Prednedávnom sme sa potešili správam, že konečne sa pohli ľady a dva chátrajúce objekty majú nových majiteľov, ktorí s nimi majú nové plány a, teda, je už reálna nádej, že konečne po rokoch prestanú byť nežiadúcimi „okrasami“ metropoly Turca. Noví majitelia majú už s takmer rozpadnutou Mladosťou na Podháji a nedostavanou budovou, ktorá bola veľkou ťarchou martinskej firmy IDOP, „okrášľujúcou“ mesto na hlavnom cestnom ťahu takmer v jeho centre, veľké plány. Ako sme si všimli, na oboch objektoch sa už pracuje, lenže rozsah prác už na prvý pohľad presahuje bežnú rekonštrukciu, a tak chvíľu potrvá, kým sa mesto bude môcť pýšiť krajším vzhľadom spomínaných budov. Treba len držať palce tým, ktorí sa podujali zachrániť stavby, ktoré už roky pripomínali skôr ruiny, ako niečo súce, čo by sa dalo ešte zachrániť.
Spomínané dve budovy, nad ktorými konečne vyšlo svetlo, však neboli a nie sú jedinými stavbami, ktoré „okrášľovali“ kultúrne centrum Slovákov. Sú aj ďalšie. Mnohé z nich majú výhodu len v tom, že nie sú až tak na očiach a sú zastrčené. Viaceré sa stali pamiatkami na „turecké“ hospodárenie, ktoré privodilo krach podnikov. Vždy, keď idem južnou výpadovkou von z Martina, chtiac-nechtiac mi zrak uletí na objekt bývalej martinskej mliekárne, v ktorej sa vyrábali vynikajúce jogurty Majo, fantastické parené korbáčiky Maťko a iné dobroty, ktoré sa vyvážali aj za hranice martinského okresu. Po skrachovanej martinskej mliekarni, ktorá bola v polovici tohto desaťročia dokonca vzorom prosperujúcej fabriky, zostali už len osirelé objekty, ktoré sú pod zámkom, a zdá sa, že dnes je ich osudom asi tiež len chátrať. Po skvelých „Majách“ a „Maťkoch“ dnes už niet v obchodoch ani stopy, dávnejšie sa dostali do zabudnutia. Namiesto nich sa objavujú výrobky mliekárov z bližších aj vzdialenejších miest mimo regiónu Turca, z mliekární, v ktorých asi viac a lepšie počtovali, lebo, na rozdiel od tej skrachovanej martinskej, stále prosperujú a sú schopní ponúkať aj množstvo kvalitných výrobkov.
Faktom je, že od júla roku 2000 je Martinská mliekáreň v konkurze. Fabrika na spracovanie mlieka, ako jedna z viacerých v Turci, zakapala. Zostal po nej len chátrajúci uzamknutý objekt a „konkurzná agenda“ a niekoľkí nazamestnaní. Nechce sa nám ani veriť tomu, že by to mal byť jej definitívny koniec, ale, údajne, technológie sú už, rozobrané a odvezené… Možno, alebo skôr určite, sa v mnohých z dovážaných výrobkov do Turca vracia zhodnotené vyvezené mlieko turčianskymi poľnohospodármi…
Rovnaký krutý osud, ako mliekárňam reálne zahrozil aj pekárom. Totiž, pred rokom v auguste bol vyhlásený konkurz aj na Turčianske pekárne a cukrárne. Tie, zatiaľ ešte nie sú pod zámkom, martinský chlieb a pečivo sú ešte stále na pultoch obchodov, ale ktovie, či sa zmôžu, aby sa definitívne nevydali cestou, ktorou išli martinské mliekárne.
Popri strojárstve, po ktorom dnes za Turcom hrdzavejú a chátrajú haly, stihol už smutný osud aj niektoré ďalšie martinské objekty. O to viac vždy poteší to, keď niečo opäť vstáva z popola.
J.Kŕč
