Keď padlo rozhodnutie, že tohtoročná motocyklová Šesťdňová súťaž sa bude konať v Českej republike pri Jablonci, slovenskí reprezentanti v endure sa potešili, že budú mať šancu na reparát z nevydarených pretekov predvlani v Granade, kde skončili na siedmom mieste. Podujatie, ktoré bude u naších západných susedov, je veľkou šancou na potvrdenie, že slovenské enduro patrí na vyššie priečky.
Vedenie Slovenskej motocyklovej federácie (SMF) v predbežnej nominácii si spomenulo aj na Petra Koniara, ktorý práve po Granade vyriekol ortieľ, že s pretekaním končí. Ukázalo sa, že čas je tým najlepším hojiteľom boľačiek.
Nominačné prekvapenie
„Pozvali ma na motocyklovú federáciu, kde mi oznámili, že na Šesťdňovej mám byť druhým náhradníkom,„ - hovorí Peter Koniar. „Po rozhovore som dal predsedovi komisie endura Petrovi Lazárovi slovo, že nomináciu beriem. Na dôvažok mi ešte vo dverách povedali, že ani základná šestica v nominácii mi nie je vzdialená, len to musím potvrdiť výsledkami. Mal som absolvovať aspoň jeden z pretekov majstrovstiev Európy a doma sa dobre umiestňovať na významnejších podujatiach.„
Peter sa do Martina vrátil síce potešený dôverou, ale zároveň aj ustarostený. Vedel, čo ho čaká, aké prekážky musí prekonať, aby obliekol reprezentačný dres. Prvému sa zdôveril otcovi, niekdajšiemu vynikajúcemu československému pretekárovi v endure. Spolu zvažovali situáciu, lenže „zastali„ pri rébuse, ako zabezpečiť materiálne podmienky, lebo Peter už nemal ani poriadny motocykel, iba trambus, na ktorom jazdí v otcovej dopravnej firme. Začali dávať dohromady peniaze a keď im do 220 tisíc korún chýbalo ešte čosi, rozhodli sa pre pôžičku. Keďže s predajcom motocyklov Jozefom Očenášom, niekdajším šéfom slovenského endura, sa dôverne poznajú, voľba padla na Husqvarnu. Takýto motocykel Koniar pozná z čias keď reprezentoval Slovensko.
Motocykel na splátky
„Mám radosť z nového súťažného motocykla,„ - usmieva sa Peter Koniar. „Otcovi už splácam požičané, ale po sezóne mi Husqarnu žiaden sponzor nezoberie späť. Je predsa moja, to je pocit, ktorý som doposiaľ nepoznal. Počúva ma bez problémov. Vymenili sme iba nejaké súčiastky v karburátore. Nemuseli sme, ako kedysi, prerábať elektriku. Dali sme nový motokrosový blatník, prednú tabuľku a tlmič výfuku. Mám výšku 186 centimetrov, motocykel váži 110 kilogramov, takže, akoby bol šitý na mieru. Kedže som jazdil desať rokov na štvortaktoch, všetko je v poriadku.„
Začať po dlhšej prestávke opäť sedlať takýto stroj a chystať sa na svetový vrchol, to nie je jednoduché. Dva roky absencie musí byť cítiť. Po tréningu akosi viac bolí svalstvo, prichádza únava a tú treba prekonať. Na relax určite nemá dostatok času, ak ho má, tak len za volantom trambusu. Spokojný je zatiaľ s tým, že sa mu vyhýbajú nepríjemnosti na cestách. Jazdí bez nehody, a to je na súčasných preplnených cestách doslova kumšt. Mnohí šoféri sú bezočiví, nehľadia na predpisy, a tak prichádza k častým nehodám. Verí, že ho nepostihne niečo nepríjemné, lebo pred Granadou sa tak stalo. Týždeň pred odchodom do Španielska v Púchove - Vieske na posledných prípravných pretekoch nešťastne spadol a odniesol si to krížový väz a meniskus. Krvavé podliatiny a fialová noha neveštili nič dobré. Peter Koniar sa aj napriek takémuto zraneniu dal čiastočne dohromady a o týždeň štartoval. Vážnu operáciu podstúpil až po návrate z Granady. Pod skalpelom ho mal v martinskej fakultnej nemocnici MUDr. Štefan Petriščák. Zatiaľ s kolenom nemá žiadne problémy. Tento chirurg mu operoval aj kľučnú kosť, keď iní tvrdili, že časť treba už len vysekať. Zachránil mu ju...
Technika sa nezabúda
„Budem nútený skĺbiť povinnosti vo firme s prípravou na vrchol sezóny,„ - tvrdí Peter Koniar. Vzorom mi ostáva Jaro Katriňák. Ten od zranenia podstatne zvýšil svoju výkonnosť, ide v pohode a prežil aj začiatky podnikania vo svojej firme. Podľa Jarovho vzoru sa musím poriadne vyjazdiť, dostať do krvi rýchlosť, lebo techniku jazdy človek nestráca. Inak som rád, že som sa do Trophy teamu Slovenska dostal. Nerád to vravím, ale na posledných pretekoch v Banskej Štiavnici som cítil, že v našom okolí sa pohybovali aj závistlivci, nepozdávala sa im moja nominácia. Beriem to ako výzvu do boja, pripravím sa čo najlepšie. Začínam mať chuť pretekať sa.
Slovenská motocyklová federácie nominovaným pretekárom na Šesťdňovú dovolila získavať si vlstných sponzorov. Petrovi zatiaľ v ústrety vyšla Prefa v Sučanoch a ORVEX na Bystričke. Rokovania s ďalšími pokračujú. Totiž, pretekári si musia zabezpečiť najazdievačov, vystrojiť ich, poskytnúť aj motocykel. Jeden z najlepších pretekárov - enduristov Ján Hrehor tvrdí, že súčasné družstvo má už len jediný cieľ vo svojej kariére - dôstojne sa rozlúčiť s motocyklovou olympiádou. Na túto jeho myšlienku si všetci podali ruky. Povzbudzujú sa. Počítajú s tým, že do Jablonca od 24. do 29. septembra ich príde povzbudiť čo najviac Slovakov. Už vedia, že z Považskej Bystrice vypravia mimoriadny autobus. Bolo by dobre, keby Turčania v tíme pocítili aj podporu svojich rodákov.
„Máme slabé podmienky, drží nás iba entuziazmus,„ - tvrdí náš hosť. „Ochotne sme investovali vlastné financie na to, aby sme čestne obstáli pred svetom,„ dodal Peter Koniar.
O tom, že Koniarovci sú motoristi od rodu svedčí aj to, že Petrova osemročná dcéra Nikolka, už sadne na skuter a dokáže sa povoziť na ňom, očistí ho od blata a otec s úsmevom tvdí, že je jeho jediným mechanikom. Pretekár, ktorý počas športovej kariéry zodral desať motocyklov a má už za sebou vyše milión najazdených kilometrov, považuje za najlepšieho slovenského enduristu Jaroslava Katriňáka a vo svete Erikssona a Tiainena. Jeho najsilnejším tohoročným zážitkom bolo, keď sa na kolieskových korčuliach preháňal po trase Formuly 1 na Hungaroringu. Verme, že k ním zanedlho pribudne aj Šesťdňová.
Miro Ruttkay
