20. júla si Hana Zelinová, rodáčka z Vrútok, podala ruky s dvoma okrúhlymi osmičkami. Áno, uplynulo už (neuveriteľných) 88 rokov odvtedy, ako sa v roku 1914 narodila ako Hana Havlátová. Vyštudovala na Učiteľskom ústave v Bratislave, neskôr pracovala ako redaktorka v Košiciach a Prešove, v redakcii Zornička v Bratislave a vyskúšala si i prácu odbornej referentky vo vodárňach mesta Bratislavy. Do literatúry vstúpila zbierkou noviel Zrkadlový most a historickým románom Prístav pokoja, neskôr ju preslávili Anjelská zem, trilógia o Alžbetinom dvore a ďalšie historické trilógie a romány, ktorých témou je turčianske a liptovske zemianstvo. Písala však i drámy, inscenácie a dielkami Jakubko a Do videnia, Zuzanka venovala pozornosť aj deťom. Jej práce boli preložené nielen do češtiny, ruštiny, lužickej srbčiny, ale aj do nemčiny, maďarčiny a dokonca i japončiny. Možnože úlomky týchto úvodných riadkov z vás väčšina pozná. No čo bolo a je medzi nimi, vám prezradí sama...
Prežívate práve 88. rok svojho života a s ním i 88. narodeniny. Na ktoré narodeniny spomínate najradšej?
Takmer na všetky, lebo všetky boli krásne. Najmä tie skoršie, keď ešte žili moji rodičia a súrodenci.
Keby ste sa pozreli dozadu na svoj život, ako by ste ho zrekapitulovali? Zmenili by ste na ňom niečo?
Čo sa už dá zmeniť na tom, čo raz už minulo? A aký bol môj život? Ak by som ho mala prirovnať k farbám, tak aj dúhový, ale aj pošmúrny. Napospol taký prežívajú všetci ľudia. Svietilo v ňom aj slniečko, aj sa v ňom zablyslo, aj v ňom zahrmelo. Ako v každom ľudskom živote. Nie, nemenila by som na ňom nič. Iba by som zaň milému Pánu Bohu zaďakovala, ak som to ešte neurobila.
Po kom ste zdedili spisovateľské nadanie?
Neviem, ale ak som ho podedila, tak od obidvoch rodičov, hoci sa rôznili vo všetkom. Kým moja mama švitorila ako vtáča, otec bol na slovo veľmi skúpy. A kým otec vedel nám deťom rozprávať o svojej mladosti, o živote rodného Liptova zlatými slovami, mamina schopnosť vytvoriť z mála veľké veci, ma aj dnes vovádza do úžasu. V tom sa jej teda nepodobám.
Pracovali ste v mnohých redakciách a na mnohých miestach. V Turci ste však pracovne nepobudli, prečo?
Lebo po svadbe s Dr. Ing. Elznicom a po narodení mojej jedinej dcéry Jarmily som odišla do Košíc, kde som sa upísala novinárstvu a odkiaľ už nebolo ďaleko k dnešnej mojej profesii.
Myslím, že väčšina Turčanov vás pozná hlavne ako rodáčku z Vrútok. Dávate im často možnosť stretnúť vás tam?
Žiaľ, už nie často. To oni ma z času na čas navštívia, za čo im z duše ďakujem. Okrem toho mi pravidelne posielajú mesačník Vrútočan, z ktorého sa dozviem všetko, čo by som mala vedieť o jeho živote. Pochybujem, že ešte niektorý slovenský spisovateľ má, či mal také šťastie narodiť sa v takom žičlivom meste a s takými spoluobčanmi ako ja. Aj za to im ďakujem...
Máte tam ešte niekoho?
Nie, vo Vrútkach už nikoho z rodiny nemám. Doteraz sú na Hôrke iba dve krypty: rodičov a sestry Gabriely. A až príde čas, aj moja tam bude, lebo kto by na nej tak nezištne zapálil sviečočku, ak nie oni (Vrútočania)?
