Braňo Gregor
Od nežnej revolúcie sa Slovensko nachádza na okrajoch mantinelov sebavedomia a malomyseľnosti. Sú to dva škodlivé extrémy. Žiaľ, ešte stále veľa Slovákov sa ocitlo práve v nich. Po roku 1993, keď vzniklo samostatné Slovensko, sme počuli sebavedomé vyhlásenia privatizérov, že slovenská ekonomika bude pod ich vedením čoraz silnejšia. Žiaľ, česť výnimkám, väčšinou si riešili svoju vlastnú ekonomickú situáciu, a tak fabriky, ktoré mali zostať v slovenských rukách, napríklad aj martinský pivovar, napokon predali zahraničnému majiteľovi, iní ich priviedli na bubon, napríklad Martinskú mliekareň a mnoho je aj takých, ktorí sprivatizované podniky riadia doteraz, ale svojim zamestnancom prisúdili päť alebo šesťtisícové mzdy, čiže o nič vyššie, ako im ponúkajú „zlí kapitalisti„ zo západnej Európy. Do redakcie prichádzajú aj také listy, v ktorých Turčania žiadajú, aby sme im pomohli, pretože ich zamestnávateľ zdiera. Žiaľ, je ťažké pomôcť tam, kde niet dôkazu o tom, že sa porušuje zákon. Aj tam, kde sa zákon porušuje, to často nemôžu dokázať ani inšpektori práce. Zákony schvaľuje parlament a v ňom sedia poslanci, ktorých sme si zvolili. Musíme si uvedomiť, že za tú či onú neprávosť nemôže jeden politik alebo strana, na ktorej čele je, ale konkrétny človek, ktorý vedome obchádza zákon a isté nepísané morálne kritériá.V podnikoch si môžeme voliť odborárskych predákov, ktorí buď reprezentujú záujmy zamestnancov, alebo zamestnávateľa, keď im ide o udržanie si pracovného miesta. Napokon zisťujeme, že naozaj všetko ovplyvňujeme svojou malomyseľnosťou, alebo príliš silným sebavedomím.
Žiaľ, u vyšších a stredných vrstiev obyvateľstva prevláda malomyseľnosť. Mnohí bedákajú a závidia ľuďom vo vyspelých západoeurópskych krajinách, ktorí zarobia za rovnaký druh práce desať až dvadsaťnásobok toho čo na Slovensku. Iní hľadajú skratky, zákonné i nezákonné, ktorými sa rýchlo chcú dostať k slušnému balíku peňazí a nehľadia pritom ani naľavo ani napravo. Spomínanými dvoma cestami kráčajú spoločnosti v „banánových„ republikách, ktoré sa nemôžu pozviechať z klientelizmu, korupcie a ekonomickej krízy. V týchto krajinách je väčšina obyvateľstva nevzdelaná a ja si myslím, že ľudia na Slovensku majú na viac. Nikto nás nemôže donútiť, aby sme sa stali figúrkami v rukách niekoho iného len preto, aby sme neprišli o prácu. Vzdelanie nie je zatiaľ na Slovensku o nič drahšie ako v západoeurópskych krajinách, takže rozhodujúce je chcieť sa niečo naučiť a chcieť pracovať, a to v prvom rade na sebe. Nezamestnanosť je síce na Slovensku i v Turci veľkým strašiakom. V martinskom strojárskom gigante sa snažili dlhý čas udržať zamestnancov, aj keď nemali pre nich prácu, ale donekonečna to nemohlo pokračovať. Aj v turčianskom poľnohospodárstve je doteraz cítiť prezamestnanosť a nízke príjmy. Súčasný trend v celej Európe naznačuje, že poľnohospodári potrebujú moderné technológie, vďaka ktorým zvýšia produktivitu práce. Vtedy budú aj vyššie zárobky. Žiaľ, mnohí mladí a vzdelaní ľudia odchádzajú za lepšími príjmami do západnej Európy a USA, kde robia nekvalifikovanú prácu. Je to azda aj kvôli tomu, že nevidia zatiaľ ani náznaky zlepšenia slovenskej ekonomiky. Ak si prelistujeme inzerciu na ponuku pracovných miest v hociktorých slovenských novinách, vidíme, že kvalifikovaných pracovníkov je nedostatok. Bedákanie, ani spoliehanie sa na podporu v nezamestnanosti situáciu v žiadnej rodine nevyrieši. Treba mať chuť a odvahu učiť sa niečo nové, prekročiť svoj vlastný tieň.
