Dobrovoľne išli na vojnu, aby sa im splnil ich detský sen
Začiatkom júla nastúpilo po prvýkrát v histórii Slovenska na dobrovoľnú vojenskú službu 52 žien. Z nich 51 ukončilo výcvik podľa súčasných platných predpisov Armády SR v plnom rozsahu ako muži. Začiatkom augusta zložili prísahu.
Školiace a výcvikové stredisko pozemného vojska v Martine je najväčším výcvikovým strediskom pozemného vojska. Ročne pripraví viac ako dvetisíc najnižších veliteľov a špecialistov. Pripravuje veliteľov čiat v 15 odbornostiach a v poddôstojníckej škole viac ako 20 odborností, predovšetkým veliteľov osádok, družstiev a obslúh a špecialistov pozemného vojska.
Okrem troch žien, ktoré zostali po prísahe v martinskej výcvikovej základni na Severe, sa všetky rozišli do posádok na celom Slovensku. Zostávajúce vojačky nastúpia do poddôstojníckej školy. Zašli sme za nimi, aby sme sa s nimi porozprávali o živote žien v armáde i o tom, čo ich k rozhodnutiu o vstupe do armády viedlo. Na naše zvedavé otázky nám odpovedala: 24-ročná Eva Švábová z Košíc, 25-ročná Katarína Nemčeková z Kamenných Kosíh (okres Veľký Krtíš) a 19-ročná Monika Adamosová z Tvrdošína. Prišli v celkom nových uniformách, čiernych lodičkách a zľahka našminkované.
Všetky tri prešli presne takým istým výcvikom ako vojaci základnej služby, či to už bola strelecká príprava, taktická príprava, bojová príprava a ostatné. Do konca im ostáva ešte sedem a pol mesiaca.
Spoločnosť žien v armáde vraj mení jej mužskú väčšinu. Údajne si dávajú väčší pozor na jazyk. A vojak, keď vidí ženu – vojačku, svoju prácu vykoná lepšie a zodpovednejšie. Vraj, keď pochodujú ženy v tvare a vidia vojakov v tvare, tak pochod mužov sa razom zmení, samozrejme, k lepšiemu.
Bol mesiac základného vojenského výcviku náročný?
Evka Švábová – Nemyslím si, vôbec to nebolo náročné. Boli sme samé dievčatá a chceli sme ukázať, že v nás niečo je. Najviac sa nám páčilo, keď sme išli na cvičiská, napríklad na Bukovinky, na Bystričku a do Sučian. Ani vojenské predmety mi nerobili žiadne problémy, práveže ma veľmi zaujali. Viete, veľmi rada čítam vojenskú literatúru a zaujímam sa o vojenskú históriu a históriu bojov.
Keď idú mladí muži na vojnu, tak prvým krokom je strihanie. Vy ale máte dlhé vlasy.
Eva – Áno, ale musíme ich mať zopäté gumičkou. Je to veľmi praktické.
Monika Adamosová – Hneď po týždni v armáde som sa dala ostrihať. Ako reagovali rodičia na vaše rozhodnutie vstúpiť do armády?
Katarína Nemčeková – My tri, čo sme tu, sme najprv chceli ísť na vysokú vojenskú školu. Ale nás neprijali. Preto sme sa rozhodli pre dobrovoľnú základnú vojenskú službu. Možno aj preto mi to nevyhovárali. Práveže sú na mňa hrdí. Nebránili mi v mojom rozhodnutí.
Spomínala si, že doma na teba čaká priateľ. Čo on na to, že musí na teba čakať deväť mesiacov? Doteraz to bolo predsa naopak.
Katarína – Podporoval ma v mojom odhodlaní, myslím si, že ho to aj potešilo. Už som ho aj videla a bola za ním doma, keď som mala „ opušťák„.
Po mesiaci čisto dievčenskej roty teraz pracujete a cvičíte spolu s mužmi. Berú vás vôbec medzi seba?
