Rekonštruovanú centrálnu časť Martina nazývame zo zvyku „pešou zónou„. Tento terminus technicus, aspoň tak mi to logicky vychádza, označuje takú mestskú zónu, ktorá je určená pre peších. Tá martinská rozhodne takou nie je.
Po otvorení jej druhej etapy sa pri severnom vstupe objavila značka, ktorá zakazovala vstup cyklistom (samozrejme na bicykloch) do zóny, nikdy ale nebola rešpektovaná a vzápätí ju odmontovali. A tak cyklisti majú vstup voľný. To by sa dalo ešte so zdravým rozumom tolerovať, keby rovnako tolerantný prístup mali aj tí (väčšinou mladí) na bicykloch. Bohužiaľ, nemajú a z vybetónovaného centra si neraz robia pretekársku dráhu nehľadiac na pešiu väčšinu. Proste primitívna arogancia. Ak k tomu pripočítame ďalšie desiatky krúžiacich centrálnou zónou na kolieskových korčuliach, tak občan, ktorý sa na „pešiu zónu„ vydá peši, zažíva neraz také stresy ako na bežnej cestnej komunikácii. Tam sa ale môže cítiť bezpečnejšie, pretože na ceste platia pravidlá cestnej premávky - platia pre chodcov i cyklistov (a za ich porušenie sa - platí). Na pešej zóne platí, žiaľ, to najhoršie zo všetkých pravidiel - žiadne.A tak sa obávam, aby si tento martinský model slobody nevynútil napríklad takú smiešnosť, akou by boli chodníky pre peších na „pešej zóne„.
(baj)