Keď mal Ján Kollár 12 rokov (1806) rozhodovalo sa v rodine o tom, do akej školy pôjde. Mal si vybrať medzi Kežmarkom, Necpalmi a Kremnicou. Tu všade prekvitali chýrne evanjelické školy. Najbližšie boli Necpaly. Ale tam odmietal ísť. Nepríjemný zážitok z rozprávania jeho matky o osude chudobného necpalského študenta Šmála bol spojený aj s Ivančinou a Martinom. Spomínaný študent sa v Ivančinej previnil tým, že ukradol peniaze akémusi nemeckému dôstojníkovi. Podľa vtedajších zákonov bol odsúdený na trest smrti, ktorý vykonali v stoličnom meste Martin. Milosť mu mohol vymôcť poškodený Nemec, čo pre „ukrutnosť srdca“ neurobil. Tak sa tieto tri turčianske mestečká stali pre mladého Kollára strašiakom.
Rozhodol sa pre Kremnicu. Tam sa ale veľmi výrazne prejavilo jeho račkovanie. Chybu výslovnosti už v Mošovciach chcel odstrániť tamojší lekár Kelím tak, že mu chcel podrezať jazyk. Matka to nedovolila. V škole v Kremnici učiteľ rečníctva (deklamácie) Komáry mu navrhol chybu odstrániť podľa príkladu Demostena, ktorý si z podobnej galiby pomohol prekrikovaním hučiaceho mora. J. Kollár chybu odstraňoval pri vodopádoch v Kremnických hodách a pri mlynských drvidlách vetami: „Es reiten drei und dreisig Reiter uber die Regensburgische Brucke.“ A tie vrabce na tom tŕní štrnk brnk do borievča. Za krátky čas si k podivu všetkých spolužiakov a i učiteľov výslovnosť napravil.
Na návšteve u Valentiniho
Otec Jána Kollára rozhodol, že po dvojročnom učení v Kremnici viac syna do školy nepustí. Mal 15 rokov. Jeseň roku 1803 prežíval ako najnešťastnejšie obdobie života a v zápase s otcom o svoju budúcnosť. V takom zložitom duševnom stave proti zákazom otca vybral sa do Slovenského Pravna, kde jeho bratanec (tiež J. Kollár) bol učiteľom. Tam sa bližšie zoznámil s ďalším učiteľom Adamom Burianom, ktorý ho pozval za svojho pomocníka do školy v Mošovciach.
A. Burian mal veľmi vzdelanú ženu (i bez škôl, ako uvádza J. Kollár). Naučila ho hrať na klavíri. Po pôrode ale tak ťažko ochorela, že sa z postele nepohla. Liečila sa bylinkami i v termálnych kúpeľoch. Keď nič nepomáhalo, A. Burian s J. Kollárom sa vydali hľadať pomoc u katolíckeho kňaza Jána Valentiniho z Kláštora pod Znievom, ktorý robil pokusy s elektrinou. „Elektroliečba“ pána Valentiniho mala uzdraviť pani Burianovú. Pán farár ich láskavo prijal, hoci sa sám z ťažkej choroby zotavoval. Pri vstupe do fary elektrizovali už aj kľučky dverí. S ochotou domáci pán oboznámil hostí s ďalšími pokusmi, napríklad aj elektrickým zvončekom v dome, ale aj s prístrojmi, ktoré zhotovoval. Pred vedychtivým Jánom Kollárom sa začal otvárať nový vedný odbor - fyzika, ktorá ho veľmi zaujala. Ján Valentini sa narodil roku 1756 v Turčianskom Michale. Teologické štúdia ukončil v roku 1782. Pôsobil v Slovenskej Ľupči, Prievidzi, v Bojniciach a v Kláštore pod Znievom do svojej smrti v roku 1812. Bol členom Slovenského učeného tovarišstva.
