Bol raz jeden Martinčan. Volal sa Vendo Vargončík. Charakterizovala ho zavalitá postava a mohutný hrudný kôš. Plecia a ruky mal ako medveď. Ryšavá „hriva„ sa nedala učesať. V štyridsiatych rokoch mohol mať tak tridsiatku. Nemal trvalú prácu. Martinským mäsiarom pomáhal na bitúnku nakladať ťažké hovädzie štvrte na oplechované vozíky. V martinskom boxerskom klube ho prezývali kladivo. Nešlo ho naučiť nejakým pravidlám súboja. „Zavalil„, „usušil„, ako on hovoril a súper väčšinou ležal.
A zrazu sa Vendo objavil aj so svojim dvadsaťročným boxerským partnerom Pištom Bokerom v Sklabini, v prijímacej kancelárii I. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Bolo to asi 25. augusta 1944. Pišta odišiel o jeden až dva dni na front do Strečna a Vendo pomáhal v kuchyni. S mäsiarskou prácou mal skúsenosti.
Taká vec sa stala, ako neskôr povedal, „pletka„, „šepleta„. Na štáb prišlo hlásenia, že spolu s Bokrom, kdesi v Jahodníkoch v Martine vykradli jedného pekára a Žida. Ukradli dve vrecia múky a dva páry spodnej bielizne.
Výkonný u roty - rotný Matej Hruška zalomil rukami: „ Vendo, ty blázon! Čo si to urobil!? Veď za to je teraz guľa do hlavy. Za akékoľvek zlodejstvo, aj keby si ukradol krabičku zápaliek, si hotový!„
Pišta už bol v Strečne. Začali sa prvé boje.
Vendo poputoval chtiac, nechtriac do Samčíkovskej sypárne (väzenie). Dvere boli otvorené. Vendo sedel na dlážke a pred dverami stál partizán, o nič menej nie zdatný ako Vendo a mieril na neho „mauserkou„. Zo štábu vybehla spojka, ktorá mala na partizánskom súde u horných Chmúrnych dať potvrdiť, že osoba XY sa dopustila krádeže a podľa Zákona na obranu ČSR ju treba ihneď popraviť. Žiadna diskusia. Takých prípadov bolo niekoľko.
Na Samčíkovský dvor doviezli zo dve desiatky „mauseroviek„, tri ľahké guľomety – dvadsaťšestky, granáty, muníciu a protitankovú pušku PTR.
Čatár v priebehu minúty vydal zbrane a muníciu svojim ľuďom. Len PTR tam zostal trčať. Jeden - dvaja ho poťažkali, ale 17,5 kg a munícia nie je pierko. „No tak chlapci,„ zduplikoval vari po piaty raz čatár. Ale nič.
Z prítmia sypárne sa ozvalo: „Ja to beriem!„ Ale strážny skríkol: „Ticho, drž hubu„.
Vozataj si pomyslel: „Spojka už zaručene dostáva na rozkaz o exekúcii „štempeľ„. Už sa možno vracia. A akosi nevdojak držal palec Vendovi, aby sa z toho (bohvieako) dostal. Čatár odtisol strážneho od dverí a opýtal sa: „Čo si vykonal?„ ukradol som dvoje gatí a dve košele, ale čerta ukradol. Robil som tam ako otrok, tak som si vzal gate aj košele. Vari nepôjdem k partizánom v starých gatiach. Ten druhý pár som dal Pištovi.
A spojka so „štempľom„ bola veru už blízko. A možno až veľmi. „Tak ber Petra!„ Vendo vyskočil ako jeleň, prehodil cez plece chlebník s nábojmi a PTR mykol ako pierko na plece. Strážny zakvílil: „Chlapci, veď namiesto neho odbachnú mňa.„ „Tak poď s nami,„ zavolal čatár, jednotka ktorého už poza humná opúšťala dvor. Strážny pobehol a zároveň s ním na dvor štábu dorazila spojka so „štempľom„.
Rotný Hruška prešiel na Samčíkovský dvor. Ale Venda nikde. „Kde sú tí dvaja?„ Ale ani tí pri kuchyni, ani ten na voze, ani odpočívajúci po nočnom nasadení, nevedeli nič.
„Vendo, ty blázon, ty čierny holub, veď ty aj tak zle skončíš,„ zvolal rotný rezignovane.
Vendo bojoval v prvej línii v Strečne vo Vrútkach, pri Sučanoch i Martine. Až po ústupe povstalcov od Martina sa ocitol v Gaderi v rote „Jabloň“, ktorej velil štábny kapitán Fedor Zorkóczi. Vendo bol vtedy guľometčíkom. Dvadsaťšestka nezaháľala.
„A keď sa esesáci priblížili tak, že dohodili granátom,„ hovoril mi raz Zorkóczi, „ to Vendo vidiac, že ich hádžu hneď po odistení, bral ich zo zeme a hádzal nazad medzi esesákov. Vybuchovali akurátne.„
Niekedy v polovici novembra 1944 sa Vendo objavil v zajateckom tábore Stalag IV B v Mühlbergu. Plášť rozopätý, bez lodičky, vlasy naježené ako vždy. Po vojne robil v baniach na Ostravsku, v Bujanovskom tuneli bol vždy na štíte. Písal o ňom i Mňačko v knihe Mosty na východ.
Na výročia SNP sa vždy objavil v Martine. Modrá zväzácka košeľa, baretka, na prsiach strieborná partizánska hviezda, pamätná medaila SNP a na ramene malá československá vlajočka.
Roky šli a v sedemdesiatych rokoch sa objavil na jednej schôdzi zväzu protifašistických bojovníkov, že si koná osvedčenie podľa zákona 255. Zorkóczi mu vysveľoval aké doklady musí mať, kde bol predtým, ako prišiel k Jabloni, kto bol jeho veliteľom, kedy a kde padol do zajatia, že na všetko musia byť traja svedkovia, ktorí už majú osvedčenie atď, atď.
Zorkóczi zhrnul: „Rozumel si Vendo, vieš, čo máš urobiť.„ Vendo v rokoch 1968 a 1969 ťažko znášal, že do vtedajšieho pohybu sa pchali i všelijaké separatistické, hlinkovsko-gardistické elementy. A tak, majúc to na mysli, odpovedal Zorkoczimu: „Fedor, už nehovor nič. Ešte raz tak dostať do rúk dvadsaťšestku, ja už by som vedel, čo mám robiť.„
Ktovie čo mal na mysli. Vendo skončil v Domove dôchodcov v Turčianskych Tepliciach. Údajne pre nejakú „pletku„ so spolubývajúcim, ktorému nechcel „usušiť„, sa pichol do srdca nožom. Padol, len tak žuchlo a bolo po ňom.
Pišta Boker bol ranený v Strečne. Po ústupe povstalcov z Martina, ho chytili hlinkovskí gardisti. Strážneho spodným hákom odhodil zo tri metre a ušiel. Ale gardisti ho prezradili esesákom. Na korbe náklaďáku i s inými ho viezli na Sicherheitsdienst do Ružomberka.
Mlátili ho pažbami, až krv z neho striekala, hovoril mi raz národný umelec Fraňo Štefunko, ktorý si tiež vyslúžil pozornosť martinských hlinkovcov (F. Š bol za SNP dôstojníkom povstaleckej armády- sáper (míner). Pri Ružomberku, v ktoromsi masovom hrobe, končí stopa Pištu Bokera.
Ondrej Kučera