„Radi si definujeme, kedy sme in a kedy out, kedy sa pohybujeme v racionálnom svete a kedy v iracionálnom, v realite skutočnej alebo virtuálnej, radi máme v týchto otázkach jasno. V skutočnosti je hranica medzi dvomi stavmi pokladanými za protipóly často konvenciou, prípadne na nej vôbec nezáleží,„ oslovila návštevníkov vernisáže dvoch mladých výtvarníčok, Márie Čorejovej a Michaely Nociarovej v martinskom T-klube, Mária Rišková.
Vyspovedali sme obidve autorky nezvyčajnej výstavy Spoločná hladina 4, ktorej vernisáž sa konala 4. júla.
Ukončili ste Strednú umeleckú a priemyselnú školu v Kremnici, design hračiek a priemyselných výrobkov. Potom vás zlákala Vysoká škola výtvarných umení a venujete sa maliarstvu. Prečo ste sa rozhodli pre maľbu?
Michaela: Vyjadrovanie sa na ploche ma lákalo viac ako samotný priestor. Hračky ma vábia aj ďalej, ale určite sa chcem venovať farbe, chcem preskúmať túto oblasť.
Vy ste vyštudovali tiež VŠVU v Bratislave v ateliéri voľnej tvorby u profesora Daniela Fischera. Teraz sa ale zaoberáte aj digitálnou a vizuálnou technikou. Dá sa skĺbiť maľba a digitálna technika?
Mária: Venujem sa síce maľbe, ale od nej som prešla cez fotografiu, digitálnu fotografiu až po tvorbu videa. Najnovšie technológie spájam viac-menej s klasickou maľbou. Média sú prístupné v širokom spektre a zdalo sa mi, že by bolo hriechom nevyužiť to. Aj v tomto sa snažím hľadať nejaké nové postupy.
Michaela: Myslím si, že používanie digitálnej techniky je jedným z prostriedkov pre vyjadrovanie aj umelca. Je to čosi podobné ako, trebárs, maľba, kresba alebo socha... Je veľmi podstatné, ako s ňou človek pracuje. Či ju využíva len preto, aby prezentoval video-art, alebo aby sa prostredníctvom nej vnútorne vyjadril. Zamerali sme sa na to, aby sme v našej spoločnej práci, ktorá trvá už štyri roky, prešli od klasickej maľby cez komunikáciu ku komunikačným medziprostriedkom, ako sú médiá - fotografia, video...
V čom sa pri vašej tvorbe navzájom dopĺňate?
Michaela: Pracovali sme spolu v jednom ateliéri. Začalo sa to kamarátstvom a postupne sme prišli na to, že by sa spoločná tvorba dala aj využiť. Robíme v podstate príbuzné veci. Je to vlastne popretie samého seba a rozvoj tvorby v priateľstve a tandeme. Spolupracujeme, ovplyvňujeme a dopĺňame sa.
Kde hľadáte inšpiráciu?
Michaela: Páčia sa mi každodenné bežné momenty, ktoré človek spravidla prehliada. Sú jednoduché, obyčajné, ale sú veľmi pekné. Okrem krásy nesú akoby posolstvo, ktoré je podobné všetkým posolstvám. Podobnosť ma fascinuje. Môže to byť jednoduchá vec a môže byť podobná nádhernej zložitej veci, na ktorej sa dlhodobo pracuje.
Mária: Mojou inšpiráciou je každodenný život. Snažím sa zachytávať realitu, v ktorej sa pohybujem a v ktorej sa nachádzam. Obyčajnosť je pre mňa najzaujímavejšia, najinšpiratívnejšia. Takže nemusím chodiť ďaleko. Monika Vajdová
Snímky: autorka