Mladí, ambiciózni a nekonvenční (skoro)profesionálni režiséri robia malé zázraky v premene poetiky i štýlu klasických, tradičných turčianskych ochotníckych súborov. Určite to platí o Tiborovi Kubičkovi a jeho dvojročnom účinkovaní, režírovaní, presviedčaní a trpezlivej hereckej práci so skúsenými ochotníkmi na javisku v Belej-Duliciach. Na trocha iné časy, ako sú herci i diváci v tomto súbore zvyknutí, sa zablýskalo už vlani s ich spoločnou náročnou inscenáciou Návšteva starej dámy. Veľkým otáznikom a ešte záhadnejšou neznámou bola na začiatku sezóny ohlasovaná inscenácia podľa svetoznámeho, priam kultového, francúzskeho románu, komediálneho Zvonodrozdova Gabriela Chevaliera. Pochybnosti vznikali najmä nad možnosťou úpravy a schopnosťou pretlmočenia takéhoto románu pre slovenské vidiecke javisko. Ďalšia neznáma bola spojená s adaptáciou rozsiahlej francúzskej románovej predlohy pre ochotnícky súbor v neveľkej turčianskej dedinke. Autor úpravy a režisér Tibor Kubička bol zrejme natoľko presvedčený o svojom Zvonodrozdove, vlastnej dramatizačnej schopnosti a spoločnej výpovedi cez beliansku divadelnú rampu a tunajšími viac či menej skúsenými hercami, že nezaváhal a ochotníckych kolegov o tomto svojom originálnom zámere jednoducho presvedčil.
Vo výslednom tvare účinkujúcich domácich divadelníkov na javisku počas premiéry v rámci prehliadky Turčianskych divadelných dní dominovala presvedčivosť, a to tak režijného uchopenia témy i jej sviežeho hereckého pretlmočenia. Herci si pod umným a trpezlivým vedením režiséra postupne osvojovali nové Zvonodrozdovo a celkom náležite mu porozumeli. Ich írečití občania malebného, aj omylného, naoko „pokrokového„, no v skutočnosti nedvižného mestečka akoby ani nemali francúzske rodisko, ale rovno beliansky pôvod aj s rodokmeňom. Cnosti a poklesky, chybičky aj omyly, márne snahy a pechorenie na malom mestečku – a to pred voľbami - boli v podaní hercov a herečiek postavami malých ľudí zo susedstva každého z nás. Oplývali vlastnosťami, tak dôverne známymi zo všedného, každodenného života. Boj o celkom novučičkú, prepytujem, „kadibudku - wécé„, nech ňou je v reáli trebárs milénium či nový úsek diaľnice, to už s podobnými kortešačkami a nahováračkami máme za sebou a v živej pamäti zopárkrát. Aj momentálne zažívame rozbiehajúce sa preteky o voličské duše, vrátane sľubov od výmyslu sveta, ktoré však po voľbách veľmi rýchlo zanikajú. Presne tak, ako oná verejná divadelná búdka na javisku belianskeho Zvonodrozdova.
Dobrou tradíciou z domácich mladých zdrojov je uviesť na javisku kultúrneho domu v Belej počas regionálnej prehliadky dospelých divadelníkov aj divadlo belianskych detí. Tentoraz to bola Princezná s ozvenou, pod ktorú sa svorne podpísala už zohratá dvojica Anka Vojtková ako dlhoročná obetavá vedúca krúžku a Peťka Paulíniová v úlohe už tiež skúsenej režisérky. Spolu dokázali, že vedia, ako na to. Podarilo sa im tucet nadaných chlapcov a dievčat viesť rozprávkovým dejom tak šikovne, že roztlieskali aj rozosmiali celú sálu. Vystúpenie detského súboru z Belej bolo ukážkou premysleného zámeru tandemu so skúsenosťami, ale tiež sviežej nápaditosti a divadelného kumštu. Deti zasa hrali tak prirodzene a smelo, akoby na javisku rástli odmalička. Až bolo človeku ľúto, že choroba zabránila dokončiť inscenáciu Princeznej s ozvenou do termínu detskej divadelnej prehliadky v Turci. Nič to, aj o rok je čas.
V Belej-Duliciach sa divadlu darí nielen z vlastných umeleckých zásob. V tejto sezóne privítali vo svojej obci aj dve divadlá z Dolnej zeme, od našich krajanov Slovákov. Najskôr vo februári hosťovalo na tunajšom javisku Slovenské divadlo VHV zo Starej Pazovy s pozoruhodnou inscenáciou podľa vojnovej novely Boženy Slančíkovej Timravy Hrdinovia a neskôr si z hosťovania na Považí vďaka priateľským kontaktom odskočili do Belej divadelníci z Kysáča. Hrali vždy pred plným hľadisko a vďačnými hostiteľmi.
Vlasta Kunovská
