Nedávno som sedel v jednej martinskej kaviarni. Len tak bohémsky a pre Slováka netypicky som si povedal, že si dám rannú kávu v kaviarni, prečítam si noviny a budem hľadať tú zabudnutú (no dnes, našťastie opäť objavovanú) pohodu pracovného dopoludnia... Hej, a ešte som si vzal pero, ak by náhodou nejaká okolo letiaca múza... a ak aj nie, tak intelekt vraj u opačného pohlavia stále boduje...
Po chodníku prichádzala dvojica arabských študentov (asi) a hoci sa držali za ruky, žena šla predsa len o poznanie viac pozadu. Celkom podvedome sa mi vybavili všetky tie scény amerických filmov z „pravého arabského„ prostredia, kde ženy prežívali celý život v tieni svojho manžela, ergo živiteľa a chlebodarcu. Spomenul som si na všetky tie „ženy pod závojom„, ktoré na stránkach amerických bestsellerov tvrdili, že „bez dcéry neodídu„...Keď vošli do podniku, Arab našiel voľné miesto, odložil partnerke ľahký plášť, odsunul jej stoličku a usadil sa až po nej. Ten povestný „krok za mužom„, keď kráčali po chodníku, im akosi neprekážal vo vzájomnom rozhovore, v pohľadoch z očí do očí.
Keď som sa opäť zadíval z okna, uvidel som ďalšiu dvojicu. Držali sa za ruky a jeden z nich kráčal také dobré dva kroky pozadu. Tentoraz to bola typická slovenská dvojica. Matka s dieťaťom. Uponáhľaná mladá žena letela mestom, v jednej ruke mobil, v druhej taška a dieťa, ktoré malými krôčikmi nestíhalo tempo matky.
Tu som si nespomenul na film, ani na literatúru, ale pousmial som sa nad myšlienkou: život nepočká a o pár rokov bude dospelé dieťa, možno podnikateľ, uháňať mestom s mobilom v ruke a dva kroky za ním udychčaná starenka matka. A možno bude chcieť svoje dieťa chytiť za ruku, ale v tej bude mať syn podnikateľ notebook. A okrem toho nebude vedieť pochopiť, prečo sa chce na neho matka zavesiť teraz, keď má plné ruky techniky, plnú hlavu termínov, ponáhľa sa a je nahnevaný, že jeho hypochondrická matka si musela toho lekára vybaviť práve na dnes, keď má on tak veľa práce...Akoby vtedy chcela tá matka nahrať mojim myšlienkam, stretla známu v rovnakých rokoch a takých desať minút sa s ňou rozprávala bez toho, aby sa niekam ponáhľala.
Kávu, ktorú Arabi dopili, zaplatila žena. Arab jej podal plášť a odišli, žena krok za mužom. A mne už nenapadlo nič.
(mac)