Mali ste v Turci svoje obľúbené miestečko, kde ste radi chodili?
V čase mojej závideniahodnej mladosti to bol pravý breh Turca, kde som sa bezpečne mohla skryť medzi vrbiny pri hre na žmúračku a neskoršie nerušene čítať, čo mi pod ruku prišlo. Najmä romány o láske.
Narodili ste sa a vyrastali v čase, keď ešte slávne a staré turčianske rody prežívali svoje posledné roky výslnia. Mená poniektorých ste použili i v románe o Alžbetinom dvore. Poznali ste ich všetkých osobne? Naozaj boli takí, ako ste ich opísali?
Poznala - jednak som s ich deťmi chodila do školy, do evanjelického zborového domu, každú nedeľu do kostola, na majálesy, na korzo, do kina a do parku. A či boli takí, akých som ich opísala v Alžbetinom dvore? Boli i neboli, ľudia sa po ceste aj potkýnajú...
Dej a prostredie trilógie o Alžbetinom dvore je z vášho rodiska. V koľkých knihách ste ešte opísali rodný Turiec?
V románe Víno kráľov, ale v každom mojom románe i v knihách pre deti, tie najkrajšie pasáže sú holdom môjmu rodnému Turcu a rodičovskému Liptovu.
V jednej novšej encyklopédii som postrehla, ako sa jej zostavitelia letmo pohrávajú v súvislosti s vaším Alžbetiným dvorom s otázkou, kde asi fabiciovský kaštieľ stál, ak vôbec niekedy stál a či stojí doteraz. Určite však nie sú jediní, kto si túto otázku položil. Tak, ako to teda s Alžbetiným dvorom v skutočnosti je?
Na túto otázku som už odpovedala neraz, odpoviem na ňu teda aj teraz. Ak som chcela, aby moji čitatelia nadobudli dojem, že čítajú naše ozajstné dejiny, musela som im priblížiť aj írečité zemianske kúrie. Tých bolo na Slovensku veľa, ale líšili sa od seba ako deň a noc. No a kráľovský radca Fabici, ktorý je kľúčovou postavou celého deja, musel mať aj čosi extra. A tak som pospájala jednotlivé skutočnosti do takého celku, aby sa v ňom dobre cítili, a hlavne, aby mu mali čo chudobnejší zemania závidieť. A tak sa zrodil Alžbetin dvor v celej svojej kráse a obludnosti. I stalo sa raz, že pred mojim rodičovským domom zastal autobus, bitom plný učiteľmi slovenského jazyka a požiadali môjho otca, aby im ukázal, prípadne ich zaviezol na funduš Alžbetinho dvora. Chudáčik, môj dobrý otec, čo už vedel, kde som ho umiestnila? Ale išiel s nimi približne v tie miesta, ktoré som v románe opísala. A tak konča Dolných Vrútok smerom na Strečno a na ľavom brehu Váhu našli čistinku, celú zakvitnutú konvalinkami, na ktorej sa všetci dohodli, že nikde inde Alžbetin dvor nemohol stáť, iba tam medzi konvalinkami. A tak nech tam stojí aj naďalej...
Samotná trilógia je obsiahlejšia a v mnohom sa líši od filmovej podoby. Ste spokojná s podobou tohto filmu?
Aj áno, aj nie, ale čo už ide hladko, bez zádrhelov? Nesúhlasila som s posunutím deja o bezmála deväťdesiat rokov hneď po prečítaní filmového scenára, ale čo už zmohol jediný hlas, ešte k tomu nestranníčky proti urputnej snahe glorifikovať socialistické vymoženosti robotníckej triedy? Zhola nič, najmä keď sa už začalo filmovať...
Vaše diela – najmä tie historicky ladené, sú teda zmesou fikcie s realitou. Napísali ste aj dielo, ktorého príbeh sa nikdy nestal, alebo sa stal doslova a dopísmena?
Nie.
Ak televízia odvysiela niektorý z vašich sfilmovaných románov, vždy si ho pozriete?
