Viera Legerská
Určite som nebola jediná, kto v minulom týždni v každej voľnej chvíli visel očami na obrazovke. Záplavy, nešťastie, obava o majetok, spoločný osud stroskotancov, ktorí napriek vymoženostiam civilizácie stratili (našťastie, väčšina z nich len na pár dní) istotu domova - to všetko provokovalo k mnohým otázkam. Naraz sme pochopili, že nie všetko, čo zvyčajne považujeme za nemenné, jasné a stále, také v skutočnosti aj je. Že sú aj hodnoty nad tie so zvukom šuštiacich bankoviek a že ľudia vlastne k jednoduchému šťastiu nepotrebujú veľa - možno len spokojný spánok po normálne prežitom dni, počas ktorého boli v práci, mali teplé jedlo a nohy v suchu a ktorý im vyplnili ich blízki so svojimi všednými starosťami a radosťami. Život ľudí v zatopených oblastiach sa zúžil na nemnohé skromné želania, ktorých splnenie sme im, zaiste všetci, úprimne priali.
Turiec, našťastie, veľká voda i veľké starosti obišli. To, čo sa tu v súvislosti s vodným živlom udialo, malo v porovnaní so situáciou v okolí niektorých slovenských riek a najmä českých tokov, len lokálny, ľahšie zvládnuteľný, priebeh. No aj tu - napríklad v Necpaloch - sa prejavila solidarita ľudí. Pomáhali aj takí, ktorým o nič nešlo, pomohli aj tým Necpalčanom, ktorí v čase najväčšieho ohrozenia doma ani neboli. Podobné správy šírili aj médiá. Vrecia s pieskom plnili i vláčili mnohí dobrovoľníci, ďalší hliadkovali a pomáhali pri evakuácii, odborníci koordinovali záchranné práce, hasiči i vojaci na mnohých miestach preukazovali možno všedné, ale predsa len hrdinstvo. Ukázalo sa tiež, čo všetko môže a zmôže, ak sa veci správne pochopia a zorganizujú, verejnoprávna (v minulom týždni najmä česká) televízia.
A mne napadá, prečo sme takí solidárni len vtedy, keď ide o katastrofu. Veď každý deň máme mnoho príležitostí na to, aby sme ju prejavili. Aj vo všedné dni ide mnohokrát o život a len pre našu nevšímavosť a ľahostajnosť jeho plamienky často zhasnú. Spomínam si na jeden prípad, o ktorom mi hovorila moja známa. Bola jednou z účastníčok zájazdu do Poľska. Asi to poznáte. Osadenstvo autobusu sa tešilo na nákupy, nálada bola v pohode. Až do chvíle, kým si jedna pani v autobuse nevšimla, že na vedľajšom sedadle ktosi chrčí. Oznámila to dookola všetkým a všetci, napospol starší ľudia, lebo takí tvorili väčšinu zájazdu, začali pani, evidentne zápasiacu o dych i život, okukovať. „Pozrite sa, ako ju šklbe, načo s nami išla. Keď nie je v poriadku, mala sedieť doma. Teraz budeme mať len problémy,„ ozývalo sa zo všetkých strán. A tak to išlo niekoľko minút, počas ktorých žene (ako sa neskôr ukázalo s infarktom) nikto neposkytol pomoc. Keď moja známa, sediaca na opačnom konci autobusu, zaregistrovala hara-varu a zistila, čo sa deje, pokúsila sa navrhnúť zmenu trasy k najbližšej nemocnici. Chvíľu potom neverila vlastným ušiam. Starkí v autobuse, ktorým sa mohlo prihodiť vlastne to isté v hociktorý deň ich života, zafrflali, akoby im niekto spred nosa zobral chutný zákusok a naveľa súhlasili so zdržaním. Pacientku potom vyložili v jednej oravskej nemocnici a odobrali sa na trh. Akoby sa nič nebolo stalo, akoby vedľa nich nebol takmer zomrel človek. Veď čo, zájazd si predsa zaplatili, treba to využiť...
Tento príbeh len zdanlivo nesúvisí s udalosťami posledných dní. Ale iba zdanlivo. Život a jeho ohrozenie je vždy o tom istom – o strate toho najcennejšieho, čo máme. Nijako sa jeho cena nezvyšuje vtedy, keď sa nám na hlavy lejú hektolitre vody a neznižuje v čase, keď ide o „obyčajnú“ smrť. Možno si to budeme pamätať…
