Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu a dvojnásobne to platí o učiteľkách a osvetových pracovníčkach, ktoré celé desaťročia pôsobili v Turčianskych Tepliciach. Reč je o matke Miline Juríčkovej a dcére Elene Juríčkovej. Tento mesiac, keď oslavuje Elena Juríčková významné životné jubileum – už deväťdesiat rokov, nedá sa nespomenúť na jej verejnú činnosť v oblasti kultúry, ku ktorej ju viedla už jej matka.
* * *
Už 114 rokov uplynie tento rok od narodenia učiteľky Miliny Juríčkovej, rodenej Obuchovej z Blažoviec. V roku 1911 so svojím manželom, učiteľom, odišla do Pivnice, Slovákmi obývaného mestečka vo Vojvodine. Rodinné šťastie bolo pre ňu krátke. Prvá svetová vojna vzala rodine manžela a otca. Milina sa vrátila s dcérkou Elenkou do Turca a životný cieľ si našla v pokračovaní manželovho poslania a stala sa učiteľkou.
Pri základoch miestnej kultúry
Učiteľskú kvalifikáciu získala v Učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach, kam sa presťahovala. V meste vyučovala tridsať rokov, z čoho dvadsať rokov bola cvičnou učiteľkou. Odchovala celé generácie turčianskoteplických rodín, ktoré nezabudli, spomínali si na ňu ako na svedomitú učiteľku a študenti ako na výbornú metodičku. Začiatky pôsobenia Miliny Juríčkovej spadajú do času po roku 1918, kedy zaniklo Rakúsko-Uhorsko a vznikla Československá republika. Na Slovensku skončilo obdobie maďarizácie a nový štát potreboval nielen dobrých učiteľov, ale aj národu oddaných osvetárov, ktorí by v mestách a na dedinách organizovali kultúrno-spoločenský život v duchu národnej slobody. Vtedajšie učiteľské ústavy pripravovali absolventov pre splnenie tejto náročnej úlohy. Pani Milina Juríčková bola typom vynikajúcej učiteľky a zároveň výbornej organizátorky všestrannej kultúrno-osvetovej činnosti v meste. V ktoromkoľvek historickom dokumente a osvetovej a spolkovej činnosti v meste (kronike, zápisnici,...) nájdeme jej meno. Bola zakladajúcou členkou a predsedníčkou miestneho odboru Matice slovenskej, spolku slovenských žien – Živeny, okrem toho zapisovateľkou miestnej telovýchovnej jednoty Sokol. S pomocou členov spoločenských organizácií aktivizovala osvetovú činnosť medzi dospelými, mládežou a deťmi. Stala sa režisérkou divadelných ochotníckych súborov, priťahovala do verejnej činnosti dospelých mládež aj deti. Ako knihovníčka organizovala výstavy a predaj kníh a v spolupráci s Československým Červeným krížom sa starala o sociálnu výpomoc rodinám s deťmi. Nedá sa povedať všetko o živote Miliny Juríčkovej, ktorá nebola iba dobrovoľnou pracovníčkou rôznych organizácií, ale aj svedomitou, vzornou a starostlivou matkou. Toto všetko hovorí, že bola nesmierne obetavým človekom, ktorý po celý čas svojej pedagogickej a verejnej činnosti presadzoval svoje demokratické názory, za ktoré jej počas existencie Slovenského štátu hrozilo väzenie. Veľmi sa tešila na oslavy storočnice Učiteľského ústavu v Turčianskych Tepliciach, ale nedožila sa ich. Na ceste, ktorou roky kráčala do školy, sa v prvý júlový deň roku 1971 dostala pod kolesá motorky a svoj plodný život ukončila vo veku 83 rokov.
V stopách matky
Dcéra Miliny Juríčkovej Elena vyrastala v atmosfére oddanosti učiteľskému povolaniu a obetavej osvetovej práci. Vstrebávala od malička všetko, čím práca jej matky Miliny Juríčkovej bola poznamenaná. Ruka v ruke kráčala matka s dcérou, učiteľka a žiačka do strednej školy a po jej ukončení už ako rovnocenné partnerky. Elena Juríčková sa plne venovala štúdiu slovenského jazyka a literatúry. Ako odborná učiteľka svoje vedomosti a lásku k predmetu uplatnila aj pri tvorbe učebníc pre základné školy. Elena Juríčková nebola len vynikajúcou učiteľkou, ale tak, ako jej matka, aj ona svoje schopnosti neoddeliteľne spájala s vernou kultúrno-spoločenskou činnosťou. Bola vedúcou osobnosťou v činnosti Matice slovenskej v Turčianskych Tepliciach. Zo začiatku spoločne s matkou a neskôr samostatne viedla slávnostné akadémie, ochotnícke divadlá, a to v úlohe herečky i režisérky. Literárne večierky, výstavy kníh a besedy oživila vystúpeniami detí a mládeže. Obetavo sa venovala recitátorstvu, ktoré úspešne prezentovala na súťažiach.
V čase SNP sa jednoznačne postavila na stranu protifašistického odboja. Na pomaturitnom stretnutí po rokoch si vlani zaspomínala na študentské časy so slovami: „Takéto stretnutia sú vždy krásne, vyvolávajú čarovné spomienky na študentské časy, na farbisté sklíčka mladých snov, na prvé plaché lásky, priateľstvá, ale aj na prehrešky, ozajstné búrky, nezhody, smútky a horkosť, z ktorých pravda, už dávno trpká príchuť vyprchala. V roku 1931 sme sa rozbehli na všetky strany, neboli to cesty vyasfaltované, ale často bolo treba prekonať aj mláky.„
Elena Juríčková si s vďačnosťou v srdci spomínala na vynikajúcich českých profesorov, na hudobníka Alojza Rohlíka, ktorý do nácviku verejných programov získal popri študentoch aj miestnych záujemcov, obdivovala pedagogické majstrovstvo Vladimíra Ružičku, jeho vedomosti a prístup k práci, ale aj otcovský vzťah k študentom, riaditeľa Václava Kroftu a ďalších. Aj jej dal učiteľský ústav hlboké korene vzťahu k učiteľskému povolaniu.Margita Nižňanská
