali aspoň ilúziu „naozajstného Ríma“, zašli sme až k Španielskym schodom na Piazza di Spagna a tu sa už v malých uličkách dalo stretnúť aj domácich, teda naozajstných Rimanov: opálených, spotených, mierne pri tele, ale stále usmiatych tým bezstarostným slnečným úsmevom. V zastrčenej uličke sme našli maličkú taliansku pizzeriu.
Rozosmiaty čašník najprv počastoval laškovným, nie však chlípnym pohľadom moju spoločníčku, pričom nezabudol okomentovať jej tričko superlatívami typu „fantastico! bellamente!“...spolužiačka síce je profesionálna odeváčka, ale to s tým vôbec nesúviselo, beninteso... Čašník nám automaticky ponúkol špecialitu podniku - bez toho, aby čo i len pripustil naše námietky, sme mali na stole príbor a pohár vína, špeciálne „per signorina“ (a keďže nemohol prehliadnuť ani mňa, tak aj „per signorino“). O chvíľu priniesol aj pizzu, ktorú okorenil opäť niekoľkými lichôtkami, pridal slnečné rímske úsmevy a frivolné pohľady (na adresu „fascino, grazia giovane donna“, samozrejme...)
Pizza bola... no, talianska, nie lepšia, ale skôr iná, na akú sme zvyknutí u nás. Tenké cesto, pizza riadne pikantná a čo všetko na nej bolo, dodnes nevieme. Platili sme v tvrdých eurách a ako rozšafne sa čašník usmieval, tak aj účtoval, notabene hodina talianskej pohody nás vyšla na trojdňový slovenský plat.
Toto všetko sa mi vybavilo, keď som si v Martine objednal „pravú taliansku“ pizzu (taká je vlastne na Slovensku takmer každá). Prostredie pizzerie bolo upravené umelými kvetmi a pri barovom pulte sedelo viac hostí ako pri stoloch. Mladučký čašník nám bez slova (a, prirodzene: bez talianskeho úsmevu) priniesol jedálne lístky a namiesto pozdravu polohlasne šepol: „Niečo na pitie...“ Pochopili sme to ako otázku a objednali sme si po dve deci džúsu a do toho po deci čistej vody. Z ponuky jedál sme si vybrali nejakú pizzu a k tomu tak nezdravo: tatársku. Čašníček priniesol nápoje, namiesto vody nám do džúsu primiešal minerálku, lebo u nich vraj „ s vodou nerobia...“ Rozpačito sme sa usmiali a čakali pizzu. Rádio zatiaľ hralo (pomerne hlučne) a mladík čosi počítal za barovým pultom.
Pizzu nám priniesol na obitom tanieri a s kečupom. Na naše upozornenie, že sme chceli tatársku, nám odpovedal, že tatárka už nie je a tak dal kuchár kečup. Na to kolegyňa poznamenala, že z tých tanierov už niekto jedol. „Čo sú špinavé?“ nechápavo hľadel mladíček. „Nie, sú obité, akoby ich niekto obhrýzal“ usmiala sa kolegyňa. „Ale to sú všetky také,“ triumfoval mladý muž. Napokon sme zjedli pizzu aj s kečupom aj z obitých tanierov a zapili džúsovým strikom. Keď sme pri platení požiadali účtenku, mladíček sa uistil: „Myslíte normálne z kasy?“ Mysleli sme normálne z kasy, ale nechali sme to tak a nechali sme mladíka prehrabávať sa v peňaženke dovtedy, kým nenašiel tých štrnásť korún, ktoré nám mal vydať. Prehraboval sa dlho, zjavne sa už naučil čakať na vetu: „To je dobré...“. Od nás sa nedočkal.
Keď sme potom prechádzali mestom, museli sme skonštatovať, že na Slovensku je nepochybne krajší personál, chýba mu však ten podmanivý taliansky úsmev. Tá konkrétna slovenská pizza bola neporovnateľne lepšia, ako tá konkrétna v Taliansku. Slovenský čašník nás však o tom nedokázal presvedčiť tak, ako ten Talian. Pritom aj taliansky čašník táral hlúposti, robil to však so šarmom a eleganciou. Určite aj preto, lebo veril svojej profesii a nepochybovali sme, že sa už narodil ako čašník. Ten náš sa to ešte ani naučiť nestihol a navyše bolo jasné, že ani nevie, čo predáva. Možno to nevedel ani ten taliansky, ale pri jeho vystupovaní sme sa o tom neodvážili pochybovať.
Už teraz sa teším na budúci rok, keď pôjdem do Ríma a po Piete, Sixtínskej kaplnke, Fontáne di Trevi a Vatikáne si dám pravú taliansku pizzu. S veselou, usmievavou a frivolnou prílohou grátis. A rád by som ochutnal aj jej slovenský variant... Neviete mi poradiť?
(mah)