Áno, ak mi to oznámia.
Nedávno vyšla vaša kniha Anjelská zem. Mohli by ste nám k nej povedať niečo, čo čitatelia iste nenájdu na jej obale?
Azda len to, že vyvolala medzi kritikmi urputnú dišputu, či ma inšpirovala severská literatúra, najmä diela Selmy Lagerlöfovej, a či obyčajná slovenská spisovateľka je schopná sama od seba vytvoriť prostredie podobné anjelskej zemi? Pre toto ich nepodstatné a zbytočné „vajatanie„ som preplakala nejeden deň a noc, ale už som im to dávno odpustila. Najmä, keď som medzi nimi našla aj takých, ktorých názory boli opačné. Jeden z nich bol aj spisovateľ, a to veľmi dobrý – Andrej Chrobák, nech mu je zem ľahká... Anjelská zem medzitým vyšla už niekoľkokrát a našla si svojich nadšených čitateľov aj bez kritikov.
Chystáte sa vydať alebo napísať niečo nové?
Mám rozpísaný historický román z obdobia 18., 19. a 20. storočia, ale či ho dopíšem, je vo hviezdach.
Okrem románovej tvorby ste nezabudli ani na tých najmenších. Po Anjelskej zemi to je znova už niekoľkokrát vydaný Jakubko, ktorý momentálne zapĺňa knižné pulty. Máte v úmysle obdariť deti aj v budúcnosti niečím podobným, ako bol hrdina Jakubko?
Našťastie dnešné deti žijú v mieri, netreba im teda pripomínať vojnu a hrdinstvá ich rovesníkov.
Encyklopédie sa zmieňujú o vašom súkromí len veľmi stručne. Neuvažovali ste niekedy predstaviť sa čitateľom vo vlastnom životopise, resp. nemohli by ste niečo zo svojho neprofesionálneho života prezradiť čitateľom?
Nie. Čo-to som o sebe napísala v spomienkovej montáži Vejár s fialkami a v knihe Ešte raz. Mne išlo v prvom rade o to, aby sa ľudia dozvedeli o oveľa dôležitejších ľuďoch hodných úcty, na ktorých sa, Bohu žalované, zabudlo. O mne stačí, keď budú vedieť, že som žila a napísala to a to...
Kritici o vás tvrdia, že i keď ste sa snažili o typicky povojnovú tvorbu, ostali ste verná historickej tematike. Mali pravdu? Je vám historická tematike vari bližšia?
História, najmä naša, je moja srdcová záležitosť, hoci sa nevyhýbam ani súčasnosti.
Ktorú zo svojich kníh máte najradšej?
Túto otázku nedokážem zodpovedať. To je, akoby ste sa opýtali matky, ktoré zo svojich detí má najradšej. Moja múdra mama mi raz na podobnú otázku odpovedala: Dieťa moje, keď si porežeš palec na pravej ruke, tak ťa tak isto zabolí, ako keď si porežeš malíček na ľavej ruke... Takže, nech je toto aj moja odpoveď.
Máte svojho obľúbeného autora?
A nielen jedného. Jedným z nich je Mika Waltari a tí, ktorých diela som po vojne vydala vo vlastnom vydavateľstve Svojeť v Košiciach, kým mi ho v roku 1948 PRAVDA neznárodnila...
A čo slovenská tvorba?
Čo sa týka našej pôvodnej tvorby, čítam ju so záujmom a rada. Už aj preto, že žije a má čo povedať všetkým nám tu doma, a tak troška aj svetu...
Stretávate sa s niekým z vašej spisovateľskej generácie?
Bohužiaľ, mnohí si už políhali pod svoje náhrobníky a kríže, ale sú aj takí, čo z času na čas zavolajú a spýtajú sa ma, ako žijem, ako sa mám a aj takí, čo ku mne aj prídu - v poslednom čase to bol Peter Štrelinger a zagratulujú ako Vlado Reisel a Vlado Petrík.
Miroslava Dírerová
