Viacerí, čo sú v častom styku s cudzincami, ktorí žijú dlhšie na Slovensku, alebo ho viackrát navštívili, by vám to potvrdili. Vraj, hlavný šok, ktorý tu cudzinec zažije, nie je šok z chudoby či z úrovne služieb alebo dopravy. Najväčším je, vraj, šok - kultúrny. A na poprednom mieste je určite prekvapenie, aké rozšírené je u nás požívanie alkoholu, a špeciálne na verejnosti, a akí sme všetci k nemu i k opilcom zhovievaví. Cudzinca celkom iste šokuje, ak vidí obrazne povedané na každom rohu potácajúceho sa muža, a čoraz častejšie už i ženy, keď vidí, že opilci sa už ani neskrývajú kdesi po kútoch, ale pijú a potom „budia pohoršenie„ už priamo na hlavných námestiach. Napríklad v Martine je to tak, a to už musí šokovať nielen Angličana, Nemca či Holanďana, ale napriek našej zhovievavosti, už aj domorodca...
Alkoholické obrazy a romány
Jeden júlový piatok sa naskytol vo Vrútkach dosť otrasný obraz. Bolo už po polnoci, keď na jednej z hlavných mestských ulíc mohli okoloidúci vidieť na vozovke, asi meter od chodníka, invalidný vozík a v ňom sediacu, spiacu a evidentne opitú ženu. Na kraji chodníka ležal horeznačky takmer úplne nahý muž v hlbokom alkoholickom spánku. Ten zrejme vozík s invalidnou ženou tlačil, kým ho alkohol neposlal k zemi. Podľa slov jedného z taxikárov, takto tam tá dvojica „pózovala„ už od desiatej večer...
V Martine by o podobných zážitkoch mohli mestskí policajti písať romány. No občana musí doslova štvať, že opitých stretáva už aj na centrálnych námestiach. Na jednom z nich (Vajanského námestí) sa začína rozmáhať doslova hromadný alkoholizmus. Úplne pokojne sa tu chlapi i ženy posadia na lavičky, alebo si ľahnú na trávnik, no a priamo pod oknami mestskej radnice sa veselo spíjajú. Často si potom v sladkom opojení pospia, alebo ak je opojenie menej sladké, aj sa pobijú. Videli ich už aj kúpať sa vyzlečených vo fontáne... Popíjanie sa opakuje teraz v lete takmer denne a počet „štamgastov„ stále pribúda.
Zrušiť, ponechať?
Obe mestá - Martin i Vrútky - mali svoje mestské zákony namierené proti používaniu alkoholu na verejnosti. Vrútocké zastupiteľstvo nedávno svoje všeobecné záväzné nariadenie (VZN) na túto tému zrušilo. Keď sme sa primátora Ľubomíra Bernáta spýtali, čo ich k tomu viedlo, odpovedal, že motívom poslaneckého hlasovania bolo rozhodnutie Ústavného súdu v prípade podobného VZN v Bratislave - Karlovej Vsi. Keď si vrútockí mešťanostovia preštudovali nález Ústavného súdu, zistili, že obsahuje logické argumenty a aby predišli problémom, iniciatívne zrušili vlastné nariadenie. Ľ. Bernát nám povedal, že pri zákaze požívania alkoholu na verejných priestranstvách sú sporné najmä dve veci - čo to verejné priestranstvo vlastne je a čo sa dá docieliť takýmto zákazom? Každý pozemok v meste má svojho vlastníka, a ak ním nie je práve mesto, ťažko môže radnica zakazovať niečo na cudzom majetku, čiže aj termín „verejné priestranstvo„ je v kolízii s vlastníckymi vzťahmi a právami. „Chceli sme, aby napríklad na stanici nevítali návštevníkov Vrútok opilci, ale faktom je, že mesto nemôže čosi zakazovať na cudzom majetku...„ Sporné je tiež, podľa Ľ. Bernáta, postihovať samotné požívanie alkoholu. Postihovať treba následky, napríklad výtržnosť a pod., to sa ale dá aj podľa iných nariadení a noriem.
V Martine podobné VZN stále platí. Potvrdil nám to náčelník Mestskej polície v Martine Jaroslav Blizňák. Ten sa pre NŽT vyslovil, že je prekvapený vrútockým rozhodnutím, pretože podľa neho zákon umožňuje, aby mestá stanovili, kedy a na ktorých miestach bude zákazané nekontrolované konzumovnaie alkoholických nápojov. Priznal, že martinské VZN nie je z praktického hľadiska dokonalé, pretože požívanie alkoholu je zakázané na verejných priestranstvách takrečeno vždy a všade. Podľa J. Blizňáka, verejné priestranstvá sú pozemky a miesta, ktoré sú voľne prístupné verejnosti a nemusia to byť len pozemky v majetku mesta. Tiež sa domnieva, že na verejnosti sa pije pomerne veľa. Rovnako veľa je aj možností kúpiť si alkohol, je na predaj v každom stánku, ktorý by bol určite stratový, keby nepredával aj alkohol.
Z policajtov taxikári
„Na druhej strane, a to sa už týka našej práce, ťažké je vykonávanie tohto VZN,„ hovorí J. Blizňák. „Pravidelne zasahujeme, ale účinnosť je veľmi nízka. Kto na verejnosti pije? Sú to rôzni asociáli, nezamestnaní, bezdomovci, bohužiaľ čoraz častejšie aj deti, teda veľká väčšina takých, ktorých nemožno pokutovať, ani inak postihnúť, jedine ich z verejných priestorov vykázať. No, zajtra sú tam znovu. Napriek tomu, že je viac-menej syzifovská robota, som rád, že takáto legislatívna norma v našom meste je a ja by som bol veľmi za to, aby sa nezrušila.„
Je to ale začarovaný kruh, dokonalé bludisko. Opilci obťažujú verejnosť, ale aj ohrozujú – prinajmenšom seba. Čo s nimi? Záchytky už dlhší čas neexistujú. Z jediného prostého dôvodu – zdravotníctvo nemá na ich prevádzku peniaze. Mestá ich môžu zriadiť, ale iba za predpokladu, že „kunčafti„ budú za nocľah a vytriezvenie platiť. No, a sme opäť na začiatku kruhu – drvivá väčšina klientov by boli ľudia bez prostriedkov. A tak sme bez záchytiek. Tak, čo teda s opitým človekom, ktorý nevie o sebe a leží trebárs na pešej zóne? Môže byť hoci aj v ťažkom alkoholickom opojení, zdravotnícke zariadenia ho neprijmú. Tak, čo s ním?
„No čo, robíme im vlastne taxikárov. Snažíme sa ich doviezť domov, ak sú schopní povedať policajtovi adresu, alebo aspoň ich odviezť niekam mimo centra či bližšie k predpokladanému domovu či miestu, kde prebývajú,„ hovorí o probléme J. Blizňák.
* * *
Vraj šokujeme cudzincov tým, akí sme benevolentní k alkoholizmu a k pijanom vôbec. Akoby sme ich ľutovali. Že zapíjajú žiaľ z pobabraného života a nedostatku perspektív. Či je to tak, to by mohli posúdiť psychológovia či sociólogovia. My by sme sa mali radšej pozrieť na kultúru nášho života očami cudzincov, aby sme aj my cítili ten šok. Že na verejnosti sa motá hromada podgurážených, že medzi nimi je čoraz viac žien a najmä čoraz viac detí. Že takto by to ďalej ísť nemalo...(baj)