Eva – Sú k nám veľmi zlatí. Síce nám galantne pomôcť nemôžu, teda zobrať napríklad pušku z pleca, ale pomáhajú nám inakšie. Skôr je to dobrá spolupráca v skupinách. Napríklad, dnes ráno sme nacvičovali prežitie v teréne na Bukovinkách. Mali sme stavať prístrešky, variť a podobne. Chalani nám ale povedali, že oni uvaria, a aby sme my postavili prístrešky.
V „prijímači„ vám v podstatnej časti dňa velili ženy, ale teraz vyslovene patríte pod velenie mužov. Sú v tom nejaké rozdiely?
Eva – Ani nie.
Boli aj ťažké chvíľky a každá z vás, ak už nemala slzy na krajíčku, tak určite aspoň raz plakala.
Eva - Ja som sa po prvý raz rozplakala, keď som prvýkrát netrafila terč. Naša pani kapitánka ma ale uspokojila, že si z toho netreba nič robiť.
Katarína – Bola som nahnevaná, a nielen ja, keď nám nešla teplá voda. Pred nami sa sprchovalo asi 300 vojakov, takže sa to občas stalo.
Monika – V pondelok nám povedali, že budeme strieľať ostrými nábojmi. Tri dni som, až do stredy,chodila celá nešťastná od strachu, ale moje kolegyne ma podržali.
Na vojne ste sa asi celkovo museli naučiť navzájom si pomáhať a nebyť k sebe ľahostajné.
Monika – Prieskumníci sú vždy tím, to nás učia. Museli sme si navzájom pomáhať, povzbudzovať sa ako traja mušketieri. Keď sme mali pochod a jedna z nás nevládala, tak sme išli popri nej a povzbudzovali ju.
Ako na vás reagujú ľudia a mladí muži, keď vyjdete za brány kasární?
Monika - Reakcie okolia sú rôzne, najčastejšie sa divia. Sú to ale väčšinou starší muži, ktorí vítajú, že sú ženy v armáde. Nájdu sa však aj ľudia, ktorí sa na nás pozerajú ako na čudáčky.
Eva - Civilisti sa k nám neozývajú. Len sa usmejú, ale nič viac. To skôr vojaci sú odvážnejší.
Hovorí sa, že vojna robí z chlapca chlapa. Zocelila aj vás?
Monika – Myslím, že ma vojna posilnila aj psychicky, čo považujem za veľmi dôležité. Predtým ma hocičo vytočilo, teraz už nie.
Eva – Aj tak by som chcela povedať, nech ženy ostanú, ak sa rozhodnú vstúpiť do armády, zostať v prvom rade ženami. Nech zostanú také, aké sú.
***
A čo všetko už majú za sebou?
Prešli základným vojenským mesačným výcvikom. Jeho úlohou bolo, aby sa zžili s taktikou, streleckou prípravou. Učili sa narábať so zbraňami. V priebehu deviatich mesiacov budú znova absolvovať jednotlivé odvetvia, ktoré preberali počas prvého mesiaca, ale už podrobnejšie.
Občas im síce chýba civilné oblečenie a láka ich zvuk diskotéky, ale vedia, že sa rozhodli správne. Armáda sa o ne postarala. Uniformy ušité na mieru, celkom nové kanady, dokonca od čísla tri (predtým sa šili len od päťky), sú len jednou z mála ústretových krokov, ktoré im môže armáda poskytnúť. Keď všetko pôjde dobre, tak po absolvovaní poddôstojníckej školy Eva a Katarína sa stanú veliteľkami peších družstiev a Monika veliteľkou prieskumného družstva.
Tá, ako nám prezradila, ešte popri vojenčine študuje diaľkovo pedagogiku na vysokej škole.
Zajtra ale na všetky tri budú opäť čakať zelené maskáče...
Monika Vajdová