Viera Legerská
Sledujúc nedávnominulé kortešačky o miesta na kandidátkach politických strán do slovenského parlamentu, prišla mi mimovoľne na mysel scéna z dnes už kultového slovenského filmu Pásla kone na betóne. Chromá Jozefka v ňom Johanke Ovšenej vo víre príprav okolnosťami zinscenovanej svadby jej dcéry Pavlínky hovorí asi toto: „Nič plane sme nesceli, len vstupenku do neba. Nemáš chlopa, nemáš pravdy...„ A dnes? Nemáš kreslo v parlamente, nuž rátaj s tým, že štyri roky nebudeš mať „ekonomických„ priateľov, tiché kontakty na dozorné rady, padnú možnosti prihrať zákazky, zarúbe sa ti prístup k intímnym informáciám o stratégii vlády, prestanú lobingy, ktoré ti otvárali cestu k peniazom... Nebudeš mať moc, nebudeš mať pravdu. Proste, vstupenka do politického a ekonomického neba pre teba prestane platiť. A, propos, platenie. Cez médiá prenikli správy, že kandidátky boli niekde veľmi drahé.
S filmovými ženičkami odkiaľsi z východoslovenskej dediny sa ale slovenská verejnosť chtiac-nechtiac stotožňuje. Milka Zimková v tomto unikátnom dielku slovenskej kinematrografie triafala presne. Našinec je odjakživa presvedčený, že byť „hore„, znamená mať „pravdu„ a mať ochrancu - to je už rovno istota pevnej opory. V čomkoľvek. A tento pokrivený zákon preberáme, často i nekriticky. A to aj napriek tomu, že jeho popretie by možno znamenalo úspory - času i peňazí, menej nervov a viac pracovnej pohody a efektu práce. Len nedávno časť martinského poslaneckého zboru doslova zdúpnela, keď jeden z jeho členov vyslovil názor, že budúci mestský parlament nemusí mať plný počet poslancov, aký umožňuje zákon vo vzťahu k počtu obyvateľov mesta, ale len toľko, koľko by určila logika. Teda nie 31 kresiel, ale len 22 alebo kompromisných 24. A hoci tento názor bol podporený aj ďalším, že menej ľudí sa rýchlejšie dohodne a navyše došlo by aj k úspore nákladov, ktoré sú potrebné na „obhospodarenie„ mestského pléna, drvivá časť poslancov – z tridsiatich prítomných až dvadsaťjeden (nech už boli ich pohnútky akékoľvek) - návrh na zoštíhlenie zastupiteľstva neprijalo. Obhajoba bola pritom veľmi vratká. Vraj, tých pár poslancov by potom nestačilo na problematiku mestských častí.
Neviem, ale zdá sa mi, že naniesť problémy mestských častí na rokovaní zastupiteľstva nie je práca pre kolektív, ale pre jedného parlamentára. Zatiaľ sa mi nepodarilo, a to si dovolím tvrdiť, že patrím k tým informovanejším občanom, natrafiť na to, kde a kedy majú poslanci istých volebných obvodov „úradné“ hodiny, ich telefónne čísla nie sú všeobecne známe, ktovie, či ich tváre, ich názory, ich politickú príslušnosť či poslušnosť vôbec voliči poznajú. Neviem, či viac poslancov znamená aj viac práce. Asi to ešte nikto nezmeral. Viem ale, že na to, aby sa rýchlejšie vykopal kanál, treba ľudí či techniky viac, no aby niekto tlmočil, čo občanov trápi (veď aj tak sa tým neskôr musia zaoberať odborné útvary úradu), na to stačí človek sám. A tak sa pýtam, do akého neba to chcú vstúpiť tí, ktorým nevadí, že réžia mesta bude drahšia, hoci nemusí. Česť výnimkám, ale žeby im išlo naozaj o prácu a zodpovednosť za jej výsledky? O tom mi dovoľte pochybovať…
