Po pestrých diskusiách a vášnivých polemikách o potrebe investícií do pešej zóny a jej objektov je dnes viac ako jasné, že vízia primátora mesta Martin a súhlas súčasných aj minulých poslancov, ktorí pochopili význam celého projektu pre budúcnosť Martina, sa začína skutočne kontúrovať. Pešia zóna sa stáva miestom stretnutí všetkých vekových kategórii občanov. Je miestom, ktoré Martinčania s hrdosťou prezentujú návštevníkom z iných miest Slovenska aj hosťom zo zahraničia. A nielen to. Možno pozorovať, že na takom peknom kúsku mesta si zväčša dávajú stretnutia ľudia, ktorí majú cit pre pôvab, funkčnosť a slušnosť.
Jedno z obyčajných popoludní v centre som zažila v pondelok 2. septembra. Nebol to, z hľadiska počasia, deň najkrajší. Fúkal dosť prudký vietor a slnko nežiarilo svojim najjagavejším svetlom. A predsa. Ľudia, ktorí cez námestia prechádzali, pôsobili uvoľnene. Ako v európskych metropolách, ktoré donedávna boli našimi nedostižnými vzormi. Niekoľko hodín som na tomto kúsku Martina pozorovala udalosti, ktoré sa diali. Videla som napríklad zaujímavú kombináciu dvoch politických strán, ktoré prezentovali svoje volebné programy, alebo iba ich časti a pomedzi ne sa prepletali mímovia na chodúľoch pozývajúci ľudí na kultúrne podujatia. Obidve strany, ktoré majú ambície dostať sa do novozvoleného parlamentu, mali svoje pútače pomerne blízko pri sebe. SDĽ s petičnými hárkami stáli pri „Jánošíkovi“. Na konci pešej zóny, bližšie k Prioru, zasa stál BILBOKS strany OKS. Nie je potrebné vysvetľovať, že tieto politické subjekty majú volebné programy na úplne opačných póloch politickej ponuky. Aj okoloidúci sa chvíľku zo záujmom pozerali, či nebude „mela“. Nebola. Tak Peter Tatár, ako aj Jozef Keráčik, sa venovali svojim priaznivcom a nik ich „nepoštvával“ proti sebe. Naopak. Skupinky starších, mladších, rodín, občanov rôznych konfesií a sympatizantov pestrých strán, ako aj malých žiačikov, či v Martine už prítomných medikov-šiestakov, si pokojne nechali vysvetľovať odpovede na svoje nekonečné otázky, aby sa potom vymenili a vypočuli si aj výklad druhej strany. A všetko v dobrom duchu. Nebolo počuť jedinú nevhodnú vetu, nijaké ostré slovo. A nakoniec sa porozprávali aj samotní aktéri akcií – a rozišli sa. S podaním ruky a s úsmevom.
Bolo zaujímavé sledovať pestré reakcie ľudí. Tých zhovorčivejších, aj tých hanblivejších. Ani jedna nebola urážlivá.
Rada by som sa domnievala, že ide o novo generovaný „genius loci“ martinského námestia. No možno ide iba o jednoduchú slušnosť ľudí, ktorá v kultúrnom prostredí prerazí na povrch napriek tomu, že v inom prostredí je hlboko utajená. Ozaj, všimol si niekto, že aj v početných krčmičkách na pešej zóne napr. i ľudia konzumujúci alkohol, sú akísi jemnejší?
K. Adamicová
