Večer - dňa 1. septembra - mal v slovenskej televízii premiéru unikátny dokument o zakladateľovi modernej slovenskej grafiky a velikánovi slovenského výtvarného umenia 20. storočia Kolomanovi Sokolovi. Majster, ktorý žije so svojou ženou Lýdiou a synom Georgeom v arizonskom Tuscone, 12. decembra oslávi sto rokov. A práve v tomto významnom roku sa symbolicky vracia aj na Slovensko. Cez svoje dielo, ktorého časť daroval Slovensku a mestu Liptovský Mikuláš (tam sa narodil) a kde si jeho život a tvorbu pripomínajú zatiaľ v Galérii Petra Michala Bohúňa výstavou. No už v závere tohto roka v rodisku umelca sprístupnia Centrum Kolomana Sokola, ktoré má priniesť ucelený pohľad na jeho cestu k medzinárodnému úspechu.
Nebude to jediný „živý„ pamätník pripomínajúci labyrint duše majstra. Už na sklonku minulého roku sa na pultoch kníhkupectiev objavila kniha Agnesy G.J. (Mária Havranová) Koloman Sokol v kraji saguaros. Vydalo ju Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine v edícii Slovenský svet a vznikla aj za účinnej spolupráce rodiny umelca, ba i majstra samotného, ktorého rady do istej miery určovali rozsah i použitie obrazovaého materiálu knihy. Aj preto sa v nej nachádzajú i málo známe reprodukcie jeho obrazov. Vydavateľstvo pracovalo aj s unikátnym textom. Marína Havranová, vlastným menom Agnesa Gundová-Jergová, sa nám roky prihovárala z Hlasu Ameriky. Hovorí sa o nej, ako píše v úvode Ladislav Ťažký, že pre rádio sa narodila. Jej zamatový, láskajúci hlas prijímali poslucháči s dôverou. Neskôr ju slovenský čitateľ spoznal aj ako autorku knihy o živote a práci Matky Terezy. Legenda chodí bosá vznikla potom, čo Marína Havranová strávila dlhší čas v Kalkate, kde bola súkromným hosťom tejto pozoruhodnej ženy. Zásluhou martinského Vydavateľstva Matice slovenskej sa k nám dostáva ďalšia kniha Maríny Havranovej - o Kolomanovi Sokolovi.
Ide o doplnené dielo autorky, ktoré vyšlo v roku 1979 v kanadskom Cambridgi. Majstra si získala, cestovala za ním z Washingtonu do Arizony neúnavne, kým nezozbierala materiál na knihu, v ktorej takmer storočný umelec otvára dušu svojim rodákom. Kniha totiž nie je len zaujímavým rozprávaním zo stretnutí s majstrom, jeho manželkou a synom, ale aj ponorom do takých zákutí jeho života, do ktorých vari dovtedy nikomu nedovolil nazrieť. Jeho životná púť je dokumentom sily osobnosti a talentu, ktorá mu pomohla presadiť sa svojho času v Prahe, Paríži a milovanom Mexiku, jeho druhom domove. Z domu v Arizone, kde neodbíjajú hodiny a z ktorého sa niet kam ponáhľať, je do Mexika čoby kameňom dohodil. Tu, v spoločnosti svojich blízkych, medzi kaktusmi saguaros (rastú len v Mexiku a Arizone), dnes majster triedi svoje dielo, ktoré vznikalo bez publika, ktoré odmietal vystavovať (len Mexiku neodoprel žiadosti o verejnú prezentáciu) a ktoré neukazoval žiadnemu agentovi. Trávi dni v pokoji, v samote (... Načo treba umierať pri prázdnych ľuďoch...), lebo sa naučil umeniu skoncovať so svojimi snami. Majster má ešte pevný krok, slúžia mu oči i dych (... Pri mexických kaktusoch som kedysi spoznal iný svet. A pri arizonských dostali moje staré dni iný zmysel, povie...). Sokol pozná pomstivosť arizonskej púšte i dôsledky odvahy, keď človeka zláka možnosť stúpiť vedľa. Drobné pichliače sa pri púhom dotyku zabodnú do odevu a cezeň do lýtok a večer ich treba opatrne vyberať pinzetou.
Kniha o Kolomanovi Sokolovi a jeho kaktusoch je plná takýchto pichliačov. ktoré priniesli poznanie. Majstrov život a jeho dôstojné zmierenie s ním akoby Marína Havranová skladala práve z takéhoto poznania. Kniha je plná lásky i pokory, úcty k životu i k vôli, ktorá ukula z talentu osobnosť a z osobnosti človeka, ktorý je nám zrazu blízky (... Talent je bremeno. Prepožičaný dar nebies, ktorý treba raz vrátiť...). Je nošou trpkokrásneho poznania opisovaného minipríbehom, vetou, majstrovým gestom alebo jeho zvykmi. V domčeku bez hodín má všetko svoje miesto - veci, myšlienky, ľudia, svety. Všetko je usporiadané, všetko má zmysel, takmer všetko je dohovorené. A predsa v ňom nie je prázdno. Je plný pokoja prezretých rokov. Marína Havranová vie, že spoznala, napriek všetkému čo prežili a ako to prežili, šťastných ľudí. Jej kniha vznikla takmer štvrťstoročie potom, ako ich poznávala.
Je v nej aj pasáž o majstrových nevyplnených túžbach. „Azda by som sa ešte rád pozrel do Mikuláša... No neviem, či by som postál pri dome, na ktorom je tabuľa, že „tu som sa narodil„. Čo nie je pravda. A hádam by som sa chcel prejsť po hlavnej ulici a skúmal by som domy, či tak zostarli ako ja. Skutočnosťou je, že staveniská často dlhšie pretrvajú ako človek. Neviem, či to nie je tým, že nemajú dušu. Ale ak máte dom, ktorý vám bol domovom, tak z tej duše niečo aj v múroch zostáva... A pokiaľ ide o domov, krivdil by som, ak by som nespomenul, že bolo aj obdobie, keď ma úrady i priatelia pozývali. Ba dokonca mi stará vlasť ponúkla aj hrob na Národnom cintoríne. Sme azda k návratom trpkí...? Prečo prísť mŕtvy ta - kde sa k nám zaživa nezachovali, ako sme očakávali? Niekedy tu sedím a rozmýšľam. Stará vlasť mi ponúka čestný hrob - prečo mi úprimne neponúkla čestný oddych niekde v horách, kým som ešte vládal?„
Viera Legerská
